Z priamej skúsenosti som mohol vidieť, ako starý obrad nenecháva priestor pre prípadnú vynaliezavosť celebranta, ktorý nekatalyzuje záujem prítomných: v centre všetkého je Skutočnosť, ktorá sa slávi a ku ktorej smeruje aj celebrant. Okrem toho a mnohých iných vecí nás však povzbudzoval aj postoj prítomných veriacich. Nebolo tam zvyčajné rozprávanie, ktoré charakterizuje naše zhromaždenia pred a po svätej omši, ale ticho, sústredenosť, rozjímanie.

V súčasnosti je možné pozorovať bohatú diskusiu v otázkach predkoncilovej liturgie na Západe, ako aj odpor alebo značné nesympatie v istých cirkevných kruhoch u nás i v zahraničí voči predkoncilovej liturgii. Častokrát sú otvárané mnohé náročné otázky medzi zástancami aj odporcami tejto liturgie, ktoré však nachádzajú veľmi plytkú a povrchnú argumentáciu.

Nikdy nemožno dosť často opakovať, že liturgia ako vrchol a prameň Cirkvi má svoj základ v samotnom Kristovi. Náš Pán Ježiš Kristus je vlastne jediným a definitívnym veľkňazom novej a večnej zmluvy, pretože sa obetoval a „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“.

Je márne a v rozpore s učením Cirkvi vidieť vo svätej liturgii automatický zdroj posvätenia, ktorý človeka oslobodzuje od akéhokoľvek umŕtvovania, od úsilia vnútorného života, od boja proti diablovi a vášňam.

V tomto príhovore vám chcem predložiť niekoľko úvah o tom, ako by sa západná Cirkev mohla posunúť k vernejšiemu uplatňovaniu Sacrosanctum concilium. Navrhujem pritom položiť si otázku: „Čo zamýšľali otcovia Druhého vatikánskeho koncilu pri liturgickej reforme?“ Potom by som sa chcel zamyslieť nad tým, ako sa ich zámery realizovali po koncile. Nakoniec by som vám chcel predložiť niekoľko návrhov pre liturgický život Cirkvi v súčasnosti, aby naša liturgická prax vernejšie odrážala zámery koncilových otcov.

Správu o smrti pápeža Benedikta XVI. som prijal v trpkej nálade. Spätne mi to pripomenulo emócie, keď som premýšľal o jeho abdikácii. Napriek tomu je to tentoraz oveľa odlišnejšie. Zároveň som cítil hlboký smútok a vďačnosť. Som totiž presvedčený, že toto nie je rozlúčka, nie je to koniec, ale skôr nový večný začiatok. Napriek tomu, že ma premohli silné emócie, snažil som sa napísať niekoľko adekvátnych slov na adresu Jeho Svätosti a podeliť sa o krátke, skromné a osobné svedectvo, o reflexiu v znamení vďačnosti a náklonnosti.

Keďže som mal tú milosť a česť osobne poznať zosnulého Josepha Ratzingera, je pre mňa nepochopiteľné, ako sa človek s takou jemnosťou, pokorou a otvorenosťou pri počúvaní druhých často stretával s očakávaným nepriateľstvom zvonka a s tenko zakrývanými obštrukciami zvnútra Katolíckej cirkvi. A predsa som presvedčený, že jeho epochálna práca na obnove posvätnej liturgie v srdci Cirkvi, s intelektuálnou odvahou, duchovnou hĺbkou a za cenu veľkých osobných nákladov, len začala prinášať ovocie a ukáže sa ako jeho trvalý odkaz kresťanstvu.

Kým sme však na tomto svete, mali by sme sa usilovať o spoločnosť, ktorá odráža Boží a prirodzený zákon, spoločnosť, ktorá podporuje mier, podporuje rodiny, a čo je najdôležitejšie, zabezpečuje správne uctievanie Boha. Na tento účel je rímska liturgia pre väčšinu pokrstených katolíkov prostriedkom, ako aj cieľom samým osebe, a poskytuje výživu, ktorá povznáša rozum tých najinteligentnejších a usporadúva zmysly tých najcitlivejších, aby sme boli v každom okamihu naplnení milosťou Ducha.

Kardinál Gut, prefekt novej kongregácie, sa snažil usmerniť liturgický kvas, ktorý narúšal život veriacich v mnohých farnostiach. V jednom rozhovore niekedy po vzniku Kongregácie pre Boží kult oznámil, že budú prijaté „prísnejšie opatrenia“. Povedal: „V súčasnosti sú hranice koncilovej konštitúcie o liturgii v mnohých oblastiach značne prekročené. Zaviedli sa mnohé prvky, či už s povolením alebo bez neho, ktoré prekračujú liturgickú schému.“

Konzílium vrátilo projekt „novej omše“, ktorý bol ostro kritizovaný na synode v októbri 1967, späť na rysovaciu dosku. Videli sme, že Pavol VI. sa nemohol zúčastniť na prvom experimente „normatívnej“ omše. Správa vypracovaná pod vedením pátra Bugniniho mu bola predložená 11. decembra 1967. Počas audiencie 4. januára 1968 požiadal pátra Bugniniho, aby zorganizoval tri nové „experimentálne“ slávenia, ktoré sa mali konať v jeho prítomnosti v kaplnke Matilda na druhom poschodí Apoštolského paláca.

Počas audiencie, ktorá nasledovala po Lercarovej rezignácii, Pavol VI. povedal Bugninimu: „Teraz ste zostali sám. Vyzývam vás, aby ste boli veľmi trpezlivý a veľmi rozvážny. Ešte raz vás ubezpečujem o svojej plnej dôvere.“ Páter Bugnini odpovedal: „Svätý Otče, reforma bude pokračovať dovtedy, kým si Vaša Svätosť zachová túto dôveru. Len čo sa oslabí, reforma sa zastaví.“

„Svätý Filip Neri dôveroval pozitívnemu, milosti. Čo tým myslel, ukazuje spôsob, akým sa vysporiadal s mnohými zlozvykmi svojej doby. Neodmietal nemravné módne výstrelky ani nadmerné bohatstvo. Nezakázal luxusné výtvory súdobej kultúry. Dôveroval Božej láske, ktorá v ľuďoch koná svoje dielo sama od seba ako oheň alebo semeno – spočiatku nepozorovane a skryto, ale už rastie.“

Kardináli Arthur Roche a Raniero Cantalamessa nepriamo potvrdili (možno neúmyselne) to, čo kritici Novus Ordo Missæ Pavla VI. hovoria už viac ako päťdesiat rokov: Nový obrad zodpovedá novej teológii, ktorá „ako celok i v detailoch predstavuje nápadný odklon od katolíckej teológie omše, ako bola formulovaná na XXII. zasadnutí Tridentského koncilu.“