Na 50. deň po Veľkej noci židia slávievali starozákonné Turíce ako sviatok žatvy na poďakovanie za poľnú úrodu, ktorú zožali a uskladnili medzi Veľkou nocou a Turícami. Turíce boli i pamätným dňom vyhlásenia Božieho zákona na vrchu Sinaj.
Turíce Nového zákona nadväzujú na starozákonnú tradíciu. Na židovskú Veľkú noc pripadlo slávenie kresťanskej Veľkej noci a na 50. deň po tejto prvej Veľkej noci, presne na starozákonné Turíce, Duch Svätý zostúpil na apoštolov. Tento deň je teda požívaním ovocia Kristovho vykupiteľského diela a počiatkom novozákonného zákonodarstva, položením základov Cirkvi, ktorej, ako mystického tela Kristovho, dušou je Duch Svätý.
Duch Svätý, ako prameň lásky a múdrosti, zostúpil v podobe ohnivých jazykov a za víchra, aby sa takto naznačila nadprirodzená sila sprostredkovaná Duchom Svätým.
Turíce sú sviatkom sviatosti birmovania, ako Veľká noc je sviatkom krstu. Sviatosť birmovania sprostredkuje Ducha Svätého tým, ktorí sa krstom znovuzrodili. Krst a binnovanie úzko súvisia a hoci je birmovanie samostatnou sviatosťou, doplňuje sviatosť krstu. Krst a birmovanie patria dovedna ako Veľká noc a Turíce. Krst a birmovanie vysluhovali u prvých kresťanov bezprostredne po sebe v noci veľkonočnej a turíčnej.
Turíce liturgicky sú jubilejnou oktávou Veľkej noci (sedemkrát sedem dní). Preto pôvodne nemali oktávu a po nich mohol byť letný kántrový pôst. Oktávu dostali len v 11. storočí a kántrové dni zapadli do sviatkovej oktávy, čo je neobyčajným zjavom v liturgickom roku.
Slovenský názov sviatku je pohanského pôvodu. Povodne pohanský slovanský sviatok dostal kresťanskú náplň, ako sa to robilo i v Ríme so staropohanskými sviatkami.
V Jeruzaleme už za apoštolských čias slávili Turíce popri Veľkej noci (po rovnaj Sk 20, 16). Akvitánska pútnička Atéria udáva, že za jej jeruzalemského pobytu v 4. storočí Turíce mali vigíliu a liturgická služba vo sviatok bola po sebe na troch miestach: najprv na Kalvárii, potom na Sione (vo večeradle, kde zostúpil Duch Svätý na apoštolov) a konečne na Olivovom vrchu v súvislosti so spomienkou na Nanebovstúpenie Pána.
V Ríme tento sviatok bol druhým krstným dňom popri Veľkej noci. Tí, ktorí pre chorobu alebo inú vážnu príčinu nemohli prijať krst na Veľkú noc, boli pokrstení na turíčnu vigíliu. Preto v našich farských kostoloch až dodnes svätia krstnú vodu aj na turíčnu vigíliu.
Na turíčnu nedeľu je štácia u svätého Petra vo Vatikáne. Svätý Peter, ako hlava apoštolského kolégia, prvý vydáva svedectvo o Duchu Svätom. Duch Svätý zostúpil v tretiu hodinu (našu deviatu, porovnaj Sk 2, 15).
Kristus nám posiela Ducha Svätého, – s radosťou prijímame svojho Božského Hosťa. – Táto svätá omša nám sprostredkuje Ducha Svätého. Prichádza k nám Kristus a s ním Duch Svätý. Liturgia slávi svätú omšu po deviatej hodine predpoludním („post Tertiam,“ - po tretej, lebo „o tretej hodine“ zostúpil na apoštolov). V tercii, ktorá predchádza omšu, prosí Cirkev v hymne „Veni Creator Spiritus“ tento vznešený dar. Sme zhromaždení v bazilike svätého Petra. Táto bazilika, i náš kostol, je nám dnes večeradlom, kde učeníci, pohrúžení do modlitieb, očakávajú veľkú chvíľu príchodu Ducha Svätého. Duch Svätý naplní celý svet, všetky národy a kraje (introit). V lekcii počujeme priebeh zostúpenia Ducha Svätého na prvé Turíce. V speve aleluja prosíme aj my o tento Božský dar. Sekvencia rozvádza posledný verš dopodrobna. Hlavnými účinkami Ducha Svätého sú svetlo viery, pokoj a nebojácnosť (evanjelium). Kresťan má kráľovskú hodnosť. V tomto povedomí sa pripravujeme na príchod Krista a Ducha Svätého, keď Boh utvrdí v nás, čo sa začalo sviatosťou krstu (ofertórium). Pri premenení sme svedkami príchodu Ducha Svätého, lebo kde je Kristus, tam je aj Duch Svätý. I sväté prijímanie nás naplní Duchom Svätým a cítime sa, ako sa cítili apoštoli po prijatí Ducha Svätého (komúnia).
