Lev XIV: Liturgia, srdce a postmoderné mesto

foto: Corriere della Serra

Robert Royal

Svet je ešte stále trochu rozrušený z toho, čo sa v uplynulých týždňoch stalo v Ríme. A je to tak správne. V Urbs aeterna som bol prítomný už niekoľko desaťročí, na niekoľkých konkláve a mnohých vatikánskych podujatiach. Ako som sa nedávno vyznal (tu, v angličtine, pozn. prekl.), posledné desiatky rokov som z pochopiteľných dôvodov pociťoval veľkú únavu a odpor k celej cirkevnej problematike. Musím však zaznamenať, že emócie, ktoré privítali Leva XIV. pri jeho výstupe na lodžiu Svätého Petra, boli – čo do intenzity aj kvality (kto by čakal, že bude počuť Talianov kričať il papa americano!) – také, aké som nikdy nevidel. Aj ja sám som to hlboko pocítil. A predsa môj vlastný najintenzívnejší zážitok v Ríme počas tejto cesty prišiel ešte pred pápežskou voľbou: na katolíckej liturgii východného obradu, čo podľa mňa hovorí niečo nielen o súčasnej podobe omše, ale aj o niektorých zásadných otázkach, ktorým teraz čelí náš nový pápež Lev.

Vďaka Bobovi Moynihanovi, ktorý publikuje na Inside the Vatican, za informáciu o tejto liturgii v Santa Maria in Trastevere, ktorá sa slávi v nedeľu večer. Samotný kostol je jedným z najstarších v Ríme (pôvodná stavba pochádza pravdepodobne z obdobia okolo roku 340 n. l., pričom niektoré prvky sú ešte o storočie staršie). A jeho mnohé krásy boli vo vrcholnom stredoveku rozšírené o žiarivé mozaiky v zlate a rôznych farbách. Bol som tam mnohokrát na bežných svätých omšiach v taliančine a ocenil som to ako solídnu miestnu farnosť s veľkým počtom detí. Ale táto omša východného obradu ma doslova ohúrila v tom zmysle, že ma priviedla na pozemské a zároveň vznešené miesto, ktorého som sa, myslím, nedotkol od čias slávnostných latinských omší pred Druhým vatikánskym koncilom, ktorých svedkom som bol ako malý chlapec.

Jednou z vecí, ktoré si mnohí z nás všimli na pápežovi Levovi, je spôsob, akým sa zdá byť zakotvený – „založený“ podľa súčasného slangu – vo svojej duchovnej formácii augustiniána a v tom, čo sa zdá byť mužným a skutočným pokojom. Jeden Chicagčan, ktorý ho trochu pozná, mi povedal: „Aspoň nie je blázon.“ To je asi príliš nízko nastavená latka pre nástupcu pápeža Františka, ale máme právo očakávať veľké veci vzhľadom na tradičnejší spôsob, akým sa Lev správa – jeho tradičné rúcho na lodžii, starostlivé slávenie liturgie a jeho dobre premyslené a prednesené poznámky na každom doterajšom podujatí. Aj keď bude pokračovať v niektorých dosť chaotických veciach, ktoré František rozbehol, je veľká šanca, že do nich vnesie viac disciplíny, obsahu a – odvážime sa povedať – katolíckosti.

Musí však zdolať niekoľko strmých kopcov. Viacerí komentátori vyjadrili nádej, že prinavráti pôvodnú otvorenosť pápeža Benedikta XVI. voči tradičnej latinskej omši, pričom existujú pádne dôvody myslieť si to. Vzhľadom na pokoj, ktorý, ako sa zdá, zámerne kultivuje – nie je to umelá mediálna stratégia, ale niečo, čo akoby vyžarovalo priamo z jeho osobnosti –, by ma prekvapilo, keby to urobil hneď. Ale prvé náznaky naznačujú, že sa domnieva, že František zašiel až príliš ďaleko v zjednodušovaní liturgie, čo nikoho nenadchlo, napriek zámeru naznačiť pokoru. Vieme, že mnohí mladí ľudia v poslednom čase prichádzajú do Cirkvi kvôli pevnému učeniu o tom, ako žiť svoj život, a dosť často práve kvôli latinskej liturgii, ktorá údajne rozdeľovala synodálnu Cirkev.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa s tým všetkým Lev vysporiada a ako chce svojím pápežským úradom, ktorý zámerne siaha až k veľkému Levovi XIII., vstúpiť do nášho postmoderného sveta. Už vo svojich prvých vyjadreniach americký pápež ukázal pozoruhodné pochopenie toho, čomu čelíme – nielen dlhodobému odmietaniu náboženstva ako neudržateľného a irelevantného vo vedeckej a technologickej dobe –, ale aj dobe poznačenej rozpadom viery dokonca aj vo vedu a techniku a všetky inštitúcie, ktoré umožňujú civilizáciu.

Ako mnohí katolíci vedia, Lev XIII. svojou encyklikou Rerum novarum z roku 1891 v podstate otvoril modernú katolícku sociálnu náuku. Už samotný názov tohto diela naznačoval dve veci. Doslova ho možno preložiť ako „o nových veciach“. Idiomatickejšie povedané: „O revolúcii“. Lev XIII. si uvedomoval, že okrem vedeckej a technickej revolúcie svet v jeho dobe prechádza urbanizáciou, industrializáciou a premiestňovaním starších orientačných bodov rodín a spoločností. Ľudia, ktorí od nepamäti žili na svojej pôde, sa teraz nevídaným spôsobom presúvali do miest a do ekonomík a nových politických poriadkov.

Lev XIII. pripravil pôdu pre odpoveď na túto výzvu tým, že v inej encyklike pred rokmi (Aeterni patris, 1879) povzbudil k obnove myslenia svätého Tomáša Akvinského, ktoré bolo trochu zanedbané. Nežiadal antický návrat k myšlienkam z vrcholného stredoveku, ale tvorivé znovupoužitie práce, ktorú Akvinský vykonal pri syntéze Aristotela a celej predchádzajúcej kresťanskej tradície, aby zodpovedal moderným otázkam. Výsledkom bol obrovský rozkvet neoscholastického myslenia v osobnostiach ako Garrigou-Lagrange, Maritain, Gilson, Pieper, nedávno Macintyre a mnohí ďalší, spolu so zakladaním tomistických centier a časopisov.

V skutočnosti bolo toto oživenie také úspešné, že vyvolalo protiváhu k ďalšiemu z veľkých prúdov katolíckej tradície. K takému personalizmu v platónsko-augustínovskom duchu, ktorý sme videli pred Druhým vatikánskym koncilom u takých osobností, ako boli De Lubac, von Balthasar, Wojtyla, Ratzinger, von Hildebrand a ďalší. Akvinský vo svojej mystickejšej stránke absorboval aj tento prúd, ale v neoscholastickom nadšení pre Tomášovu aristotelovskú racionalitu bol trochu zanedbaný.

Lev XIV. vsadil na odvážnu stávku, keď si vybral svoje meno a otvorene sa prihlásil k svojmu veľkému predchodcovi. Podobne ako Lev XIII. bude potrebovať viac než len čiastkové odpovede na dobu. Je dobré, že vo svojich prvých verejných slovách ako pápež zdôraznil pokoj voči všetkým. Katolíci by sa nemali príliš rozčuľovať, ak bude naďalej presadzovať imigračné a klimatické problémy. Sú to „problémy“, ktoré nesmerujú k podstate toho, čo viera potrebuje, aby bola v polovici 21. storočia relevantná. Bude však potrebovať pevnejší filozofický a teologický rámec pre toto úsilie – najmä v snahe premyslieť nádeje a nebezpečenstvá umelej inteligencie –, ako to urobil Lev XIII. vo svojom oživení tomizmu. Bude zaujímavé – a príznačné – sledovať, kto bude vybraný, aby v tomto úsilí pomohol.

Augustínovská tradícia zdôrazňuje „srdce“. Dôležitá je tu hneď prvá strana Vyznaní („Pane, ty si nás stvoril pre seba a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v tebe“). Srdce u Augustína, ako často pripomínam študentom, neznamená len city, tým menej nejaký prázdny sentiment. Je to celý človek: telo, myseľ, cit, duch, ktorý stojí tvárou v tvár Bohu a jeho svetu. Je to tá hlboká skutočnosť, ktorú mal na mysli svätý John Henry Newman, keď písal o Cor ad cor loquitur („Srdce hovorí srdcu“).

Augustín je však aj veľkým učiteľom hriešnosti sveta a istého realizmu, ktorý z tejto pravdy vyplýva. Božie mesto sa skladá zo všetkých tých, ktorí stavajú Boha do centra svojho života. Mesto človeka kladie do stredu nielen nás samých, ale aj rôzne modly, ktorým sa klaňame. Práve tento realizmus urobil zo svätého Augustína jeden z hlavných zdrojov teórie spravodlivej vojny a kvalifikovaného prijatia trestu smrti. Je nepravdepodobné, že by sa Lev XIV. pod vedením pápeža Františka vzdal nedávnych obratov od oboch pozícií, ale ako Augustínov študent si nemôže neuvedomiť, prečo tento veľký svätec veril, že oboje môže byť oprávnené, niekedy dokonca morálne a potrebné.

Modlite sa za pápeža Leva XIV., aby pomohol oživiť naše srdcia a liturgiu, náš život a vzťahy s druhými, nie v snahe o nemožné postmoderné utópie, ale v pokore a stálosti kresťanského ľudu, ktorý je zo všetkých strán vystavený výzvam – mnohé z nich sú bezprecedentné –, ale verne a pevne kráča na svojej pútnickej ceste.

—pôvodne vyšlo na The Catholic Thing