Summorum pontificum: zdroj budúcnosti
foto: Vatican Media
Prinášame vám preklad príhovoru kardinála Roberta Saraha, v tom čase prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorý odznel na kolokviu konanom pri príležitosti desiateho výročia vydania motu proprio pápeža Benedikta Summorum pontificum.
V prvom rade sa chcem zo srdca poďakovať organizátorom kolokvia pomenovanom „Prameň budúcnosti“ pri príležitosti desiateho výročia vydania motu proprio Summorum pontificum pápeža Benedikta XVI. v Herzogenrathe za to, že mi umožnili ponúknuť úvod do vašich úvah na túto tému, ktorá je taká dôležitá pre život Cirkvi a najmä pre budúcnosť liturgie; robím to s veľkou radosťou. Rád by som veľmi srdečne pozdravil všetkých účastníkov tohto kolokvia, najmä členov nasledujúcich združení, ktorých mená sú uvedené na pozvánke, ktorú ste mi tak láskavo poslali, a dúfam, že na nikoho nezabudnem: Una Voce Nemecko; Katolícky kruh kňazov a laikov arcidiecéz Hamburg a Kolín nad Rýnom; Združenie kardinála Newmana; Sieť kňazov farnosti svätej Gertrúdy v Herzogenrathe. Ako som napísal pátrovi Guidovi Rodheudtovi, farárovi farnosti svätej Gertrúdy v Herzogenrathu, je mi veľmi ľúto, že som sa musel vzdať účasti na vašom kolokviu kvôli povinnostiam, ktoré sa nečakane objavili a pribudli k už aj tak veľmi nabitému programu. Napriek tomu si buďte istí, že budem medzi vami prostredníctvom modlitby: bude vás sprevádzať každý deň a samozrejme budete všetci prítomní pri obetovaní každodennej svätej omše, ktorú budem sláviť počas štyroch dní vášho kolokvia, od 29. marca do 1. apríla. Preto začnem vaše stretnutie, ako najlepšie viem, krátkou úvahou o tom, ako by sa motu proprio Summorum pontificum malo uplatňovať v jednote a pokoji.
Ako viete, to, čo sa začiatkom dvadsiateho storočia nazývalo „liturgickým hnutím“, bol zámer pápeža svätého Pia X., vyjadrený v inom motu proprio s názvom Tra le sollicitudini (1903), obnoviť liturgiu tak, aby sa jej poklady stali prístupnejšími, aby sa opäť stala aj zdrojom autenticky kresťanského života. Z toho vyplýva definícia liturgie ako „vrcholu a prameňu života a poslania Cirkvi“, ktorá sa nachádza v konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium Druhého vatikánskeho koncilu (pozri č. 10). A nikdy nemožno dosť často opakovať, že liturgia ako vrchol a prameň Cirkvi má svoj základ v samotnom Kristovi. Náš Pán Ježiš Kristus je vlastne jediným a definitívnym veľkňazom novej a večnej zmluvy, pretože sa obetoval a „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (porov. Hebr 10, 14). Ako teda vyhlasuje Katechizmus Katolíckej cirkvi, „toto Kristovo tajomstvo Cirkev ohlasuje a slávi vo svojej liturgii, aby veriaci z neho žili a svedčili o ňom vo svete“ (č. 1068). Toto „liturgické hnutie“, ktorého jedným z najkrajších plodov bola konštitúcia Sacrosanctum concilium, je kontextom, v ktorom by sme mali uvažovať o motu proprio Summorum pontificum zo 7. júla 2007; tento rok s veľkou radosťou a vďakou oslavujeme desiate výročie jeho promulgácie. Môžeme teda povedať, že „liturgické hnutie“, ktoré inicioval pápež svätý Pius X., nebolo nikdy prerušené a že pokračuje aj v našich dňoch po novom impulze, ktorý mu dal pápež Benedikt XVI. V tejto súvislosti by sme mohli spomenúť osobitnú starostlivosť a osobnú pozornosť, ktorú ako pápež prejavil pri slávení posvätnej liturgie, ďalej časté odkazy v jeho prejavoch na jej ústredné postavenie v živote Cirkvi a napokon jeho dva magistériálne dokumenty Sacramentum caritatis a Summorum pontificum. Inými slovami, to, čo sa nazýva liturgické aggiornamento,¹ bolo svojím spôsobom zavŕšené motu proprio Summorum pontificum pápeža Benedikta XVI. O čo išlo? Emeritný pápež rozlišoval medzi dvoma formami toho istého rímskeho obradu: takzvanou „riadnou“ formou, ktorá sa vzťahuje na liturgické texty Rímskeho misála revidovaného podľa usmernení Druhého vatikánskeho koncilu, a formou označenou ako „mimoriadna“, ktorá zodpovedá liturgii používanej pred liturgickým aggiornamento. V súčasnosti teda v rímskom alebo latinskom obrade platia dva misály: misál blahoslaveného pápeža Pavla VI. s tretím vydaním z roku 2002 a misál svätého Pia V., ktorého posledné vydanie, promulgované svätým Jánom XXIII., pochádza z roku 1962.
V liste biskupom, ktorý sprevádzal motu proprio, Benedikt XVI. jasne vysvetlil, že cieľom jeho rozhodnutia o koexistencii dvoch misálov bolo nielen uspokojiť želania niektorých skupín veriacich, ktorí sú pripútaní k liturgickým formám spred Druhého vatikánskeho koncilu, ale aj umožniť vzájomné obohatenie oboch foriem toho istého rímskeho obradu, inými slovami, nielen ich pokojnú koexistenciu, ale aj možnosť ich zdokonalenia zdôraznením najlepších vlastností, ktoré ich charakterizujú. Napísal najmä, že „obe formy používania rímskeho obradu sa môžu vzájomne obohacovať: do starého misála možno a treba vložiť nových svätcov a niektoré z nových prefácií.... Slávenie omše podľa Misála Pavla VI. bude môcť silnejšie ako doteraz ukázať sakrálnosť, ktorá mnohých ľudí priťahuje k predchádzajúcej forme.“ Toto sú teda slová, ktorými emeritný pápež vyjadril svoju túžbu obnoviť „liturgické hnutie“. Vo farnostiach, kde sa podarilo motu proprio implementovať, farári svedčia o väčšom zápale u veriacich i u kňazov, čo môže dosvedčiť aj samotný otec Rodheudt. Zaznamenali tiež odozvu a pozitívny duchovný rozvoj v spôsobe prežívania eucharistickej liturgie podľa riadnej formy, najmä znovuobjavenie postojov vyjadrujúcich adoráciu Najsvätejšej sviatosti: kľačanie a pod., a tiež väčšie rozjímanie charakterizované posvätným tichom, ktoré by malo poznačiť dôležité momenty svätej omšovej obety, aby kňazi a veriaci mohli zvnútorniť tajomstvo viery, ktoré sa slávi. Platí tiež, že je potrebné podporovať a propagovať liturgickú a duchovnú formáciu. Podobne bude potrebné podporovať dôkladne prepracovanú pedagogiku, aby sa prekonal príliš formálny „rubrikalizmus“ pri vysvetľovaní obradov tridentského misála tým, ktorí ho ešte nepoznajú, alebo ho poznajú len čiastočne... a niekedy nie nestranne. Na to je naliehavo potrebné dokončiť dvojjazyčný latinsko-vernakulárny misál, ktorý by umožnil plnú, vedomú, dôvernú a plodnejšiu účasť laikov na eucharistickom slávení. Je tiež veľmi dôležité zdôrazniť kontinuitu medzi oboma misálmi vhodnými liturgickými katechézami... Mnohí kňazi dosvedčujú, že je to pre nich podnetná úloha, pretože si uvedomujú, že pracujú na liturgickej obnove, že vlastným úsilím prispievajú k „liturgickému hnutiu“, o ktorom sme práve hovorili, teda vlastne k tejto mystickej a duchovnej obnove misionárskeho charakteru, ktorú zamýšľal Druhý vatikánsky koncil a ku ktorej nás energicky vyzýva pápež František. Liturgia sa preto musí vždy reformovať, aby bola vernejšia svojej mystickej podstate. Väčšinou sa však táto „reforma“, ktorá nahradila skutočnú „obnovu“ zamýšľanú Druhým vatikánskym koncilom, uskutočňovala v povrchnom duchu a na základe jediného kritéria: za každú cenu potlačiť dedičstvo, ktoré treba vnímať ako úplne negatívne a zastarané, aby sa vyhĺbila priepasť medzi dobou pred koncilom a dobou po ňom. Teraz stačí znovu vziať do rúk Konštitúciu o posvätnej liturgii a čítať ju poctivo, bez zradenia jej zmyslu, aby sme videli, že skutočným cieľom Druhého vatikánskeho koncilu nebolo začať reformu, ktorá by sa mohla stať príležitosťou na rozchod s Tradíciou, ale práve naopak, znovu objaviť a potvrdiť Tradíciu v jej najhlbšom zmysle. V skutočnosti to, čo sa nazýva „reforma reformy“, ktorá by sa možno mala nazývať presnejšie „vzájomné obohatenie obradov“, ak použijeme výraz z magistéria Benedikta XVI., je v prvom rade duchovná potreba. A celkom zjavne sa týka dvoch foriem rímskeho obradu. Osobitná starostlivosť, ktorú treba venovať liturgii, naliehavosť držať ju vo veľkej úcte a pracovať na jej kráse, jej sakrálnom charaktere a zachovávať správnu rovnováhu medzi vernosťou Tradícii a legitímnym rozvojom, a teda absolútne a radikálne odmietnuť akúkoľvek hermeneutiku diskontinuity alebo zlomu: tieto základné prvky sú jadrom celej autentickej kresťanskej liturgie. Kardinál Joseph Ratzinger neúnavne opakoval, že kríza, ktorá už päťdesiat rokov otriasa Cirkvou, predovšetkým od Druhého vatikánskeho koncilu, súvisí s krízou liturgie, a teda s nedostatkom úcty, desakralizáciou a nivelizáciou základných prvkov bohoslužby. „Som presvedčený,“ píše, „že kríza Cirkvi, ktorú dnes prežívame, je do veľkej miery spôsobená dezintegráciou liturgie.“²
Iste, Druhý vatikánsky koncil si želal podporiť väčšiu aktívnu účasť Božieho ľudu a priniesť každodenný pokrok v kresťanskom živote veriacich (pozri Sacrosanctum concilium, č. 1). Určite sa v tomto smere prijalo niekoľko dobrých iniciatív. Nemôžeme však zatvárať oči pred katastrofou, devastáciou a schizmou, ktorú spôsobili novodobí propagátori živej liturgie tým, že prerobili liturgiu Cirkvi podľa svojich predstáv. Zabudli, že liturgický úkon nie je len MODLITBOU, ale aj a predovšetkým TAJOMSTVOM, v ktorom sa pre nás uskutočňuje niečo, čo nemôžeme úplne pochopiť, ale čo musíme prijať a prijať vo viere, láske, poslušnosti a adorujúcom mlčaní. A to je skutočný zmysel aktívnej účasti veriacich. Nejde o výlučne vonkajšiu aktivitu, o rozdelenie úloh alebo funkcií v liturgii, ale skôr o intenzívne aktívne prijímanie: toto prijímanie je v Kristovi a s Kristom pokorným obetovaním sa v tichej modlitbe a v dôkladne kontemplatívnom postoji. Vážna kríza viery nielen na úrovni veriacich kresťanov, ale aj a najmä mnohých kňazov a biskupov spôsobila, že nie sme schopní chápať eucharistickú liturgiu ako obetu, ako totožnú s úkonom, ktorý raz navždy vykonal Ježiš Kristus, sprítomňujúc obetu kríža nekrvavým spôsobom v celej Cirkvi, v rôznych obdobiach, na rôznych miestach, u rôznych ľudí a národov. Často sa objavuje svätokrádežná tendencia redukovať svätú omšu na obyčajné spoločenské stolovanie, na slávenie profánneho sviatku, na oslavu spoločenstva samého seba, alebo ešte horšie, na strašné odvádzanie pozornosti od úzkosti života, ktorý už nemá zmysel, alebo od strachu zo stretnutia s Bohom z tváre do tváre, pretože jeho pohľad odhaľuje a zaväzuje nás, aby sme sa pravdivo a neúprosne pozreli na škaredosť nášho vnútorného života. Svätá omša však nie je rozptýlením. Je to živá obeta Krista, ktorý zomrel na kríži, aby nás oslobodil od hriechu a smrti, s cieľom zjaviť lásku a slávu Boha Otca. Mnohí katolíci nevedia, že konečným cieľom každého liturgického slávenia je sláva a adorácia Boha, spása a posvätenie ľudí, pretože v liturgii „sa Boh dokonale oslavuje a ľudia sa posväcujú“ (Sacrosanctum concilium, č. 7). Väčšina veriacich – vrátane kňazov a biskupov – toto učenie koncilu nepozná. Rovnako ako nevedia, že skutočnými ctiteľmi Boha nie sú tí, ktorí reformujú liturgiu podľa vlastných predstáv a tvorivosti, aby z nej urobili niečo, čo sa páči svetu, ale skôr tí, ktorí reformujú svet do hĺbky evanjelia, aby mu umožnili prístup k liturgii, ktorá je odrazom liturgie, ktorá sa od večnosti slávi v nebeskom Jeruzaleme. Ako Benedikt XVI. často zdôrazňoval, koreňom liturgie je adorácia, a teda Boh. Preto je potrebné uznať, že vážna, hlboká kríza, ktorá postihla liturgiu a samotnú Cirkev od koncilu, je spôsobená tým, že jej STREDOBODOM už nie je Boh a jeho adorácia, ale skôr ľudia a ich údajná schopnosť „robiť“ niečo, čím by sa počas eucharistického slávenia zamestnali. Aj dnes značná časť cirkevných predstaviteľov podceňuje vážnu krízu, ktorou Cirkev prechádza: relativizmus v doktrinálnom, morálnom a disciplinárnom učení, závažné zneužívania, desakralizácia a banalizácia posvätnej liturgie, iba sociálny a horizontálny pohľad na poslanie Cirkvi. Mnohí veria a nahlas a dlho vyhlasujú, že Druhý vatikánsky koncil priniesol do Cirkvi skutočnú jar. Napriek tomu čoraz viac cirkevných predstaviteľov vidí túto „jar“ ako odmietnutie, zrieknutie sa jej stáročného dedičstva, či dokonca ako radikálne spochybnenie jej minulosti a Tradície. Politickej Európe sa vyčíta, že opúšťa alebo popiera svoje kresťanské korene. Ale prvou, ktorá opustila svoje kresťanské korene a minulosť, je nesporne pokoncilová Katolícka cirkev. Niektoré biskupské konferencie dokonca odmietajú verne prekladať pôvodný latinský text Rímskeho misála. Niektorí tvrdia, že každá miestna cirkev môže prekladať Rímsky misál nie podľa posvätného dedičstva Cirkvi, podľa metód a zásad uvedených v Liturgiam authenticam, ale podľa fantázií, ideológií a kultúrnych prejavov, ktoré sú podľa nich zrozumiteľné a prijateľné pre ľudí. Ľud však túži byť zasvätený do posvätného Božieho jazyka. Samotné evanjelium a zjavenie sú „reinterpretované“, „kontextualizované“ a prispôsobené dekadentnej západnej kultúre. V roku 1968 napísal biskup z Mét vo Francúzsku vo svojom diecéznom bulletine strašnú, poburujúcu vec, ktorá vyzerala ako túžba a vyjadrenie úplného rozchodu s minulosťou Cirkvi. Podľa tohto biskupa dnes musíme prehodnotiť samotný pojem spásy, ktorú priniesol Ježiš Kristus, pretože apoštolská Cirkev a kresťanské spoločenstvá v prvých storočiach kresťanstva ničomu z evanjelia nerozumeli. Až v našej dobe sa pochopil plán spásy, ktorý priniesol Ježiš. Tu je odvážne, prekvapujúce vyhlásenie biskupa z Mét:
„Premena sveta (zmena civilizácie) učí a vyžaduje zmenu samotného konceptu spásy, ktorú priniesol Ježiš Kristus; táto premena nám odhaľuje, že myslenie Cirkvi o Božom pláne bolo pred súčasnou zmenou nedostatočne evanjeliové... Žiadna doba nebola taká schopná pochopiť evanjeliový ideál bratského života ako tá naša.“³
S takouto víziou nie je prekvapujúce, že v týchto dňoch nasledovali a pretrvávajú devastácia, deštrukcia a vojny na liturgickej, doktrinálnej a morálnej úrovni, keďže vraj žiadna doba nebola schopná tak dobre pochopiť „evanjeliový ideál“ ako tá naša. Mnohí odmietajú čeliť realite sebazničenia Cirkvi prostredníctvom zámerného búrania jej doktrinálnych, liturgických, morálnych a pastoračných základov. Zatiaľ čo čoraz viac hlasov vysokopostavených prelátov tvrdohlavo potvrdzuje zjavné doktrinálne, morálne a liturgické omyly, ktoré boli stokrát odsúdené, a pracuje na búraní toho mála viery, ktoré v Božom ľude zostalo, zatiaľ čo koráb Cirkvi brázdi rozbúrené more tohto dekadentného sveta a vlny sa rútia na loď, takže sa už plní vodou, čoraz viac cirkevných predstaviteľov a veriacich kričí „Tout va très bien, Madame la Marquise!“ [„Všetko je v poriadku, pani markýza!“ – refrén populárnej piesne z 30. rokov 20. storočia, v ktorej zamestnanci šľachtičnej jej hlásia sériu katastrof]. Skutočnosť je však úplne iná, ako povedal kardinál Ratzinger:
„Pápeži a konciloví otcovia očakávali novú katolícku jednotu a namiesto toho sa stretli s rozkolom, ktorý –povedané slovami Pavla VI. – akoby prešiel od sebakritiky k sebadeštrukcii. Očakávalo sa nové nadšenie a namiesto toho sa príliš často skončilo nudou a znechutením. Očakával sa krok vpred, a namiesto toho sa človek ocitol tvárou v tvár postupnému procesu úpadku, ktorý sa do veľkej miery odohrával v znamení výzvy k domnelému „duchu koncilu“, a tým ho v skutočnosti a čoraz viac diskreditoval.“⁴
„Nikto nemôže vážne poprieť kritické prejavy“ a liturgické vojny, ku ktorým viedol Druhý vatikánsky koncil.⁵ Dnes pokračujú v rozdrobovaní a búraní posvätného misála Missale Romanum tým, že ho prenechávajú experimentom s kultúrnou rozmanitosťou a kompilátorom liturgických textov. Tu s radosťou blahoželám k obrovskej, obdivuhodnej práci, ktorú prostredníctvom Vox Clara vykonali biskupské konferencie anglického, španielskeho a kórejského jazyka atď. a ktoré verne preložili Missale Romanum v dokonalom súlade s usmerneniami a zásadami Liturgiam authenticam, a Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí im udelila recognitio [schválenie].
Po vydaní mojej knihy Boh alebo nič sa ma ľudia pýtali na „liturgické vojny“, ktoré už desaťročia príliš často rozdeľujú katolíkov. Uviedol som, že je to odchýlka, pretože liturgia je oblasť par excellence, v ktorej by katolíci mali prežívať jednotu v pravde, vo viere a v láske, a preto je nemysliteľné sláviť liturgiu a zároveň mať v srdci pocity bratovražedného boja a zloby. Okrem toho, nehovoril Ježiš veľmi náročné slová o potrebe ísť a zmieriť sa so svojím bratom predtým, ako prinesie svoju vlastnú obetu na oltár? (Pozri Mt 5, 23-24).
„A zase sama liturgia pobáda veriacich, aby sa nasýtení veľkonočnými sviatosťami zjednocovali v láske,⁶ a žiada, „aby dôsledne plnili to, čo s vierou prijali“. Obnova zmluvy Boha s ľuďmi v Eucharistii privádza veriacich do podnetnej Kristovej lásky a roznecuje ich. Teda z liturgie, zvlášť z Eucharistie, ako z prameňa prúdi do nás milosť a ňou sa s najväčšou účinnosťou dosahuje posvätenie ľudí a oslava Boha v Kristovi, ku ktorému ako k svojmu cieľu smerujú všetky ostatné činnosti Cirkvi“ (Sacrosanctum concilium, č. 10).
Pri tomto „stretnutí tvárou v tvár“ s Bohom, ktorým liturgia je, musí byť naše srdce čisté od všetkého nepriateľstva, čo predpokladá, že každý musí rešpektovať svoju vlastnú citlivosť. Konkrétne to znamená, že hoci treba znovu potvrdiť, že Druhý vatikánsky koncil nikdy nežiadal urobiť z minulosti tabulu rasa, a teda vzdať sa tzv. misála svätého Pia V., ktorý vyprodukoval toľko svätcov, nehovoriac o troch takých obdivuhodných kňazoch, ako bol svätý Ján Vianney, arský farár, svätý Pius z Pietrelciny (Páter Pio) a svätý Josemaría Escrivá de Balaguer, tak zároveň je nevyhnutné podporovať liturgickú obnovu, ktorú zamýšľal ten istý koncil – preto boli aktualizované liturgické knihy podľa konštitúcie Sacrosanctum concilium, najmä tzv. misál blahoslaveného Pavla VI. A dodal by som, že dôležité je predovšetkým to, či už sa slávi v riadnej alebo mimoriadnej forme, aby sa veriacim prinieslo niečo, na čo majú právo: krása liturgie, jej sakralita, ticho, rozjímanie, mystický rozmer a adorácia. Liturgia nás má postaviť tvárou v tvár Bohu do osobného vzťahu intenzívnej intimity. Mala by nás ponoriť do vnútorného života Najsvätejšej Trojice. Keď Benedikt XVI. hovoril o usus antiquior (staršej forme omše) vo svojom liste, ktorý sprevádza Summorum pontificum, povedal, že
„Ihneď po Druhom vatikánskom koncile sme sa nazdávali, že používanie misála z roku 1962 si bude žiadať len staršia generácia, ktorá s ním vyrastala, no medzičasom sa jasne ukázalo, že aj mladí ľudia objavujú túto formu liturgie, priťahuje ich a nachádzajú v nej pre seba osobitne vhodnú formu, ako sa stretať s tajomstvom Najsvätejšej Eucharistie.“
Je to nevyhnutná skutočnosť, skutočné znamenie našej doby. Keď mladí ľudia chýbajú na svätej liturgii, musíme si položiť otázku: Prečo? Musíme sa postarať o to, aby slávenia podľa usus recentior (novšia forma omše) uľahčovali aj toto stretnutie, aby viedli ľudí na via pulchritudinis (cestu krásy), ktorá vedie cez jej posvätné obrady k živému Kristovi a k dielu v jeho Cirkvi dneška. Eucharistia totiž nie je akousi „večerou medzi priateľmi“, družným stolovaním spoločenstva, ale skôr posvätným tajomstvom, veľkým tajomstvom našej viery, oslavou vykúpenia, ktoré uskutočnil náš Pán Ježiš Kristus, pamiatkou Ježišovej smrti na kríži, aby nás oslobodil od našich hriechov. Preto je vhodné sláviť svätú omšu s krásou a zápalom svätého arského farára, Pátra Pia alebo svätého Josemaríu, a to je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sme dospeli k liturgickému zmiereniu.⁷ Rozhodne preto odmietam, aby sme strácali čas stavaním jednej liturgie proti druhej, alebo misála svätého Pia V. proti misálu blahoslaveného Pavla VI. Ide skôr o to, aby sme vstúpili do veľkého ticha liturgie tým, že sa necháme obohatiť všetkými liturgickými formami, či už sú latinské alebo východné. Bez tohto mystického rozmeru ticha a bez kontemplatívneho ducha totiž liturgia zostane príležitosťou na nenávistné rozdelenia, ideologické konfrontácie a verejné ponižovanie slabých zo strany tých, ktorí si nárokujú mať nejakú autoritu, namiesto toho, aby bola miestom našej jednoty a spoločenstva v Pánovi. Teda namiesto toho, aby bola liturgia príležitosťou na vzájomnú konfrontáciu a nenávisť, mala by nás všetkých privádzať k jednote vo viere a k pravému poznaniu Božieho Syna, k zrelej mužnosti, k miere postavy plnosti Krista... a životom v pravde lásky budeme rásť v Krista, aby sme boli vo všetkom pozdvihnutí k tomu, ktorý je Hlava (porov. Ef 4, 13-15).⁸
Ako viete, veľký nemecký liturgista Mons. Klaus Gamber (1919 – 1989) používal slovo Heimat na označenie tohto spoločného domova alebo „malej vlasti“ katolíkov zhromaždených okolo oltára svätej obety. Zmysel pre posvätno, ktorý preniká a zavlažuje obrady Cirkvi, je neoddeliteľným korelátom liturgie. Teraz, v posledných desaťročiach, bolo s mnohými, mnohými veriacimi zle zaobchádzané alebo boli hlboko znepokojení sláveniami poznačenými povrchným, zničujúcim subjektivizmom, a to až do takej miery, že už nepoznali svoj Heimat, svoj spoločný domov, zatiaľ čo najmladší z nich ho nikdy nepoznali! Koľkí z nich sa od neho po špičkách odvrátili, najmä tí najmenej významní a najchudobnejší z nich! Stali sa v istom zmysle „liturgicky bezštátnymi osobami“. „Liturgické hnutie“, s ktorým sú spojené obe formy (latinského obradu), si preto kladie za cieľ obnoviť im ich Heimat, a tak ich priviesť späť do ich spoločného domova, pretože dobre vieme, že Joseph kardinál Ratzinger vo svojich prácach o sviatostnej teológii dávno pred vydaním Summorum pontificum poukázal na to, že kríza Cirkvi, a teda kríza oslabenia viery, pochádza do veľkej miery zo spôsobu, akým zaobchádzame s liturgiou, podľa starého príslovia: lex orandi, lex credendi (zákon viery je zákonom modlitby). Budúci pápež Benedikt XVI. v predslove, ktorý napísal k francúzskemu vydaniu magisterského zväzku od Mons. Gambera La réforme de la liturgie romaine, povedal toto, citujem:
„Jeden mladý kňaz mi nedávno povedal: „Čo dnes potrebujeme, je nové liturgické hnutie.“ Bolo to vyjadrenie záujmu, ktorý by v dnešnej dobe mohli ignorovať len zámerne povrchné mysle. Tomuto kňazovi nešlo o získanie nových, odvážnych slobôd: ktorá sloboda ešte nebola arogantne vzatá? Myslel si, že potrebujeme nový začiatok vychádzajúci z vnútra liturgie, presne tak, ako to zamýšľalo liturgické hnutie, keď bolo na vrchole svojej pravej podstaty, keď nešlo o fabrikovanie textov alebo vymýšľanie úkonov a foriem, ale o znovuobjavenie živého stredu, o preniknutie do tkaniva, prísne povedané, liturgie, aby jej slávenie vychádzalo z jej samotnej podstaty. Liturgická reforma sa pri svojom konkrétnom uskutočňovaní od tohto pôvodu stále viac vzďaľovala. Výsledkom nebolo oživenie, ale devastácia. Na jednej strane tu máme liturgiu, ktorá sa zvrhla na šou, v ktorej sa človek pokúša urobiť náboženstvo zaujímavým pomocou módnych inovácií a chytľavých morálnych fráz, s krátkodobými úspechmi v cechu liturgických remeselníkov a s ešte výraznejším postojom ústupu od nich zo strany tých, ktorí v liturgii nehľadajú duchovné „emócie“, ale skôr stretnutie so živým Bohom, pred ktorým všetko „robenie“ stráca zmysel, pretože len toto stretnutie je schopné sprístupniť nám pravé bohatstvo bytia. Na druhej strane je tu konzervovanie rituálnych foriem, ktorých vznešenosť je vždy dojímavá, ale dovedená do krajnosti sa prejavuje tvrdohlavou izoláciou a nakoniec nezanecháva nič iné než smútok. Iste, medzi týmito dvoma pólmi sú ešte všetci kňazi a ich farníci, ktorí slávia novú liturgiu s úctou a slávnostne; ale rozpor medzi týmito dvoma extrémami ich spochybňuje a nedostatok vnútornej jednoty v Cirkvi napokon spôsobuje, že ich vernosť sa v mnohých prípadoch neprávom javí len ako osobná značka neokonzervativizmu. Pretože takáto je situácia, je potrebný nový duchovný impulz, ak má byť liturgia pre nás opäť komunitnou činnosťou Cirkvi a má byť oslobodená od svojvôle. Takéto liturgické hnutie sa nedá „vyrobiť“ – rovnako ako sa nedá „vyrobiť“ živá bytosť –, ale dá sa prispieť k jeho rozvoju tým, že sa bude človek usilovať nanovo si osvojiť ducha liturgie a verejne obhajovať to, čo takto prijal.“
Myslím si, že tento dlhý citát, ktorý je taký presný a jasný, by vás mal na začiatku tohto kolokvia zaujímať a mal by tiež pomôcť začať vaše úvahy o „prameni budúcnosti“ motu propria Summorum pontificum. Skutočne mi dovoľte, aby som vám sprostredkoval presvedčenie, ktoré som už dlho hlboko zastával: rímska liturgia, zosúladená vo svojich dvoch podobách, ktorá je sama o sebe „plodom vývoja“, ako to vyjadril veľký nemecký liturgista Joseph Jungmann (1889 – 1975), môže iniciovať rozhodujúci proces „liturgického hnutia“, na ktoré tak dlho čakali mnohí kňazi a veriaci. Kde začať? Dovolím si vám navrhnúť tri nasledujúce cesty: ticho – adorácia – formácia. Na prvom mieste je posvätné ticho, bez ktorého sa nemôžeme stretnúť s Bohom. V mojej knihe Sila ticha [La Force du silence] píšem: „V tichu získava človek svoju vznešenosť a veľkosť len vtedy, ak je na kolenách, aby počul a uctieval Boha“ (č. 66). Ďalej adorácia; v tejto súvislosti uvádzam svoju duchovnú skúsenosť v tej istej knihe Sila ticha:
„Pokiaľ ide o mňa, viem, že všetky veľké chvíle môjho dňa sa nachádzajú v neporovnateľných hodinách, ktoré trávim na kolenách v tme pred Najsvätejšou sviatosťou tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. Som takpovediac pohltený Bohom a zo všetkých strán obklopený jeho prítomnosťou. V tejto chvíli by som chcel patriť iba Bohu a ponoriť sa do čistoty jeho lásky. A predsa môžem povedať, aký som chudobný, ako ďaleko som od toho, aby som miloval Pána tak, ako On miloval mňa, až sa za mňa vydal na smrť“ (č. 54).
Napokon liturgická formácia založená na ohlasovaní viery alebo katechéza, ktorá sa odvoláva na Katechizmus Katolíckej cirkvi, čo nás chráni pred možnými viac-menej učenými úletmi niektorých teológov, ktorí túžia po „novinkách“. Toto som v tejto súvislosti povedal na dnes s istým humorom nazývanej „londýnskej prednáške“ z 5. júla 2016, ktorá bola prednesená počas tretej medzinárodnej konferencie Sacra Liturgia:
„Liturgická formácia, ktorá je primárna a podstatná, je skôr ponorenie sa do liturgie, do hlbokého tajomstva Boha, nášho milujúceho Otca. Ide o prežívanie liturgie v celom jej bohatstve, aby sme po hlbokom napití sa z jej prameňa mali vždy smäd po jej pôžitkoch, jej poriadku a kráse, jej tichu a kontemplácii, jej vzývaní a adorácii, jej schopnosti dôverne nás spojiť s tým, ktorý pôsobí v posvätných obradoch Cirkvi a prostredníctvom nich.“
V tomto globálnom kontexte a v duchu viery a hlbokého spoločenstva s Kristovou poslušnosťou na kríži vás preto pokorne žiadam, aby ste Summorum pontificum uplatňovali veľmi pozorne; nie ako negatívne, spiatočnícke opatrenie, ktoré sa pozerá do minulosti, alebo ako niečo, čo stavia múry a vytvára geto, ale ako dôležitý a skutočný príspevok k súčasnému a budúcemu liturgickému životu Cirkvi, a tiež k liturgickému hnutiu našej doby, z ktorého čoraz viac ľudí, a najmä mladých, čerpá toľko pravdivých, dobrých a krásnych vecí.
Tento úvod by som chcel zakončiť svetlými slovami Benedikta XVI. na konci homílie, ktorú predniesol v roku 2008 na slávnosť svätých Petra a Pavla: „Keď sa svet vo všetkých svojich častiach stane liturgiou Boha, keď sa vo svojej skutočnosti stane adoráciou, vtedy dosiahne svoj cieľ a bude bezpečný a zdravý.“
Ďakujem vám za vašu láskavú pozornosť. Nech vás Boh žehná a naplní váš život svojou tichou prítomnosťou!
Robert kardinál Sarah
Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí
Preložené z catholicworldreport.com
„Aggiornamento“ je taliansky výraz, ktorý doslova znamená update, teda aktualizácia. V roku 2013 sme oslávili päťdesiate výročie prijatia Konštitúcie o posvätnej liturgii Druhého vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium, keďže bola promulgovaná 4. decembra 1963.
Joseph Ratzinger, Milestones: Memoirs: 1927-1977, anglický preklad Erasmo Leiva-Merikakis (San Francisco: Ignatius Press, 1998), s. 148.
Citované in Jean Madiran, L’hérésie du XX siècle (Paris: Nouvelles Editions Latines [NEL], 1968), s. 166.
Joseph Ratzinger a Vittorio Messori, The Ratzinger Report: An exclusive interview on the state of the Church (San Francisco: Ignatius Press, 1985), s. 29-30.
Joseph Ratzinger, Principles of Catholic Theology: Building Stones for a Fundamental Theology (San Francisco: Ignatius Press, 1992), s. 370.
Porov. postkomúnia Bielu sobotu a Veľkonočnú nedeľu.
Porov. interview pre katolícku webstránku Aleteia, 4. marca, 2015.
Porov. interview pre La Nef, október 2016, otázka 9.