ZELENÝ ŠTVRTOK: KRÍZA KŇAZSTVA A EUCHARISTIE

Liturgia Zeleného Štvrtku v Lateráne | P. Villanueva

o. Ľubomír Urbančok

My sa však máme honosiť krížom nášho Pána Ježiša Krista (Introitus)

Bratia a sestry. Vstupujeme do slávenia veľkonočného trojdnia, ktorého stredobodom je Kristov Kríž s ukrižovaným Spasiteľom, z ktorého prebodnutého boku sa rodí Cirkev, jeho mystické telo. Do neho bol každý jeden z nás včlenený svätým Krstom a prostredníctvom sviatostí, ktoré z neho pramenia, sa máme každým dňom pripodobňovať viac Kristovi. Ako nám to v úvode pôstneho obdobia pripomenul Pánov predchodca, on musí rásť, nás musí ubúdať.

Hoci protestantské myslenie, ktoré preniklo súčasnú Cirkev hovorí blud, že Cirkev sa zrodila na Turíce, Cirkev sa rodí v tomto trojdní, presnejšie na Veľký Piatok z Kristovho boku. Božský Spasiteľ však už dnes, keď bol so svojimi anticipuje túto obetu Kríža a ustanovuje dve základné sviatosti, na ktorých stojí svätá Cirkev – sviatosť Eucharistie a sviatosť kňazstva.

Ako vo svojej krásnej prednáške v Paríži povedal kardinál Robert Sarah, dnes sme svedkami toho, ako Cirkev doslova zomiera. Prenikla ju smrteľná choroba. Ak je tomu tak, príčinu musíme hľadať tam, kde vznikla, a to pri sviatosti kňazstva a Eucharistie. To je tajomstvo Zeleného štvrtku a k tomu nás pozýva dnešná slávnosť. Ak študujeme cirkevné dejiny, obroda Cirkvi vždy prišla vtedy, kedy sa zvlášť dbalo o tieto dve sviatosti.  Ak je tajomné ticho nevyhnutným sprievodcom týchto dní, kedy sa Cirkev zrieka verejnej modlitby a dáva prednosť okrem liturgie tichej modlitbe, je smerodajná dnešná utáranosť v Cirkvi. Od rána do večera sa diskutuje o tom, aká by Cirkev mala byť, aká má byť úloha laikov, kňazov. Čo by sa všetko malo zmeniť. A Cirkev ďalej zomiera.

Ak máme úprimný úmysel požiar, ktorý ju pochytil ako svojho času katedrálu Matky Božej v Paríži, musíme sa zastaviť a ochrániť najprv najsvätejšie miesto chrámu Cirkvi – kňazstvo a eucharistiu.

Ježiš si vyvolil prvých kňazov za apoštolov, dvanástich, aby boli s ním a následne im venoval celý čas svojho verejného účinkovania ako svojim najbližším spolupracovníkom na diele Spásy. Napokon ich nazýva priateľmi, lebo im zjavil všetko, čo počul od svojho Otca. Už takmer 60 rokov sme svedkami masívnej zrady kňazského stavu a upúšťania od života kňazského ideálu. Pavol VI. už v roku 1978 hovorí rímskemu kléru o mánii laicizácie kňazov, ktorá zničila tradičný pohľad na osobu a postavenie kňaza a vo veriacich odstránila náležitú úctu ku kňazskému povolaniu. Podobná revolúcia nasledovala v dejinách napríklad aj po francúzskej revolúcii. Kým dnes mnohí v Cirkvi vedú nekonečné rozhovory o postavení žien v Cirkvi, skutočnosťou sa stáva nedostatok kňazov, ktorý je následkom straty tejto kňazskej identity, kňaza ako prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, ktorý je povolaný prinášať najsvätejšiu obetu a odpúšťať hriechy.

„Jadrom krízy Cirkvi je kríza kňazstva, kríza kňazov. Ak sa katedrála rúca, je to preto, že sa najprv zrútila kňazská identita. Kňazi boli zbavení svojej identity. Boli presvedčení, že musia byť obchodníkmi, výkonnými, aktívnymi a prítomnými vždy a všade.

Kňaz je však v podstate pokračovateľom Kristovej prítomnosti medzi nami. Je v podstate adorátorom, človekom, ktorý neustále stojí pred Bohom. Nemal by byť definovaný tým, čo robí, ale tým, čím je: „ipse Christus, sám Kristus.“ (Sarah 2019)

Ako pripomína Benedikt XVI., trvalým a živým základom kňazského celibátu je Eucharistia. Pre kňaza musí byť každodenné slávenie svätej omše tým skutočným stredobodom života.

Pri konsekrácii, keď hovorí „Toto je moje telo, toto je moja krv“, nehovorí svojím „ja“, ale in persona Christi – Kristovým „ja“. Kristus ho vťahuje do seba, spája jeho ľudské „ja“ so svojím Božským „ja“. Práve v tomto zjednotení sa uskutočňuje trvalosť a jedinečnosť kňazstva. Kňaz je tak vťahovaný aj do vzkriesenej skutočnosti Krista.

Celibát je vďaka milosti Pána už teraz anticipáciou života vo vzkriesení – sveta, kde sa už nevydávajú ani neberú.

To však vyžaduje dôverný, skutočný modlitebný život. Kňaz, ktorý sa nemodlí a nežije konkrétne ako druhý Kristus, sa odrezáva od svojho zdroja. Nakoniec duchovne zomiera – buď upadá do prázdnoty alebo do všelijakej ľudskosti a zvrátenosti.

Vďaka sviatosti kňazstva nám Božský Spasiteľ daroval tajomstvo najsvätejšej Eucharistie práve v tento deň, kedy prvýkrát slávil a ustanovil svätú omšu ako sprítomnenie svojho vykupiteľského diela, až kým on nepríde v sláve.

Tridentský koncil jasne vyhlásil, že vo svätej Eucharistii je po konsekrácii chleba a vína náš Pán Ježiš Kristus ozajstne, skutočne a podstatne prítomný – celý Kristus, telo, krv, duša i božstvo – pod vonkajšími spôsobmi chleba a vína.

Konsekráciou dochádza k zázračnému prepodstatneniu (transsubstanciácii): celá podstata chleba sa mení na podstatu Kristovho tela a celá podstata vína na podstatu jeho krvi, pričom vonkajší vzhľad, chuť a vlastnosti zostávajú.

Svätá omša nie je len spomienkovou večerou, ale pravou a zmiernou obetou, v ktorej sa nekrvavým spôsobom sprítomňuje a obetuje ten istý Kristus, ktorý sa raz krvavým spôsobom obetoval na kríži. Pri každej svätej omši kňaz koná v osobe Krista a prináša Bohu Otcovi tú istú obetu lásky a zmierenia, aby sme my dnes mohli hojne čerpať ovocie Kalvárie – odpustenie, milosť a večný život. Preto je Eucharistia a svätá omša jedným tajomstvom: v nej sa nám daruje Kristus ako pokrm i ako obeta, aby nás úplne premieňal a pripravoval na vzkriesený život.

Práve dnes, keď nám Pán v tomto večeradle daroval Eucharistiu ako pokrm i obetu, musíme si položiť bolestnú otázku:

Prečo nás často zahanbuje aj obyčajný päťhviezdičkový hotel?

Deväť sekúnd reklamy na hotel pri jazere Como – modrá voda, teplé svetlo, harmónia detailov – stačí, aby v nás prebudil túžbu po kráse. Svet pochopil, že krása nie je luxus, ale prvý jazyk duše.

A my? V mnohých našich kostoloch vidíme pomačkané obrusy, zaprášené umelé kvety, studené svetlo a liturgiu slávenú „na minimum“, lebo „hlavné je srdce“.

Svet zvíťazí.

My, ktorí sme stáročia učili svet kráse, sme sa niekedy zmierili s priemernosťou. Nie pre nedostatok peňazí, ale pre duchovnú lenivosť a povrchnosť. Zabudli sme, že viera sa má stelesňovať v kráse.

Preto k nám dnes prehovárajú slová kardinála Saraha z citovanej prednášky: „Nemusíme vymýšľať novú Cirkev. Musíme sa obrátiť, aby Cirkev mohla opäť žiariť, aby Cirkev mohla byť opäť katedrálou, ktorá spieva Božiu slávu a vedie ľudí k Nemu. Čo by sme teda mali urobiť prioritne?

Poviem vám to bez váhania: Chcete pozdvihnúť Cirkev? Potom si kľaknite na kolená!

Chcete pozdvihnúť túto krásnu katedrálu, ktorou je Katolícka cirkev? Potom si kľaknite na kolená!

Pretože katedrála je predovšetkým miestom, kde ľudia môžu kľačať; katedrála je prostredím pre Božiu prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti.

Najnaliehavejšou potrebou je znovu objaviť význam adorácie! Strata zmyslu adorácie Boha je zdrojom všetkých požiarov a kríz, ktoré dnes otriasajú svetom a Cirkvou.“ (Sarah, 2019)

V Cirkvi dnes zúri, ako vieme, aj liturgická vojna. Na jednej strane stojí starobylá rímska liturgia – Vetus Ordo –, ktorá stáročia formovala svätcov, inšpirovala katedrály a napĺňala duše vznešenou krásou, tichom adorácie a hlbokým zmyslom pre posvätnosť. Na druhej strane sa neraz uprednostňuje jednoduchosť až na hranicu chudoby, familiárnosť namiesto úcty a aktivizmus namiesto kontemplácie.

Táto roztržka nie je len sporom o rubriky či jazyk. Je to boj o dušu Cirkvi. Je to prejav tej istej revolúcie, ktorá odmieta hierarchický poriadok, sakrálny charakter a transcendentnú krásu, aby ich nahradila ľudskou priemernosťou, sentimentálnosťou a prispôsobením sa svetu. Keď sa veriaci a kňazi navzájom obviňujú, podozrievajú a rozdeľujú kvôli forme liturgie, zatiaľ čo ten istý Kristus – pravý Boh a pravý človek – je prítomný v Najsvätejšej Sviatosti, diabol sa raduje. Revolúcia dosiahla svoj cieľ: rozbiť jednotu tam, kde by mala byť najhlbšia – pri oltári.

No my, deti Cirkvi, nesmieme podľahnúť tomuto rozvratu. Musíme sa vrátiť k vízii pax liturgica – pravého liturgického pokoja –, ktorú nám zanechal veľký Benedikt XVI. Pokoj, ktorý neprichádza z násilia, z potláčania Tradície ani z falošnej uniformity, ale z pokornej lásky k celej Tradícii Cirkvi a predovšetkým z úcty k živému Kristovi, ktorý je centrom každej liturgie.

Práve v tomto pokoji sa môžeme znova učiť od veľkých storočí, keď Cirkev v plnosti milovala Eucharistiu a obklopovala ju najvznešenejšou krásou – nie ako luxus, ale ako nevyhnutný odraz Božej slávy a prostriedok evanjelizácie duší.

Pozrite sa na katedrálu v Chartres: jej vitráže premieňajú obyčajné slnečné svetlo na farebnú symfóniu modlitby. Celý chrám sa stáva „Bibliou v kameni“, kde aj negramotný človek mohol kontemplovať tajomstvá viery.

Pozrite sa na baziliku San Vitale v Ravenne: zlaté byzantské mozaiky žiaria nad oltárom a zobrazujú, ako cisár, cisárovná i ľud prinášajú dary k svätej obete. Tu nebesia zostupujú na zem a Eucharistia sa javí ako centrum celého stvorenia.

Pozrite sa na diela Gianlorenza Berniniho v Ríme: baldachýn nad hrobom sv. Petra alebo Extáza sv. Terézie – dynamická, majestátna krása, ktorá vtiahne celého človeka do tajomstva a prebúdza v duši túžbu po Bohu.

A aj na našej slovenskej zemi: gotický Dóm sv. Alžbety v Košiciach s nádhernými vitrážami, secesný Modrý kostolík v Bratislave plný svetla a farieb, či drevené artikulárne kostolíky v Kežmarku, Tvrdošíne a Hervartove – kde jednoduchá, ale úprimná krása dreva, maľby a ikon dýcha vierou a láskou našich predkov k Najsvätejšej Sviatosti.

Tieto diela nevznikli z bohatstva, ale z viery, ktorá milovala Krista v Eucharistii tak veľmi, že Mu chcela dať to najlepšie. Keď Cirkev žila v plnosti svojej Tradície, vždy vytvárala krásu, pretože krása je odbleskom večnej Krásy – samého Boha.

Pane Ježišu Kriste, ktorý si v tomto večeradle ustanovil svätú omšu ako večnú pamiatku svojej lásky, daj svojej Cirkvi pravý pax liturgica – pokoj, ktorý pramení z lásky k celej Tradícii a z úcty k Tebe prítomnému v Najsvätejšej Sviatosti.

Nauč nás sláviť Ťa s vznešenou krásou, hlbokou úctou a tichou adoráciou, aby naša liturgia nebola bojiskom revolučných ideí, ale pravou predchuťou nebeskej slávy, kde svätí a anjeli kľačia pred Baránkom.

Nech nás v tomto boji posilňuje Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, Tota pulchra, a nech nás vedie k obnove posvätnej krásy a úcty k Tebe.
Amen.