Kardinál Roche je veľmi, veľmi znepokojený

Gregory DiPippo

A. Roche ešte ako biskup s Benediktom XVI. | foto: Konferencia biskupov Anglicka a Walesu

Som si istý, že väčšina našich čitateľov už počula o dokumente, ktorý Jeho Eminencia Arthur kardinál Roche, prefekt Dikastéria pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí, rozdal počas nedávneho konzistória všetkých kardinálov, ktoré zvolal pápež Lev. Text zverejnila 13. januára 2026 na svojom Substacku Diane Montagnaová.

Krátko po zverejnení mi Peter (Kwasniewski?) napísal, že text si vyžaduje riadne rozpitvanie; to hneď – a ako vždy výborne – urobil otec Zuhlsdorf, rovnako ako Dr. Gavin Ashenden a Dr. Joseph Shaw. Ďakujem im všetkým, že mi ušetrili túto prácu, a ich komentáre vrelé odporúčam všetkým našim čitateľom.

Predsa však je v texte niekoľko vecí, ktoré ma výrazne zaujali a o ktorých si dovoľujem ponúknuť vlastný komentár.

Dokument začína všeobecnou tézou, že „dejiny liturgie … sú dejinami jej neustáleho ‚reformovania‘ v procese organického vývoja“. Práve na takéto tvrdenia vymysleli právnici pojem suppressio veri – zatajenie, teda zamlčanie niečoho pravdivého. Lebo hoci je pravda, že v dejinách liturgie došlo k mnohým reformám, je rovnako pravda, že dejiny liturgie sú dejinami silnej kontinuity, ako nám svätý otec Benedikt XVI. opakovane pripomínal. A práve divoké prerušenie tejto kontinuity v rímskom ríte, ktoré priniesla pokoncilná reforma, ho viedlo k vydaniu motu proprio Summorum Pontificum ako k nutnému kroku na vyliečenie tohto roztrhnutia.

Preto je veľmi ťažké pochopiť, ako môže byť Jeho Eminencia v práve, keď tvrdí, že „používanie liturgických kníh, ktoré chcel Koncil reformovať, bolo od svätého Jána Pavla II. po Františka ústupkom, ktorý v žiadnom prípade nepočítal s ich podporou“. Je možné, že Jeho Eminencia úplne zabudol na pontifikát pápeža Benedikta XVI.? (Na prvý pohľad sa to zdá nepravdepodobné, veď práve on ho menoval do Kongregácie – vtedy sa tak ešte volala – pre bohoslužbu.)

Mohol celkom zabudnúť na výroky Antonia kardinála Cañizaresa Lloveru, svojho predchodcu v úrade prefekta Kongregácie pre bohoslužbu, ktorý povedal: „Summorum Pontificum má veľkú hodnotu, ktorú by sme všetci mali oceniť; netýka sa len liturgie, ale celého bytia Cirkvi a toho, čo znamená tradícia, bez ktorej sa Cirkev mení na meniace sa ľudské inštitúcie, a samozrejme má dosah aj na čítanie a výklad Druhého vatikánskeho koncilu.“

Mohol zabudnúť na výroky samotného pápeža Benedikta XVI., že vydal Summorum Pontificum preto, aby podporil „… jednotu Cirkvi samej so sebou, vo svojom vnútri, so svojou minulosťou; aby to, čo bolo pre ňu sväté predtým, nebolo v žiadnom prípade zlom teraz“? Ako by to mohlo byť, keby nebol jeho zámer podporovať pokračujúce používanie tradičnej liturgie?

Mohol zabudnúť, že svätý Ján Pavol II. vyzýval biskupov k „širokému a veľkodušnému uplatňovaniu“ povolenia sláviť tradičnú liturgiu podľa indultu Ecclesia Dei?

Možno zabudol – a ďaleko mi je od toho, samozrejme, naznačovať, že Jeho Eminencia pri písaní a rozširovaní tohto dokumentu počas konzistória sa snažil presvedčiť svojich spolukardinálov o veciach, o ktorých sám vie, že nie sú pravdivé. Zároveň, keď sa modlíme, aby sa Jeho Eminencia zotavil z akejkoľvek ujmy na zdraví či choroby, ktorá mu narušila spomienky na predchádzajúci pontifikát, môžeme veriť, že takéto konkrétne výpadky pamäti sú zriedkavé a je nepravdepodobné, že by nimi trpeli aj iní Eminenti.

Tento ratzingerovský výpadok pamäti by vysvetľoval aj to, ako Jeho Eminencia dokázal zabudnúť na rozhovor, ktorý sám vlani poskytol a v ktorom odmietol Traditionis custodes a priznal, že pápež Benedikt mal celý čas pravdu. Napríklad povedal (priamy citát): „Nie je nič zlé na tom, zúčastňovať sa na omši slávenej podľa misála z roku 1962.“ To bola práve tá pointa, ktorú sám pápež Benedikt vyslovil v liste biskupom celého sveta, ktorý sprevádzal Summorum Pontificum: „Čo predchádzajúce generácie pokladali za sväté, zostáva sväté a veľké aj pre nás.“

Toto odmietnutie Traditionis custodes nebolo, samozrejme, prekvapujúce, a to nielen preto, že už v marci minulého roka bolo jasné, že čoskoro nastúpi nový šerif. Ako Jeho Eminencia vie lepšie než väčšina, odvtedy, ako text vyšiel, jeho obhajcovia márne vysvetľujú, prečo vôbec bol pre Cirkev potrebný či prospešný. V čase minuloročného rozhovoru vôbec nespomenul pôvodné a neospravedlniteľne klamlivé odôvodnenie Traditionis custodes – hroziacu schizmu. V jeho podaní „to, čo pápež František povedal v Traditionis custodes, je, že (tradičný rítus) nie je normou“. Opäť to bola presne tá pointa, ktorú sám pápež Benedikt vyslovil tým, že tradičný rímsky rítus nazval „mimoriadnou formou“. A naozaj, Jeho Eminencia problém údajne hroziacej schizmy bagatelizoval slovami: „Počet tých, ktorí sú oddaní Tradičnej latinskej omši, je v skutočnosti celkom malý…“

A predsa je teraz opäť veľmi, veľmi znepokojený nimi. Pokoncilný rítus má v rímskej časti Katolíckej cirkvi takmer úplnú prevahu – v časti, ktorá prevyšuje všetky ostatné časti dokopy o viac než 1¼ miliardy členov. No pokiaľ zostane hoci len jediný veriaci, ktorý sa drží tradičného rítu, jednota viery a Cirkvi je v smrteľnom nebezpečenstve. A preto Jeho Eminencia pripomína svojim spolukardinálom, že „pápež František … ukázal cestu k jednote v používaní liturgických kníh promulgovaných svätými pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II., v súlade (sic) s dekrétmi Druhého vatikánskeho koncilu, jediným výrazom lex orandi rímskeho rítu“.

Jeho Eminencia končí opäť citátom pápeža Františka z apoštolského listu Desiderio desideravi: „Neviem pochopiť, ako je možné tvrdiť, že niekto uznáva platnosť Koncilu … a zároveň neprijíma liturgickú reformu, ktorá vzišla zo Sacrosanctum Concilium.“ A tu leží jadro veci. V skutočnosti je úplne ľahké pochopiť, ako je to možné – pre tých, ktorí majú oči na to, aby videli. Stačí uznať zjavnú pravdu, že liturgická reforma nevyšla zo Sacrosanctum Concilium. Vzišla z odmietnutia Sacrosanctum Concilium. Cirkev za toto odmietnutie zaplatila zúfalo vysokú cenu.

Keďže liturgia bola na konzistóriu jednou zo štyroch tém na diskusiu a kardináli si vybrali len dve, no pápež Lev rozhodol, že ďalšie konzistórium bude v júni a že aspoň na nejaký čas budú konzistória každoročné, predpokladáme, že téma liturgie príde na rad nabudúce.

A skôr či neskôr sa na týchto stretnutiach budú musieť položiť veľmi nepríjemné otázky. Momentálne žije už len štyroch biskupov, ktorí boli na Vatikáne II; najmladší z nich, František kardinál Arinze (ďalší z predchodcov Jeho Eminencie na Dikastériu pre bohoslužbu), má 93 rokov. Takže jednou z otázok by mohlo byť: „Koho ešte nadchnú úvodné slová Sacrosanctum Concilium?“ Ďalšou by mohlo byť: „Koho ešte nadchne veta ‘nemajú sa zavádzať novinky (v liturgii), pokiaľ to naozaj a isto nevyžaduje dobro Cirkvi’?“, alebo ešte ťažšia: „Nadchla vôbec niekedy niekoho naozaj?“

Položenie takýchto otázok je nutným prvým krokom k prekonaniu nadšenia pokoncilnej revolúcie a k náprave jej mnohých zlyhaní. Modlime sa neustále, aby Svätý Otec a kardináli mali odvahu urobiť tento krok.

Preložené z New Liturgical Movement.