Benedikt XVI.: Pápež liturgie
Prinášame vám príspevok o. Ľubomíra Urbančoka, ktorý odznel na konferencii Spolku laitnskej omše 7. júla 2023.
otec Ľubomír Urbančok
Ctení otcovia, dôstojní páni profesori, milí priatelia Spolku latinskej omše, účastníci našej konferencie!
Ďakujem pánovi predsedovi Spolku latinskej omše za úvodné slovo. Teraz je na mne náročná úloha uvedenia konferencie spolu s úvodnou prednáškou, ktorá by mala vysvetliť jednak dôvod toho prečo sme tu ako aj zdôvodniť názov a tému našej konferencie.
Už sú to takmer dva roky, čo sme aj na Slovensku založili Spolok latinskej omše, ktorý bol následne počas rímskej púte Summorum pontificum prijatý do celosvetovej asociácie UNA VOCE INTERNATIONAL. Na počiatku stála myšlienka založiť organizáciu, ktorá bude sprítomňovať a svojím pôsobením vteľovať prítomnosť Tradície Cirkvi, prostredníctvom tradičnej formy slávenia liturgie spred liturgickej reformy, ktorú priniesol Druhý vatikánsky koncil.
Hoci sa naša činnosť doteraz sústreďovala na fyzické pôsobenie v okolí Trnavy, tiež sme od počiatku začali vyvíjať úsilie o prekladanie rozličných dôležitých článkov, ktoré sa dotýkajú života tradičnej liturgie v Cirkvi. Okrem pravidelných stretnutí, sme za tento čas zorganizovali dve púte do Ríma počas víkendu Summorum pontificum, vydali a prezentovali sme knihu Mons. Athanasia Schneidera Christus Vincit, pričom sme pomocného biskupa Nur-Sultanu privítali aj osobne, tu v týchto priestoroch. Súčasná konferencia je na počiatku ďalšej, pravidelnej aktivity, veríme že každoročnej, v rámci ktorej chceme prezentovať aj takzvanú Spolkovú ročenku. V nej budú v knižnej podobe zverejnené rozličné vzácne texty, ktoré boli v priebehu roka uverejnené aj v elektronickej podobe. Okrem toho, že napomôžu ešte pohodlnejšej forme čítania, zabezpečia aj ich zotrvanie v konkrétnom čase a priestore a napomôžu ešte ľahšiemu šíreniu textov a diskusií, ktoré boli nášmu jazykovému priestoru doteraz, žiaľ, nedostupné a často zamlčiavané.
V súčasnosti je možné pozorovať bohatú diskusiu v otázkach predkoncilovej liturgie na Západe, ako aj odpor alebo značné nesympatie v istých cirkevných kruhoch u nás i v zahraničí voči predkoncilovej liturgii. Častokrát sú otvárané mnohé náročné otázky medzi zástancami aj odporcami tejto liturgie, ktoré však nachádzajú veľmi plytkú a povrchnú argumentáciu. Len na ilustráciu jednej či druhej strany mince, spomeniem po jednom príklade z oboch strán. Nedávno sme pozorovali kritiku troch, hoci výborných teológov v Spojených štátoch – medzi nimi známeho kapucínskeho teológa otca Weinandyho – voči používaniu predkoncilovej liturgie. Žiaľ je potrebné povedať, že ich argumentácia bola povrchná a poukazovala na základné neznalosti liturgie a jej teológie.¹ Pre predstavu spomeniem len jedno rozšírené klamstvo, ktoré uvideli, a to, že Ján Pavol II. a Benedikt XVI. povolili používanie staršej liturgie len preto, lebo tak chceli napomôcť zblíženiu s Bratstvom svätého Pia X.
Na druhej, tradičnej, strane sa zdá, že presadzovanie pravdy nabralo skôr formy politického odboja, než serióznej, vedeckej a teologickej diskusie. Jeden zo známych autorov vydal pred niekoľkými mesiacmi asi 400 stranovú publikáciu o ktorej hovorí, že je ovocím jeho tridsať ročného štúdia. Prvá kapitola jeho diela si kladie za cieľ ukázať Tradíciu ako definitívnu normu života Cirkvi. Na tom by ešte nebolo nič zlé. On tu však má samozrejme na mysli liturgickú tradíciu, čo je už trošku niečo iné. Na niekoľkých desiatkach strán, okrem pár citátov nedokáže podať seriózne vysvetlenie, ktoré by zaujímalo každého jedného z nás – nakoľko a do akej miery sa identifikuje liturgia so samotnou nemennou Tradíciou Cirkvi. Nechcem otázku zľahčovať a tvrdiť, že je možné robiť čokoľvek s liturgiou Cirkvi, avšak jej identifikácia 1:1 s nemennou Tradíciou neobstojí ani teologicky ani historicky.²
Touto konferenciou chceme preto v našom geografickom priestore naviazať na úsilie veľkého francúzskeho biskupa, Mons. Dominiqua Rey, ktorý dal svojho času vznik konferencii s názvom Sacra Liturgia, ktorá sa pravidelne konala v Ríme a následne z jej referátov vznikla aj cenná knižná publikácia.³ Na opakovaných podujatiach konferencie vystúpili mnohí známi kardináli, biskupi či teológovia z celého sveta. Spomeňme si len na konferenciu, ktorá sa udiala v roku 2016 v Londýne, kde navrhol kardinál Sarah, vtedajší prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí potrebu uskutočnenia tzv. reformy reformy, veľmi vzácnej pápežovi Benediktovi XVI., ako aj potrebu návratu konania bohoslužby smerom na východ. Niekoľko dní po nej bol jeho názor označený tlačovým strediskom Svätej stolice za jeho osobný.⁴
Domnievam sa, že v tomto kontexte je pontifikát zosnulého pápeža Benedikta XVI. prorockým svetlom našich čias. „Život“ – jeho obsiahly životopis od Petra Seewalda,⁵ ktorý bol nedávno publikovaný Spolkom svätého vojtecha aj v slovenčine dokladá, že krátko po svojej voľbe za pápeža počas leta 2005 prijal pápež Ratzinger v Castel Gandolfe dve významné osobnosti. Na prvom mieste Seewald uvádza vtedajšieho predstaveného Bratstva svätého Pia X., Mons. Felleya, jedného zo štyroch biskupov vysvätených Mons. Lefebvrom bez súhlasu Apoštolskej stolice. Na druhom mieste to bol Hans Küng, kontroverzný, liberálny teológ, Ratzingerov kolega z mladosti. Benedikt XVI. tu poukázal na jednu svoju kľúčovú charakteristiku – schopnosť viesť argumentovanú diskusiu s kýmkoľvek, kto dokáže ponúknuť argumenty. Ako vo uvidíme neskôr, Ratzinger, ovplyvnení svojím štúdiom scholastiky v duchu vtedajšieho Questiones disputates, chcel viesť dialóg, ktorý mal následne viesť k nájdeniu pravdy zo strany toho, kto sa mýli, a upevneniu argumentov strany druhej, ktorá už pravdu vyznáva.
Už zmienený Seewaldov obsiahly životopis poukazuje na skutočnosť, že Ratzinger bol celý život „homo liturgicus“. Počnúc od jeho siedmych rokov, kedy adresoval Ježiškovi list s prosbou o malý, dvojjazyčný misálik a zelený ornát, skrze jeho čítanie Guardiniho Ducha liturgie, ktorý neskôr inšpiruje jeho rovnomenné dielo, až po jeho pôsobenie ako kňaza, kardinála a pápeža. V úvode prvého zväzku edície súborného diela Josepha Ratzingera napísal pápež Benedikt XVI., že „Liturgia Cirkvi bola od detstva ústrednou skutočnosťou môjho života a v teologickej škole učiteľov ako Schmaus, Sohngen, Pascher a Guardini sa stala aj stredobodom môjho teologického angažovania. Predmetom, ktorý som si vybral, bola fundamentálna teológia, pretože som chcel predovšetkým preniknúť k podstate otázky: Prečo veríme?“⁶
V Seewaldovom diele nájdeme aj niekoľko nových zaujímavých detailov. Okrem iného uvádza jednu z mienok, že za menovaním Josepha Ratzingera za mníchovsko-freisinského arcibiskupa stojí akoby odplata pápeža Pavla VI. za tvrdú kritiku teológa Ratzingera v otázke obmedzenia predkoncilovej liturgie. Deň pred jeho biskupskou vysviackou, 27. mája 1977 počas preberania agendy arciediecézy a predstavenia pápežskej buly kanonikom diecézy, sa nestretol s veľkým entuziazmom. Dôvodom odporu kanonikov k ich novému biskupovi bolo podľa vtedajšieho generálneho vikára Gerharda Grubera kritika budúceho mníchovského arcipastiera voči liturgickej reforme.⁷
Rok pred svojim menovaním za biskupa napísal prof. Wolfgangovi Waldsteinovi nasledujúce veľmi kritické slová na adresu nového misála:
„Problém nového misála spočíva v tom, že opúšťa historický proces, ktorý bol vždy kontinuálny, pred svätým Piom V. i po ňom, a vytvára úplne novú knihu, hoci bola zostavená zo starého materiálu, ktorej vydanie sprevádzal zákaz všetkého, čo bolo pred ňou, čo je navyše v dejinách práva i liturgie neslýchané. A na základe poznania koncilových diskusií a opakovaného čítania prejavov koncilových otcov môžem s istotou povedať, že to nezodpovedá zámerom Druhého vatikánskeho koncilu.“⁸
Kľúčovým pre ďalší vývoj bude voľba pápeža Jána Pavla II., 16. októbra 1978, ktorý len mesiac po svojom zvolení z iniciatívy kardinála Giuseppe Siriho prijme Mons. Marcela Lefebvra v prítomnosti vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery kardinála Fraňa Šepera, ktorého čoskoro vystrieda, ako je známe, samotný Joseph Ratzinger. Stane sa tak len štyri roky po jeho menovaní za biskupa v roku 1981.
Celý cirkevný svet pochopil, že otázku predkoncilovej liturgie nie je možné marginalizovať. Dokonca samotný Annibale Bugnini adresoval v roku 1976 zo svojho exilu v Teheráne list kardinálovi Villotovi, štátnemu sekretárovi Pavla VI., v ktorom navrhoval, za istých podmienok, umožnenie slávenia podľa Misála Pia V. pre tie skupiny, ktoré majú problém s novým misálom.⁹
16. novembra 1982, po svojom presune do Ríma, Ratzinger, ako hlava bývalej inkvizície, organizuje v paláci Posvätného ofícia stretnutie vo veci „lefebvristickej otázky“. Kardináli účastní tohto stretnutia sa uznesú na tom, že je potrebné znovu povoliť používanie starého misála a že právne pochybnosti o zákaze jeho používania sú oprávnené.¹⁰
18. marca 1984 obdrží kardinál Casoria, prefekt Kongregácie pre Boží kult, list od kardinála štátneho sekretára Casaroliho, ktorý mu dáva úlohu zostaviť dekrét, ktorý by rozšíril v rámci celej Cirkvi indult známy pod menom spisovateľky Agathy Christie. Tento list kardinála Casaroliho zároveň upresňuje, že úplný zákaz predošlého misála nie je možný ani v zmysle teologickom ani liturgickom. Na základe tohto listu je 3. októbra 1984 vydaný list Quattuor abhinc annos, ktorý umožňuje diecéznym biskupom udeľovať fakulty na slávenie liturgie podľa Misála z roku 1962. Podľa svedectva kardinála Alfonsa Mariu Sticklera zorganizoval v roku 1986 kardinál Ratzinger stretnutie komisie deviatich kardinálov vo veci vyhodnotenia tohto okružného listu. Kardináli sa uzniesli, že každý celebrant má právo si vybrať slobodne medzi Misálom Pavla VI. a Jána XXIII. Ôsmi z deviatich prítomných kardinálov sa uzniesli na tom, že tzv. tridentská omša nebola nikdy právne zrušená.
Po udalostiach biskupských vysviacok udelených Mons. Marcelom Lefebvrom 30. júna 1988 bol 2. júla vydaný dokument Ecclesia Dei Adflicta, ktorý umožnil zakladanie inštitútov, ktoré slávia výlučne podľa predkoncilového misála. Ubehne ďalších 19 rokov, kým Joseph Ratzinger, tentokrát ako nástupca svätého Petra, vydá 7. júla 2007 motu proprio Summorum pontificum, v rámci ktorého bude pokračovať v tom, o čo sa počas celého svojho pôsobenia zasadzoval.
Náukový cieľ tohto dokumentu by sa dal zhrnúť celkovo do troch bodov: 1. napomôcť vnútornému uzmiereniu v rámci Cirkvi; 2. každému ponúknuť možnosť zúčastňovať sa na mimoriadnej forme rímskeho rítu, ktorý je považovaný za vzácny poklad; 3. napokon dať každému kňazovi právo k jeho užívaniu.
Krátko po začiatku nového milénia, štyri roky pred svojou voľbou na pápežský stolec, označuje kardinál Ratzinger ako dôvod krízy, v ktorej sa Cirkev nachádza, práve nedostatočnú pozornosť venovanú liturgii.¹¹ V predslove k ruskému vydaniu 11. zväzku (prvého vydaného) svojej opera omnia opísal ústredné postavenie liturgie:
„Bolo čoraz jasnejšie, že existencia Cirkvi žije zo správneho slávenia liturgie a že Cirkev je v nebezpečenstve, keď sa prvenstvo Boha už neobjavuje v liturgii a následne ani v živote. Najhlbšia príčina krízy, ktorá rozrušila Cirkev, spočíva v zatemnení priority Boha v liturgii. Toto všetko ma viedlo k tomu, aby som sa téme liturgie venoval viac ako predtým, pretože som vedel, že skutočná obnova liturgie je základnou podmienkou obnovy Cirkvi.“¹²
Z povedaného vyplýva, že nie je možné oddeľovať život viery a teda náuku, od života modlitby, teda liturgie. Pre Ratzingera je jeho vzťah k liturgii úzko spojený s teológiou a teda aj otázkou náuky.
Počas uplynulého akademického roka, si jeden z mojich profesorov, konzultor pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a profesor na univerzite v Bristole si pozrel moju webovú stránku, z ktorej zistil, že slúžim tradičnú liturgiu. Napísal mi email, v ktorom sa ma pýtal na môj názor o jej posledných obmedzeniach, majúc na mysli dokument Traditionis custodes. Vo svojej odpovedi som mu povedal, že ak chceme zachovať celistvosť pokoncilovej náuky a veríme, že tu nedošlo k založeniu akejsi novej Cirkvi, jedinou možnosťou je aplikovať hermeneutiku kontinuity v reforme, ako to proponoval pápež Benedikt XVI. v asi najzásadnejšom príhovore svojho pontifikátu. Obmedzovanie takéhoto slávenia, znamená tvrdenie, že niečo čo tu doteraz existovalo, je v rozpore s tým, čo tu máme teraz.¹³
Podľa Benedikta XVI. by sme mohli hermeneutiku reformy v kontinuite definovať ako takú, ktorá „chce odovzdávať čistú a integrálnu náuku bez oslabenia alebo skreslenia... túto istú a nemennú náuku, ktorú treba verne rešpektovať, prehĺbiť a prezentovať spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám našej doby.“¹⁴
Pápež Ján XXIII. to vo svojom príhovore pri otvorení koncilu definoval presnejšie: „Je potrebné, aby sa táto istá a nemenná doktrína, ktorú treba verne rešpektovať, prehĺbila a predstavila takým spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám našej doby. Jedna vec je totiž samotný vklad viery, teda pravdy obsiahnuté v našej úctyhodnej doktríne, a druhá vec je forma, v ktorej sú tieto pravdy vyslovené, pričom si zachovávajú ten istý význam a rozsah.“¹⁵ Jediný možný spôsob ako môcť prijať Druhý vatikánsky koncil a ostať katolíkom, je prijať ho v kontexte s celou cirkevnou Tradíciou, ktorá je nemenná. „Tradícia sú teda dejinami Ducha, ktorý pôsobí v dejinách Cirkvi prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov, vo vernej kontinuite so skúsenosťou počiatkov.“¹⁶ Tento postoj je červenou niťou myslenia a náuky prv teológa, následne kardinála a pápeža – Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Z tohto dôvodu sa k tejto otázke vracal často. V prejave k účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus 16. marca 2009 potvrdil nutnosť vracať sa „k neprerušenej cirkevnej Tradícii“ a „podnecovať v kňazoch, predovšetkým mladej generácie, správne prijatie textov Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu, ktoré sa majú interpretovať vo svetle celého vieroučného bohatstva Cirkvi.“¹⁷ ¹⁸
Benedikt XVI. zohľadňuje tento heremeneutický rámec, keď v liste sprevádzajúcom motu proprio Summorum pontificum píše, že „v dejinách liturgie existuje rast a pokrok, ale žiadny zlom. To, čo bolo posvätné pre predchádzajúce generácie, zostáva posvätné a veľké aj pre nás a nemožno to zrazu úplne zakázať alebo dokonca odsúdiť ako škodlivé. Pre nás všetkých robí dobre, keď zachovávame bohatstvo, ktoré sa rozrástlo vo viere a modlitbe Cirkvi, a dávame mu miesto, ktoré mu patrí.“¹⁹
K tejto svojej kľúčovej myšlienke sa hlási Joseph Ratzinger aj v úvode do knihy významného liturgistu Alcuina Reida o organickom vývoji liturgie. Hovorí, že každá reforma sa musí uskutočňovať v kontinuite s Tradíciou viazanou na konkrétnu objektívnu liturgickú tradíciu, ktorá zabezpečí kontinuitu v podstate. Zároveň komentuje bod 1125 Katechizmu Katolíckej cirkvi, podľa ktorého ani najvyššia autorita Cirkvi nemá oprávnenie robiť si s liturgiou čo sa jej zachce a meniť ju podľa vlastnej svojvôle – rítus sa má totiž vyvýjať v živote viery. Úloha cirkevnej autority je tu prirovnávaná k úlohe záhradníka. Rítus tak vyjadruje zároveň modlitbu a vieru Cirkvi pozdĺž časom a preto je darom, ktorý Cirkev prijala.²⁰
Vo svojej autobiografii ilustruje potrebu kontinuity a vyslovuje tvrdú kritiku nového misála, ako konštrukcie niekoľkých ľudí, odtrhnutej od organickej reality a liturgickej tradície. „Niet pochýb o tom, že tento nový misál [po Druhom vatikánskom koncile] v mnohých ohľadoch priniesol skutočné zlepšenie a obohatenie; ale tým, že ho postavil ako novú konštrukciu oproti tomu, čo historicky vyrástlo, a zakázal výsledky tohto historického rastu, spôsobil, že liturgia sa už nezdá byť živým vývojom, ale produktom erudovanej práce a právnickej autority; to nám spôsobilo obrovskú škodu... Obnova liturgického povedomia, liturgické zmierenie, ktoré opäť uzná jednotu dejín liturgie a ktoré chápe Druhý vatikánsky koncil nie ako prerušenie, ale ako etapu vývoja: tieto veci sú pre život Cirkvi naliehavo potrebné. Som presvedčený, že kríza Cirkvi, ktorú dnes prežívame, je do veľkej miery spôsobená rozpadom liturgie, ktorá sa niekedy dokonca začala chápať ako etsi Deus non daretur, v zmysle, že je ľahostajné, či Boh existuje a či k nám hovorí a počuje nás. Keď však spoločenstvo viery, celosvetová jednota Cirkvi a jej dejiny a tajomstvo živého Krista už nie sú viditeľné v liturgii, kde inde sa teda má Cirkev zviditeľniť vo svojej duchovnej podstate? Vtedy spoločenstvo oslavuje len samé seba, čo je činnosť, ktorá je úplne neplodná. A keďže cirkevné spoločenstvo nemôže mať svoj pôvod samo v sebe, ale vzniká ako jednota len od Pána, prostredníctvom viery, takéto okolnosti neúprosne vyústia do rozpadu na sektárske strany všetkého druhu - stranícka opozícia vo vnútri Cirkvi, ktorá sa trhá. Preto potrebujeme nové liturgické hnutie, ktoré oživí skutočné dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu.“²¹
Ešte tvrdšie sa vyjadril v jednom článku v roku 1990: „Liturgická reforma sa vo svojej konkrétnej realizácii stále viac vzďaľuje od tohto pôvodu [v tom najlepšom z liturgického hnutia]. Výsledkom nebolo oživenie, ale devastácia... Na miesto liturgie, ktorá sa vyvinula, sa postavila liturgia, ktorá bola vytvorená. Odstránil sa životne dôležitý proces rastu a stávania sa, aby sa nahradil výmyslom.“²²
Kto by sa nazdával, že je táto kritika prítomná len zo strany Josepha Ratzingera, mýlil by sa. Kritikou liturgickej reformy nešetril napríklad ani ďalší významný teológ a neskorší kardinál Yves Congar. O ňom by ťažko hovoril niekto ako o tradicionalistovi, zároveň sa však jedná o jedného z teológov, ktorí mali najväčšie poznanie o teológii Tradície, zvlášť pre jeho dvojzväzkové dielo o Tradícii,²³ ale taktiež pre jeho syntézu, ktorá dosiahla veľký počet reedícii v anglickom jazyku.²⁴ Hoci vo svojom spise „Autorité, initiative, corresponsabilité“ priznáva istú prospešnosť liturgickej reformi, dodáva, že „konzervatívny charakter liturgie jej umožňuje zachovať a odovzdávať neporušené tie hodnoty, na ktorých význam jedna doba možno zabudla, ale ktoré nasledujúca doba s radosťou nájde neporušené a zachované, aby z nich mohla opäť žiť. Kde by sme boli, keby liturgický konzervativizmus neodolal neskoro stredovekej záľube v rozumnej zbožnosti alebo individualistickým, racionalistickým a moralizujúcim imperatívom 18. storočia, kritike 19. storočia či subjektívnym filozofiám moderny? Vďaka liturgii sa nám všetko zachovalo a odovzdalo. Ach, nedovoľme, aby sme si za šesťdesiat rokov vyslúžili výčitku, že sme premrhali posvätné dedičstvo katolíckeho spoločenstva pri jeho rozvíjaní pomalým plynutím času. Zachovajme si zdravé vedomie, že stojíme pred skutočnosťou, ktorá nás prevyšuje v každom ohľade: v obsahu, vo výške i v hĺbke.“²⁵
Snáď už ani nie je potrebné hovoriť o tom, že redukcia povolenia predkoncilového slávenia je absurditou a môže ju vyriecť len niekto, kto nemá ani len tušenia o myslení Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Je zjavné, že v jeho myslení je liturgický život Cirkvi veľmi úzko spojení s teologickým uvažovaním a vierou Cirkvi, liturgia je vyjadrením viery Cirkvi, ktorá je v priebehu dejín nemenná.
„Vždy som hovoril a zopakujem to: bolo dôležité, aby to, čo bolo pre ľudí v Cirkvi najposvätnejšie, nebolo zrazu zakázané. Spoločenstvo nemôže zakázať to, čo sa predtým považovalo za najdôležitejšiu vec. Vnútorná identita druhého musí zostať viditeľná. Z mojej strany nešlo o taktizovanie alebo čokoľvek iné, ale o zmierenie Cirkvi so sebou samou. Rehabilitácia starobylej omše sa často interpretuje ako ústupok kňazskému bratstvu svätého Pia X. To je absolútne nepravdivé! Pre mňa bolo dôležité, aby si Cirkev zachovala vnútornú kontinuitu so svojou minulosťou. Aby sa to, čo bolo predtým posvätné, nestalo z jedného momentu na druhý nesprávnym. Obrad sa musí vyvíjať. Preto bola ohlásená reforma. Ale identita sa nesmie narušiť. Kňazské bratstvo svätého Pia X. je založené na pocite, že Cirkev poprela samu seba. To sa nesmie stať.“²⁶
Napokon silne ilustruje tieto myšlienky, nezávisle a zrejme aj bez znalosti hlbších liturgických diskusií katolíckej Cirkvi, aj významný, nedávno zosnulý anglický filozof Sir Roger Scruton, keď píše, že „Zmeny v liturgii majú pre veriaceho človeka veľký význam, pretože sú to zmeny v jeho skúsenosti s Bohom, zmeny, ak chcete byť Feuerbachovci, v samotnom Bohu. Otázka, či robiť znamenie kríža dvoma alebo tromi prstami, rozdelila Cirkev. Tak, ako otázka, či používať Knihu spoločných modlitieb alebo tridentskú omšu.“²⁷
Ratzinger neprestával poukazovať na to, že Pavol VI. urobil podľa neho veľkú pastoračnú chybu v zakázaní staršej formy liturgie.²⁸ Tieto jeho myšlienky sa odzrkadľujú aj v už zmienenom úvodníku do diela Alcuina Reida o organickom vývoji liturgie, kde zdôrazňuje, že „pápež nie je absolutistickým monarchom, ktorého vôľa je zákonom, ale je strážcom autentickej Tradície,“²⁹ myšlienky, ktoré prehĺbil krátko po svojej voľbe, počas slávnostnej svätej omše pri príležitosti zaujatia pápežskej katedry v Lateránskej bazilike. „Pápež nie je absolútny vládca, ktorého myslenie a vôľa sú zákonom. Naopak: pápežova služba je zárukou poslušnosti Kristovi a jeho slovu. Nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky, ale musí seba a Cirkev neustále zaväzovať k poslušnosti Božiemu slovu, a to tvárou v tvár všetkým pokusom o prispôsobenie a oslabenie, ako aj tvárou v tvár každému oportunizmu.“³⁰
Nie je možné oddeľovať snahu Benedikta XVI. o hermeneutiku kontinuity od jeho snahy o takzvanú reformu reformy. Snaha o šírenie prekoncilového slávenia je snahou o napredovania zmierenia Cirkvi s jej Tradíciou a vierou našich predkov. Z tohto dôvodu je motu proprio Summorum pontificum kľúčovým pre budúcnosť Cirkvi a akákoľvek snaha o jeho obmedzenie či limitáciu je v rozpore s poslaním Cirkvi, ktorým je neprerušené odovzdávanie Tradície, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou Božieho Zjavenia. Počas svojej nedávnej návštevy Slovenska zdôraznil životopisec Benedikta XVI., Peter Seewald, že podľa neho budúcnosť Cirkvi stojí, alebo padá práve na jej vzťahu k liturgii.³¹ „Bolo čoraz jasnejšie, že existencia Cirkvi žije zo správneho slávenia liturgie a že Cirkev je v nebezpečenstve, keď sa prvenstvo Boha už neobjavuje v liturgii a následne ani v živote. Najhlbšia príčina krízy, ktorá rozrušila Cirkev, spočíva v zatemnení priority Boha v liturgii. Toto všetko ma viedlo k tomu, aby som sa téme liturgie venoval viac ako predtým, pretože som vedel, že skutočná obnova liturgie je základnou podmienkou obnovy Cirkv.“³² Podľa Seewalda Benedikt po vydaní Traditionis custodes neskrýval bolesť a sklamanie, zveril sa mu však, že tá cesta, ktorú započal, bude pokračovať.
Existencia Božieho Zjavenia, skrze ktoré nám je komunikované všetko nevyhnutné k našej spáse, je aj dôvodom existencie cirkevného Magistéria, ktoré je mu podriadené – jeho poslaním je toto Božie Zjavenie chrániť a zveľaďovať. Úplná segregácia predkoncilovej, tradičnej liturgie, je krokom k sektárstvu a označovanie sa za „tradičných katolíkov“ je z tohto dôvodu scestné, pretože buď niekto katolíkom je alebo nie je. Ak katolíkom je, tak práve preto, že prijíma svoju vieru ako súčasť Božieho Zjavenia a teda aj Tradície. Summorum pontificum nemôže ostať hudbou minulosti, ale musí napomôcť vzniku nového liturgického hnutia, ktoré bude pokračovaním toho pôvodného, ktorému sa o niečom, akým je pokoncilový vývoj liturgie ani len nesnívalo. Otec tohto hnutia, Dom Prosper Guéranger, definuje ako jeho cieľ lepšie poznanie zdedeného liturgického dedičstva a ako jeho dôsledok väčšiu lásku k nemu, ako aj jeho plnšie žitie. Napokon si chceme osvojiť aj jedny z posledných zverejnených slov – radu pápeža Benedikta, novému opátovi v Triors: „V súčasnom zmätku je dôležité, aby sme neobhajovali len hocijakú teóriu, treba jednoducho žiť vo viere Cirkvi podľa tradície odovzdanej v jej Kréde“.³³ To je cieľom aj nášho Spolku, ako aj týchto konferencií, ktoré, dúfajme, znamenajú začiatok novej tradície v rámci nášho úsilia o liturgické hnutie na Slovensku.
Illusions of Reform, ed. P. Kwasniewski, Os Justi Press 2023. Publikácia ponúka odpoveď na kritiku autorov Cavadiniho, Healyho a Weinandyho. K ilustrácii toho čo tvrdím, slúži aj neochota zmienených teológov poskytnúť práva k publikácii svojich kritík voči tradičnej liturgii v tejto publikácií, takže čitateľ by mal k dispozícii pohľady oboch strán.
Je zaujímavé si prečítať v dejinách tridentského koncilu nakoľko sa koncilový otcovia nedokázali zhodnúť ani na tom, ktoré biblické knihy sú súčasťou biblického kánonu. Po pátraní po origináloch Florentského koncilu boli ochotný až ním definovaný biblický kánon prebrať. Viď. : Hubert Jedin – Storia del concilio di Trento, Morcelliana, vol. II, 2 edizione 1974, p. 67-118)
Sacred Liturgy, Ignatius press, 2014
https://chiesa.espresso.repubblica.it/articolo/1351338.html Gesù tornerà da Oriente. Ma in Vaticano hanno perso la bussola
V tejto práci sa budem odvolávať na talianske vydanie, Peter Seewald, Benedetto XVI., Una vita, Garzanti, 2020
Joseph Ratzinger, Opera Omnia, Teologia della Liturgia, LEV 2010, s .6
Peter Seewald, Benedetto XVI., Una vita, Garzanti, 2020, s. 658, 665
Wolfgang Waldstein, “Zum motu proprio Summorum Pontificum”, in Una Voce Korrespondenz 38/3 [2008], s. 201–214
Yves Chiron, Annibale Bugnini, Desclée de Brouwer, 2015, p. 204-205. Taktiež v Slovenčine- https://www.spoloklatinskejomse.sk/sk/blog/ako-vytvorili-omsu-novus-ordo-1-cast
Claude Barthe, La messe de Vatican II., s. 270-271
Joseph Ratzinger, The Ecclesiology of the Constitution on the Church, in L’Osservatore Romano, English ed., č. 38, 19. september 2021, s. 5
http://www.fondazioneratzinger.va/content/dam/fondazioneratzinger/contributi/Prefazione%20Papa%20emerito%20edizione%20russa%20Opera%20omnia.pdf
Prof. D’Costa ponúka mimoriadne jasnú a výbornú syntézu možných doktrinálnych interpretácií vzhľadom na kontinuitu/diskontinuitu v prvej kapitole svojho diela (s. 10-55): Vatican II: Catholic Doctrines on Jews and Muslims, Oxford, 2014,
https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/speeches/2005/december/documents/hf_ben_xvi_spe_20051222_roman-curia.html
https://www.vatican.va/content/john-xxiii/la/speeches/1962/documents/hf_j-xxiii_spe_19621011_opening-council.html
https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/audiences/2006/documents/hf_ben-xvi_aud_20060503.html
Benedikt XVI.: Insegnamenti. zv. V/1. 2010, s. 393.
Podrobnejšie na danú problematiku: Roberto De Mattei, Druhý vatikánsky koncil, Doposiaľ nenapísané dejiny, Nadácia Slovakia Christiana,2019, s. 3-8.
https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/letters/2007/documents/hf_ben-xvi_let_20070707_lettera-vescovi.html. Preklad je môj. Slovenský preklad je dostupný (v niektorých častiach menej presný) na: https://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/list-summorum-pontificum
Alcuin Reid, Lo sviluppo organico della liturgia, prefazione di Joseph Ratzinger, Cantagalli 2013, s. 5-9
Milestones: Memoirs 1927-1977 (1988), (s. 148–49)
Komentár in Simandron—Der Wachklopfer. Gedenkschrift für Klaus Gamber (1919-1989), ed. Wilhelm Nyssen [Kolín: Luthe-Verlag, 1989], 13-15, citované in Theologisches, 20.2 (Feb. 1990), 103-4;
Y. Congar, La Tradition et les traditions, Essai historique, Paris 1960.
Yves Congar, The meaning of Tradition, Ignatius Press, 2004. Doslova chváloreč – úvodník napísal ďalší významný teológ kardinál Avery Dulles.
Yves Congar, Autorité, initiative, corresponsabilité, La Maison-Dieu 97.1 (1969)
Peter Seewald, Benedetto XVI. Ultime conversazioni, s. 169-170. Garzanti. Kindle Edition.
Roger Scruton, The Philosopher on Dover Beach (Manchester: Carcanet, 1990), s. 115
Tracey Rowland, Ratzinger’s Faith, The theology of Pope Benedict XVI., Oxford, 2008, s. 123-143
Alcuin Reid, Lo sviluppo organico della liturgia, prefazione di Joseph Ratzinger, Cantagalli 2013, s. 5-9
https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/homilies/2005/documents/hf_ben-xvi_hom_20050507_san-giovanni-laterano.html
https://svetkrestanstva.postoj.sk/130691/joseph-ratzinger-mi-dal-posledne-postrcenie
Joseph Ratzinger, Opera Omnia, Teologia della Liturgia, LEV, 2010, s. 6
https://www.spoloklatinskejomse.sk/sk/blog/benedikt-xvi-cirkev-dnes-potrebuje-utechu