Spolok zorganizoval konferenciu o Benediktovi XVI.

Timotej Čambál

V sobotu 7. júla sa v priestoroch reštaurácie Forhaus v Trnave uskutočnila konferencia Spolku latinskej omše s názvom Dilexi decorem domus tuæ: Benedikt XVI. a tradičná liturgia. Idea zrealizovať takéto podujatie vznikla z potreby širšieho a hlbšieho oboznámenia sa s podstatným liturgickým posolstvom pápeža Benedikta, ktorý nás na konci minulého roka opustil. Vedenie Spolku sa rozhodlo pozvať viacerých rečníkov, ktorí mali prítomnej verejnosti priblížiť dedičstvo veľkého pápeža.

Okolo druhej hodiny popoludní, po krátkom príhovore predsedu Spolku Petra Čambála, predstúpil pred publikum ako prvý otec Ľubomír Urbančok, kaplán SLO, s príspevkom Benedikt XVI.: Pápež liturgie. Prednášku otvoril prezentáciu najnovšej činnosti Spolku a menovite predstavením novej publikácie – Ročenky Spolku s názvom Duch liturgie. Názov, ako neskôr o. Ľubomír vysvetlil, odkazuje na dôležité dielo Josepha Ratzingera – Duch liturgie, ktorý sa sám inšpiroval rovnomenným dielom Romana Guardiniho. Ročenka obsahuje výber tých najcennejších článkov, ktoré vyšli na stránke SLO, v tlačenej podobe. Prednášajúci pokračoval kritikou oboch strán „konfliktu“ – odporcov aj zástancov tradičnej omše. Odporcom vytýkal plytkú a neserióznu kritiku, zatiaľ čo niektorých tradicionalistov kritizoval za to, že namiesto argumentácie skôr vedú politický boj, pričom si často mýlia liturgickú tradíciu s nemennou apoštolskou Tradíciou. V tomto zmysle vyzdvihol Josepha Ratzingera, ktorý aj ako pápež viedol argumentačne podloženú diskusiu zo všetkými stranami tak, aby tá strana, ktorá sa mýli našla pravdu a tá, ktorá ju už mala, sa v nej upevnila. Práve takto máme diskutovať aj my. Pre prednášku však bol samozrejme kľúčový Ratzingerov postoj k liturgii, o ktorej on sám hovorí, že bola v jeho živote „od detstva ústrednou skutočnosťou“. Už v sedemdesiatich rokoch boli známe jeho skeptické pohľady na novú omšu, menovite: „Problém nového misála spočíva v tom, že opúšťa historický proces, ktorý bol vždy kontinuálny, pred svätým Piom V. i po ňom, a vytvára úplne novú knihu, hoci bola zostavená zo starého materiálu, ktorej vydanie sprevádzal zákaz všetkého, čo bolo pred ňou, čo je navyše v dejinách práva i liturgie neslýchané.“ Pre Ratzingera bolo vždy zlomové chápanie nemennej Tradície, a práve v jej duchu sa mali prijať všetky dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Celý Benediktov postoj k pokoncilovému vývoju liturgie zhŕňa jeho výrok, jeho presvedčenie o hermeneutike kontinuity: „V dejinách liturgie existuje rast a pokrok, ale žiadny zlom. To, čo bolo posvätné pre predchádzajúce generácie, zostáva posvätné a veľké aj pre nás a nemožno to zrazu úplne zakázať alebo dokonca odsúdiť ako škodlivé.“ Od hermeneutiky kontinuity však nemožno oddeliť jeho snahu o reformu reformy. Slovami otca Urbančoka: „Snaha o šírenie prekoncilového slávenia je snahou o napredovania zmierenia Cirkvi s jej Tradíciou a vierou našich predkov. Z tohto dôvodu je motu proprio Summorum pontificum kľúčovým pre budúcnosť Cirkvi a akákoľvek snaha o jeho obmedzenie či limitáciu je v rozpore s poslaním Cirkvi, ktorým je neprerušené odovzdávanie Tradície, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Božieho Zjavenia.“ Svoju prednášku otec Ľubomír zakončil varovaním pred oddeľovaním a vymedzovaním sa na tradičných katolíkov: „Ak je niekto katolíkom, tak práve preto, že prijíma svoju vieru ako súčasť Božieho Zjavenia a teda aj Tradície.“ Poslucháčov tiež povzbudil k naplneniu pravého poslania pôvodného liturgického hnutia započatého Domom Guérangerom: „lepšie poznanie zdedeného liturgického dedičstva, a ako jeho dôsledok, väčšiu lásku k nemu a jeho plnšie žitie.“

Nasledovala prednáška docenta Přibyla, kanonistu a kňaza pražskej arcidiecézy povereného pastoráciou veriacich ľnúcich k tradičnej liturgii o jeho pastoračných skúsenostiach. Otec Přibyl hneď na začiatku zdôraznil dve podstatné skutočnosti, ktoré v tradičnej liturgii vytvárajú bariéru medzi posvätnými tajomstvami a veriacim ľudom: cudzí jazyk a obrátenie kňaza smerom k oltáru, teda ipso facto chrbtom k ľudu. Tieto zložky predkoncilovej omše v momente slávenia odosobňujú kňaza a nechávajú iba druhého Krista. Celebrant tu nemá priestor vnášať svoje vlastné subjektívne predstavy o liturgii či možnosť vítať veriacich na omši inak ako zvolaním Dominus vobiscum. Na ilustráciu tajomnosti tradičnej omše, ktorá prehovára ku každému úprimne hľadajúcemu, použil otec Přibyl pekný príklad zo svojej pastoračnej skúsenosti. Raz mu jeden seminarista, ktorý sa prvýkrát zúčastnil na latinskej omši, zhrnul svoje dojmy nasledovne: „Nerozumím tomu, ale je tam víc Boha.“ Charizmatici, hovoril otec Přibyl, dosahujú rôzne citové stavy úmyselným vybičovaním emócii – tradičná omša však nič takéto nerobí, práve naopak, a predsa na nej mnohým veriacim začnú tiecť slzy bez toho, aby vedeli prečo. Pán docent pokračoval poukázaním na veľkú plodnosť povolaní tradičných farností v porovnaní s bežnými Novus ordo farnosťami. Z jeho farnosti, ktorá má približne dve stovky stálych farníkov, vzišli už dve povolania do seminára. Pre porovnanie celá plzeňská diecéza nemá v piatich ročníkoch seminára ani jediného seminaristu. Mladosť tradičného hnutia dokazuje aj kláštor Vyšší Brod, ktorý bol nedávno vyhodnotený podľa vekového priemeru mníchov za najmladší cistercitský kláštor sveta. Ďalej spomenul viaceré predsudky, ktorým musí odolávať predkoncilová liturgia, pričom je pozoruhodné, že väčšinová cirkev, voči ktorej má svet toľko predsudkov, má sama mnohé predsudky voči svojej vlastnej menšine. V tomto však bol otec Stanislav optimistický, pretože podľa neho bude nová generácia biskupov v horšom prípade ľahostajná voči tradičnej omši, a teda nebude ju prenasledovať, alebo v lepšom prípade k nej bude pozitívne naklonená. Po otázke o stave TLO v českých diecézach uviedol veľavravný príklad Českobudejovickej diecézy, ktorej biskup našiel nové povzbudenie v mladých kňazoch z Bratsva sv. Petra, a nemohol tak odporovať tomu, aby sa v jeho diecéze slávila tradičná liturgia.

V poradí tretia bola prednáška otca Francesca Giordana, profesora na pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského – Angelicum a rímskym riaditeľom Human Life International. Niesla názov Rodina a manželstvo ako prostriedok odovzdávania Tradície. Don Francesco uviedol prednášku krátkou úvahou o apoštolskej Tradícii, povedal, že „je živým organizmom Cirkvi vedeným Duchom Svätým po celé stáročia, a keď človek zíde z jej koľají, pocíti to,“ a prirovnal ju k pupočnej šnúre, „ktorá nás spája s Kristom.“ Za zmysel prednášky však určil úlohu, „ktorú zohrávajú všetci kresťania pri udržiavaní viery zjavenej a odovzdanej nám.“ V dnešnej postkresťanskej spoločnosti je práve na rodinách a vzdelávaní, aby spolupracovali z náboženstvom a „aby nakoniec opäť prerástli do vplyvu na hospodárstvo a politiku.“ Ďalej však profesor menoval viaceré prekážky sformovania zdravých rodín v súčasnosti, ktorých prvotnú príčinu spoznal v úplnej urbanizácii spoločnosti a nej vyplývajúcej nadmiere práce a nedostatku voľného času – otcovia a matky tak prestávajú mať čas na rodinu. Podľa Dona Francesca to je práve rodina miestom, kde sa odovzdáva tradícia – základ každej živej spoločnosti. Následne sa profesor venoval otázke liturgie v Ratzingerovom myslení. Hovorí, že cieľom liturgie je zbožstenie človeka v slobode a láske. Toto „uctievanie je spojené so Zjavením a Tradíciou v tom, čo zaceľuje priepasť medzi hriešnym svetom a Bohom.“ Ďalej sa venoval tomu, akým spôsobom tradícia zdokonaľuje ľudskú prirodzenosť, pričom kritizoval jednorozmerné videnie našej prirodzenosti u viacerých ideológii. Svoju prednášku zakončil Don Francesco povzbudivím obrazom veľkých, mladých rodín, pričom hovorí, že je to práve z nich a skrze tradíciu v nich odovzdávanú, odkiaľ vzíde obnova kresťanskej spoločnosti.

Ako posledná odznela prednáška otca Radovana Rajčáka, študenta kanonického právo na Navarskej univerzite v Španielsku a zamýšľal sa v nej o právnom význame motu propria Summorum pontificum. Na začiatku zdôraznil, že liturgické úkony nie sú súkromnou záležitosťou kňazov, ale že veriaci na nich má právo, keďže patria celej Cirkvi. Z toho vychádza, že veriaci  je s Cirkvou spojený aj právnym putom, okrem toho že jej jedným z údov tohto mystického tela Kristovho. Otec Radovan vzhľadom k Summorum pontificum ďalej vysvetlil, že ani právne nemožno povedať, že by bol misál z roku 1962 zrušený, ale že iba bola upretá sloboda používať ho – čo je však rozdieľ. Podstatnú zložku prednášky vyjadruje výrok: „v rovine práva je Summorum pontificum minulosťou, v rovinu reality zostáva tu.“ Navyše, ako povedal, zvyk od nepamäti má v cirkevnom práve silu zákona.

Po prednáškach sa stredobod pozornosti presunul do kaplnky Panny Márie Fatimskej, kde otec Ľubomír Urbančok celebroval Missu solemnis podľa omšového formulára Pro Ecclesia unitate – Za jednotu Cirkvi. Výstupy z konferencie a ďalšie texty o veľkom pápežovi liturgie výjdu aj knižne.