Maškarný tradicionalizmus FSSPX
foto: Gaudium et Spes 22
Subtílny sedevakantizmus FSSPX: Tradicionalisti v kostýmoch
Larry Chapp
Podľa najnovších správ plánuje radikálne tradicionalistické spoločenstvo známe ako Kňazské bratstvo svätého Pia X. (FSSPX) v priebehu tohto leta uskutočniť nové biskupské vysviacky, a to aj bez súhlasu Ríma. To je, prirodzene, v priamom rozpore s kánonickým právom, ktoré takéto jednostranné kroky zakazuje. Kánonické právo navyše jasne stanovuje (kánon 1382), že takéto odpadlícke konanie so sebou nesie trest automatickej exkomunikácie, oficiálne známej ako latae sententiae.
Ak k tomu dôjde, nebude to pre vedenie FSSPX prvá skúsenosť s exkomunikáciou. Tento trest ich postihol už v roku 1988, keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil, že zakladateľ FSSPX, arcibiskup Marcel Lefebvre, spolu so štyrmi biskupmi, ktorých vysvätil bez pápežského mandátu, upadli do trestu automatickej exkomunikácie.
Vtedy FSSPX tvrdilo, že k automatickej exkomunikácii „v skutočnosti“ nedošlo, pretože kánonické právo pripúšťa takéto vysviacky v stave núdze, keď ide o vážnu potrebu a v stávke je spása duší. To je však, pochopiteľne, smiešny nezmysel. Výnimka pre takéto vysviacky mala na mysli okolnosti, v ktorých bolo získanie pápežského mandátu nemožné kvôli utláčateľským politickým režimom alebo geografickej nedostupnosti daných misií. Vždy sa však predpokladalo, že o mandát sa požiada pri prvej možnej príležitosti, hoci aj tajne, aby sa predišlo represiám.
V žiadnom prípade sa nepočítalo s tým, že by biskupská vysviacka bez súhlasu pápeža mohla byť legitímna na základe tvrdenia, že samotný Rím upadol do bludu. Inými slovami, domnelá „kríza“, na ktorú FSSPX reaguje, je umelo vyvolaná a nimi samými vykonštruovaná. Kríza v Cirkvi dnes nepochybne existuje a nemožno ju poprieť. Sme svedkami rozsiahleho disentu voči oficiálnemu magistriálnemu učeniu v rôznych témach, od morálnej teológie cez ekleziológiu až po christológiu. Avšak FSSPX proti tomuto poľutovaniahodnému trendu nebojuje – naopak, je jeho súčasťou. Pestujú si totiž vlastnú verziu teologického odporu, podľa ktorej si môžu určovať vlastné cirkevné pravidlá podľa toho, ako sa im to hodí.
A opäť raz, tentokrát v roku 2026, stojíme pred ďalším kolom nedovolených biskupských vysviack FSSPX bez pápežského mandátu. Ľudia sa ma pýtajú na môj názor. Nuž, tu je: ak to urobia, nech sú exkomunikovaní raz a navždy a majme to z krku. Katolícki obhajcovia Bratstva poukazujú na to, že Rím nechal „Nemeckú synodálnu cestu“ s celým jej teologickým šialenstvom bežať ďalej, a preto by mal v rámci spravodlivosti prižmúriť oko aj pri FSSPX. Hoci sa mi nemecká synodálna cesta na teologickej úrovni akokoľvek hnusí, faktom zostáva, že aspoň neohlásili schizmatický akt, pri ktorom by si na vlastnú päsť svätili biskupov, vysviacali ženy alebo sobášili osoby rovnakého pohlavia bez súhlasu pápeža. Áno, správajú sa podle a zavádzajúco. A áno, možno k tomu raz dospejú. Ale zatiaľ sa držia v rámci pravidiel kánonického práva. V tomto momente sú bolesťou hlavy pre Rím, nie pre nás – aspoň čo sa týka konkrétnych cirkevnoprávnych krokov.
Ak človek navštívi stránky FSSPX, narazí na hlboko zakorenené presvedčenie, že Druhý vatikánsky koncil bol „modernistický koncil“ plný heréz. Človek sa dočíta, že všetci pokonciloví pápeži sú takisto modernisti, ktorí šíria bludy „vatikánskosekundovej cirkvi“. Dočíta sa tam, že omša Novus Ordo ničí dušu a nikdy by sa na nej nemalo zúčastniť; radšej nemať žiadnu omšu než túto „slobodomurársku“.
V týchto kruhoch je bežné hovoriť o „cirkvi Novus Ordo“ či „vatikánskosekundovej cirkvi“ v kontraste k „pravej Cirkvi Tradície“. Je ťažké nevidieť v tom skrytý sedevakantizmus. Je ťažké nevnímať toto delenie Cirkvi na „pred odpadnutím“ a „po odpadnutí“ ako zjavne sedevakantistický postoj, hoci by sa neodvážili priznať to takto naplno.
Môžu to popierať, ale vnútorná logika ich postoja hovorí jasnou rečou. Akonáhle totiž postavíte „moderné magistérium“ proti „pravému magistériu tradície“ a tým druhým odmietate to prvé, ocitáte sa v hlbokom ekleziologickom rozpore. Táto nesúrodosť je o to väčšia, že celá táto typológia „pred herézou a po nej“ nie je výsledkom rozhodnutia Cirkvi, ktorá by sama seba korigovala, ale je čistým fiktívnym výplodom teologickej interpretácie malej hŕstky radikálov.
To, že ich hrozba exkomunikácie nijako neznepokojuje, je veľavravné. Ľahkovážnosť, s akou FSSPX prešlo exkomunikácie z roku 1988 s tvrdením, že sa nestali kvôli „stavu núdze“, je od základu absurdná. Nemožno brať vážne názor, že údajná heréza celého koncilu a viacerých pápežov predstavuje takúto núdzu, najmä ak to vyhlasujú samotní schizmatici, a nie Magistérium, ktoré jediné má v katolíckej ekleziológii právo vynášať takéto súdy.
Tento druh sebaospravedlňujúceho teoretizovania má v sebe pachuť čudného kryptosektárstva. Niektorí obviňujú FSSPX z toho, že si z viery vyberajú len to, čo sa im hodí, podobne ako protestanti. To je však urážka serióznych protestantov. Celá táto „vec“ okolo FSSPX skôr zaváňa izolovanou oddanosťou k falošnej, romantizovanej verzii katolicizmu, ktorá nikdy neexistovala.
Poviem to na rovinu: Nemyslím si, že mnohí z vodcov FSSPX sú v skutočnosti „tradiční“. V tejto chvíli sa na katolicizmus už len hrajú v akomsi historickom kostýme. Skutočný tradicionalista by sa totiž schizmy hnusil. Skutočný tradicionalista by mal hrôzu z plného významu exkomunikácie. Toto hnutie sa drží mimoriadne úzkeho výkladu dogmy „mimo Cirkvi niet spásy“. Podľa nich „vatikánskosekundová cirkev“ toto učenie opustila, keď stavila na ekumenizmus. Pre nich väčšina nekatolíkov pravdepodobne skončí v pekle. Tvrdia, že bez tohto prísneho postoja strácame dôvod byť katolíkmi či evanjelizovať.
Ak sú však exkomunikovaní, znamená to, že sú teraz súčasťou toho „mimo Cirkvi“, čo sami považujú za cestu do zatratenia. Skutočnosť, že ich to netrápi, mi hovorí, že to nemyslia vážne. Hovorí mi to, že nie sú skutočnými tradicionalistami. Hovorí mi to, že hrajú katolícky „cosplay“ z čisto psychologických, kultúrnych a politických dôvodov, ktoré nemajú so spásou nič spoločné.
Niekto by mohol namietnuť, že ide „len“ o „kánonickú exkomunikáciu“, nie o tú „skutočnú“, a preto ju neberú vážne. Že je to len právna formalita, nie teologická realita. Nesúhlasím. Schizma je vážna vec. A nedovolené vysviacky sú len čerešničkou na torte ich už 55 rokov trvajúceho odporu voči Cirkvi v jej celistvosti od roku 1962.
Cirkev sa mohla aj pretrhnúť, aby im vyšla v ústrety. Pápež Benedikt dokonca zrušil exkomunikácie biskupov z roku 1988 z čisto pastoračných dôvodov milosrdenstva. Stálo ho to veľa, keďže jeden z nich sa ukázal ako popierač holokaustu, čo vrhlo zlé svetlo na samotného Ratzingera. Aj pápež František, strašiak mnohých ultrapravicových katolíkov, im podal pomocnú ruku. Nie som Františkov fanúšik, ale jeho ústretovosť voči FSSPX nemožno poprieť.
Nič však nie je pre FSSPX dosť dobré. Sú pripútaní k svojmu radikálnemu odmietaniu Nostra Aetate, Dignitatis Humanae a omše Novus Ordo. Podporujem snahy Ríma zabrániť ďalším vysviackam, ale ak rozhovory zlyhajú a oni k schizme pristúpia, upadnú do automatickej exkomunikácie.
Hovorím to ako niekto, kto má pochopenie pre mnohé výhrady mojich tradicionalistických priateľov. Odmietam Traditionis Custodes a podporujem slobodu pre tradičnú latinskú omšu. Myslím si, že Novus Ordo potrebuje hlbokú reformu, a sám navštevujem liturgiu anglikánskeho ordinariátu, pretože milujem tradíciu, smerovanie ad orientem, oltárne mriežky a gregoriánsky chorál. Som proti teologickému progresivizmu a nadbiehaniu sekulárnemu svetu.
Nič z toho však neospravedlňuje schizmu. A nič z toho neznamená odmietnutie teológie Druhého vatikánskeho koncilu či pokoncilových pápežov. Koncil nebol heretický. Bol to legitímny ekumenický koncil Katolíckej cirkvi. Bol dokonalý? Nie. Možno ho kritizovať? Áno. Ale označiť ho za heretický a modernistický? Nie. To isté platí pre moderné magistérium.
Ak sa však FSSPX rozhodne pre schizmatické kroky, budú – a mali by byť – exkomunikovaní. Nech sa tak stane. Cirkvi bude bez nich lepšie. A to isté poviem aj o Nemcoch, ak sa raz rozhodnú odtrhnúť od Ríma.
Mali sme dobrých aj zlých pápežov. Žiadny pápež nie je imúnny voči kritike. Ale Katolícka cirkev je, a vždy bude, „Sub Petro et cum Petro“ – pod Petrom a s Petrom.
Preložené z Gaudium et Spes 22.
Dr. Larry Chapp je uznávaný americký teológ a profesor na dôchodku. Dvadsať rokov pôsobil na DeSales University v Pensylvánii. V roku 2013 spolu s manželkou založil farmu Dorothy Dayovej (Dorothy Day Catholic Worker Farm), ktorá funguje v rámci Katolíckeho robotníckeho hnutia. Svoj doktorát obhájil v roku 1994 na Fordham University, pričom sa špecializoval na dielo jedného z najvýznamnejších teológov 20. storočia, Hansa Ursa von Balthasara. Larry Chapp patrí k teologickému prúdu Communio (podobne ako Joseph Ratzinger či Henri de Lubac). Hoci je kritikom súčasného smerovania vedenia FSSPX, sám sa otvorene hlási k láske k tradičnej liturgii a kritizuje liturgické aj dogmatické excesy modernizmu. Jeho postoj nie je útokom na tradíciu, ale obhajobou jednoty Cirkvi a platnosti Druhého vatikánskeho koncilu čítaného v kontinuite s Tradíciou.
