Hľadať pravdu znamená opustiť istoty
o. Ľubomír Urbančok
Dnes večer, na vigíliu slávnosti Zjavenia Pána, sme podľa starej tradície Cirkvi posvätili vodu.
Slávnosť Zjavenia Pána nás každoročne uvádza do troch veľkých tajomstiev Kristovho zjavenia svetu.
Prvým je zjavenie Pána pohanom, zastúpeným troma mudrcmi z Východu – Gašparom, Melicharom a Baltazárom, ktorí sa vydali na cestu viery, vedení svetlom hviezdy (porov. Mt 2,1–12).
Druhým tajomstvom je krst nášho Pána Ježiša Krista v Jordáne, kde sa zjavuje Najsvätejšia Trojica a zaznieva hlas Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3,17).
Tretím tajomstvom je zázrak na svadbe v Káne Galilejskej, kde Kristus premieňa vodu na víno – prvé zo znamení, ktorými „zjavil svoju slávu“ (Jn 2,11).
Nie náhodou sa práve na vigíliu tejto slávnosti svätí voda. Tradičná liturgia tým pripomína, že Boh vstupuje do nášho sveta, do konkrétnej hmoty, aby ju očistil, posvätil a priviedol späť k svojmu pôvodnému určeniu.
Svätenie vody sa začína vzývaním všetkých svätých. Cirkev tak vyznáva, že nie sme sami: prosíme o orodovanie tých, ktorí už dosiahli cieľ, aby nám pomáhali na našej ceste. Jasne sa tu rozlišuje medzi tým, čo patrí Bohu, a tým, čo je len svetské a pominuteľné.
Práve preto obsahuje toto svätenie aj exorcizmus. Požehnaniu predchádza očistenie, lebo nie je možné posvätiť to, čo nebolo najprv zbavené moci zla. Liturgia nám tým pripomína hlbokú pravdu: celé stvorenie nesie rany hriechu a – ako hovorí svätý Pavol – „celé stvorenie spolu vzdychá a spolu trpí v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22).
Svätená voda nás zároveň vedie k tajomstvu nášho krstu. Pripomína nám, že sme boli krstom ponorení do Kristovej smrti a vzkriesenia (porov. Rim 6,3–4) a že sme sa stali Kristovými bojovníkmi, členmi Cirkvi bojujúcej, povolanými žiť vieru uprostred sveta.
Táto voda nám pripomína aj starozákonnú potopu, predobraz Veľkej noci, a loďku Cirkvi, do ktorej sme boli prijatí. Ako Noemova archa, aj Cirkev nesie svojich synov a dcéry cez rozbúrené vody dejín k bezpečnému prístavu spásy.
Loď Cirkvi sa drží aj dnes, napriek nepokojom a búrkam súčasného sveta. Modlitba tradičnej liturgie tohto dňa prosí o milosť, aby tí, ktorí Krista kontemplujeme z viery, mohli sme ho raz kontemplovať tvárou v tvár vo večnosti (porov. 1 Kor 13,12).
Kontemplácia je cestou troch mudrcov z Východu. Opustili svoje istoty, vydali sa na cestu hľadania pravdy a nebáli sa rizika. Práve preto našli Spasiteľa. Nie znalci Zákona, ktorí „všetko vedeli“, ale tí, ktorí pokorne hľadali.
Toto hľadanie sa však nekončí pri Betleheme. Treba v ňom vytrvať až do konca, aby sa celý náš život stal jednou veľkou kontempláciou – podľa vzoru tej, ktorá „zachovávala všetky tieto slová a rozjímala o nich vo svojom srdci“ (Lk 2,19).
