Pontifikálna omša pri Petrovom stolci
foto: Don Elvir, flickr
Roberto de Mattei
Táto udalosť má význam — aj symbolický — oveľa väčší, než by si dnes kto predstavil; a jej spomienka si zaslúži, aby bola odovzdaná budúcim historikom.
Bolo približne 14:30 h, keď pod majestátnymi klenbami Baziliky sv. Petra zaznelo spievané Vyznanie viery, intonované silnými hlasmi sprievodu viac než dvesto kňazov, ktorí pomaly vstupovali, nasledovaní tisíckami veriacich zúčastňujúcich sa 14. medzinárodnej púte Ad Petri Sedem.
Po prekročení Svätej brány sprievod dorazil do veľkolepej apsidy baziliky, kde stojí monumentálny Petrov stolec, obklopený mramorom, bronzom a lúčmi slávy. Génius Berniniho vytvoril nielen umelecký triumf, ale aj symbol Tradície Cirkvi, verne zachovávanej už dve tisícročia. Kňazi stáli v dvoch radoch napravo a naľavo od oltára, pod veľkým bronzovým relikviárom obsahujúcim stolec a pod impozantnými sochami štyroch učiteľov Cirkvi: Latinská tradícia — sv. Ambróz a sv. Augustín, Grécka — sv. Atanáz a sv. Ján Zlatoústy. Nad stolcom, v kaskáde zlata a svetla, Holubica Ducha Svätého v slávnom alabastrovom okne vyžarovala teplý lesk nad celou apsidou.
Po oboch stranách tribúny sa týčia pohrebné monumenty Urbana VIII. a Pavla III., pápeža Tridentského koncilu, ktorí akoby dodnes strážia srdce Petrovho primátu. Nad nimi klenba zobrazuje Odovzdanie kľúčov sv. Petrovi, pôvod pápežskej moci, kým po stranách výjavy mučeníctva sv. Petra a sťatia sv. Pavla tvoria posvätnú drámu o krvi preliatej za vieru.
Nebolo by vhodnejšieho miesta pre slávnostnú ceremóniu, ktorá sa začala krátko po 15:00 h, keď kardinál Raymond Leo Burke, emeritný patrón Suverénneho vojenského rádu Maltézskeho, vstúpil a slávil pontifikálnu omšu podľa starorímskeho ritu, asistovaný ceremoniármi, ktorí liturgii dodali náležitú velebnosť.
Deväťsto pripravených stoličiek bolo málo pre dav troj- až štyrikrát väčší, zložený z mužov a žien, mladých i starých, ktorí prišli z celého sveta. Udalosť bola výnimočná aj miestom: tu sa architektúra, sochárstvo, teológia a dejiny spájajú, aby zviditeľnili poslanie Cirkvi a pápežstva — zachovať vieru a odovzdať ju ďalej cez storočia.
Kardinál Burke vo svojej vysoko oceňovanej homílii pripomenul sté výročie zjavenia Detského Ježiša spolu s Pannou Máriou venerabilnej služobnici Božej Lúcii dos Santos (10. decembra 1925):
„Pán nám ukázal Bolestné a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, pokryté mnohými tŕňmi pre našu ľahostajnosť, nevďačnosť a hriechy. Najmä Panna Mária z Fatimy si želá chrániť nás pred zlom ateistického komunizmu, ktorý odvádza srdcia od Srdca Ježišovho — jediného zdroja spásy — a vedie ich k vzburám proti Bohu a poriadku, ktorý ustanovil v stvoření a zapísal do srdca každého človeka.“
„Cez svoje zjavenia a posolstvo zverené pastierikom sv. Františkovi a sv. Hyacinte Marto a venerabilnej Lucii dos Santos — posolstvo určené celej Cirkvi — Panna Mária odsúdila vplyv ateistickej kultúry na Cirkev samotnú, ktorý viedol mnohých k apostázii a opusteniu pravdy katolíckej viery. Zároveň nás naučila konať skutky lásky a zadosťučinenia za urážky proti Najsvätejšiemu Srdcu Ježiša a jej Nepoškvrnenému Srdcu prostredníctvom pobožnosti prvých sobôt. Tá spočíva v sviatostnej spovedi, dôstojnom prijatí svätého Prijímania, v modlitbe piatich desiatkov ruženca a v rozjímaní s Pannou Máriou o tajomstvách ruženca. Pobožnosť prvých sobôt je našou odpoveďou poslušnosti nebeskej Matke, ktorá neprestane orodovať, aby nám vyprosila všetky milosti, ktoré my aj celý svet tak naliehavo potrebujeme.“
Kardinál potom pripomenul 18. výročie motu proprio Summorum Pontificum, ktorým pápež Benedikt XVI. umožnil riadnu oslavu omše v tejto forme, používanej od čias sv. Gregora Veľkého:
„Poďme vďačne ďakovať Bohu,“ povedal, „lebo prostredníctvom Summorum Pontificum celá Cirkev dozrieva v čoraz hlbšom pochopení a láske k veľkému daru Svätej liturgie, ako nám bola odovzdaná v neprerušenej línii apoštolskej Tradície — od apoštolov a ich nástupcov.“
Liturgia znela v sprievode gregoriánskeho spevu Hudobnej kapely Rímskeho Pantheónu, ktorý sa rozliehal ako posvätný vietor, spájajúc modlitby prítomných s modlitbami nespočetných generácií veriacich, ktorí pred nimi vzhliadali k tej apside, hľadajúc pravdu nauky a útechu viery.
Mučeníkom tejto viery bol albánsky kardinál Ernest Simoni, ktorý sa zúčastnil slávnosti v prvej rade spolu s kardinálom Walterom Brandmüllerom. Uväznený komunistickým režimom v roku 1963 strávil viac než 25 rokov v nútených prácach, až do prepustenia v roku 1991. Dnes je známy svojou mocou exorcizmov a na záver omše predniesol z kazateľnice skrátenú formulu exorcizmu proti Satanovi a vzbúreným anjelom, ktorú zostavil pápež Lev XIII. v roku 1884 po svojej vízii démonov zhromažďujúcich sa, aby zničili Cirkev.
Slávnosť sa skončila po „Salve Regina“ slávnostným spevom „Christus vincit“, zatým čo intenzívne dojatie zachvátilo kňazov aj veriacich. Tváre mnohých z nich odrážali utrpenie tých, ktorí — aby zostali verní Omši vekow — museli čeliť nepochopeniu, skúškam a poniženiu. Ale teraz, okolo tej starej liturgie, zlaté lúče apsidy, postavy evanjelistov a Otcov Cirkvi akoby spájali minulosť a prítomnosť v jedinom objatí pred Petrovým stolcom.
Po prvý raz od vydania Traditionis Custodes (2021) bolo povolené slávenie tradičnej svätej omše pri oltári Petrovho stolca vo Vatikánskej bazilike. Počas prvých pútí Ad Petri Sedem sa Tridentská omša slávila slobodne, ale v posledných rokoch už nebola dovolená. Len autorizácia vládnuceho pápeža Leva XIV. umožnila túto udalosť, ktorá pre mnohých vyzerá ako svitanie nádeje, kým vo svete mnohé efemérne hviezdy zapadli alebo sa chystajú zmiznúť do noci.
vyšlo na portáli Corrispondenza Romana
