Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie
Znamenie veľké ukázalo sa na nebi (introit). – Sviatok blaženej smrti a slávneho nanebovzatia Panny Márie. Nanebovzatie Bohorodičky je dogmou, slávnostne vyhlásenou 1. novembra 1950 pápežom Piom XII. Boh urobil s ňou výnimku pri počatí, že nepodliehala zákonu dedičného hriechu; ale výnimku tvorí aj jej smrť: zomrela, lenže Boh ju po smrti vzkriesil a jej telo, z ktorého sa zrodil Syn Boží, nesmelo podľahnúť porušeniu. Obvyklé svätenie bylín vzniklo z prirovnania Panny Márie ku „kvetom poľným a ľaliám údolí“ a z príjemnej vône jej čností. Treba tu myslieť aj na nábožné podanie, keď apoštoli otvorili Máriin hrob, našli v ňom kvety, a nie jej telo. Pôvod tohto sviatku (ako Dormitio Beatæ Mariæ Virginis – Usnutie blahoslavenej Panny Márie) dá sa na Východe sledovať až do čias pred chalcedonským snemom (451), na Západe jestvoval isto už v siedmom storočí. Po slávnostnom vyhlásení nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie za článok viery omša sviatku dostala nový formulár. Vyzdvihuje sa v ňom víťazstvo Matky Božej, jej sláva a jej mocný príhovor.
Deviata nedeľa po Turícach
Zavrhnutie vyvoleného národa je nám výstrahou. – Predpoveď spustošenia Jeruzalema a vyhnanie kupcov z chrámu sú príznakmi zavrhnutia Izraela. Naše vyvolenie za synov Božích nás ešte neuchráni pred zavrhnutím. Kresťan, ako člen nového Izraela, má spolupracovať s milosťou, aby ostal verný Kristovi až do konca.
S pomocou Božou chceme vytrvať pri Kristovi (introit). Boh v púšti trestal neverných Židov, ale nedopustí pokušenie nad naše sily (lekcia). Spasiteľ predpovedá zánik zradného Jeruzalema a vyháňa kupcov z chrámu, čím naznačuje pozbavenie vierolomných Židov práva, aby sa stali členmi kráľovstva Božieho (evanjelium). Pripravujeme obetu a čakáme v nej Spasiteľov príchod, ako voľakedy prišiel do jeruzalemského chrámu. Sľubujeme mu vernosť (ofertórium). Sväté prijímanie nás spája s Kristom (komúnia).
Ôsma nedeľa po Turícach
Synovia svetla a synovia tohto sveta (druhý protiklad). – Synovia tohto sveta prejavujú podivuhodnú horlivosť v nadobúdaní časných hodnôt. My, synovia svetla, budeme sa starať o hodnoty večné aspoň tak horlivo, ako sa starajú synovia sveta o hodnoty časné.
V dome Otcovom, tu v kostole, máme bohatú pokladnicu milosti, prichádzame z nej čerpať (introit). Chceme žiť podľa ducha, a nie podľa tela; túto povinnosť nám ukladá krst, ktorý sme prijali (lekcia). Ako sa starajú synovia tohto sveta o blaho časné! Nasleduj ich horlivosť vo vyhľadávaní hodnôt večných (evanjelium). Boh prijíma dary ponížených, nie pyšných (ofertórium). Takto očakávame svojho Spasiteľa; jeho obeta a jeho presv. Telo a Krv sú nám nesmiernymi hodnotami (komúnia).
Siedma nedeľa po Turícach
Ríša Božia a ríša diablova (prvý protiklad). – Odriekame sa diabla a bližšie sa primykáme ku Kristovi.
Liturgia predchádzajúcich troch nedieľ nás upevňovala v základných zásadách nadprirodzeného života, a to (1) skrze Cirkev dostaneme sa do neba, (4. nedeľa), (2) kresťanský život spočíva na zákone lásky (5. nedeľa), (3) dva hlavné prostriedky spasenia sú krst a Eucharistia (6. nedeľa).
Dnešnou nedeľou začína sa séria dvojitých obrazov, jeden z ríše Božej, druhý z ríše tohto sveta.
Občania ríše Božej sú šťastní (introit). Apoštol opisuje rozdiel medzi službou Božou a službou hriechu (lekcia), to značí aj protiklad dvoch stromov, úrodného a neúrodného (evanjelium). Obeta Nového zákona, na ktorú sa pripravujeme, vysoko prevyšuje nedokonalé obety Starého zákona, ktoré sa podobajú neúrodnému stromu (ofertórium). V tomto vedomí schádzame sa dnes s väčšou oddanosťou okolo obetného oltára a pohostinného stola Kristovho (komúnia).
Svätého Jakuba, apoštola
Môj kalich budete piť. – Svätý Jakub starší so svojím bratom svätým Jánom, evanjelistom, a svätým Petrom bol z prvých Kristových apoštolov. Iba im dovolil Pán, aby boli svedkami jeho premenenia na vrchu Tábor, vzkriesenia Jairovej dcéry a smrteľného zápasu v Getsemanskej záhrade. Po zoslaní Ducha Svätého hlásal evanjelium v Španielsku. Medzi apoštolmi prvý zomrel za Krista; Herodes Agripa ho dal sťať v roku 42 (alebo 43), a tak sa splnil prísľub Spasiteľov, že bude piť kalich mučeníctva (evanjelium). Jeho relikvie preniesli na začiatku stredoveku do Kompostely v Španielsku; vtedy sa toto mesto stalo pútnickým. Radujeme sa vznešenej hodnosti apoštola (introit), obdivujeme jeho apoštolskú prácu (ofertórium) a tešíme sa večnej odmene (komúnia), ktorú obsiahol v trápení (lekcia) a za prijatie kalicha mučeníckej smrti (evanjelium).
Svätého Apolinára, biskupa a mučeníka
Obsiahol nevädnúci veniec slávy. – Podľa podania pochádzal z Antiochie a do Ríma prišiel so svätým Petrom. Neskôr hlásal evanjelium v Ravene, ale pohania ho vyhnali. Tak sa dostal do Dalmácie. Tu a v susediacich krajoch hlásal kráľovstvo Kristovo, kým ho Pán ako mučeníka nepovolal k sebe asi v roku 75 v Ravene, kde je pochovaný v kostole zvanom in classe, ktorý je jemu zasvätený.
Šiesta nedeľa po Turícach
Kristus sa stará o náš nadprirodzený život krstom a Eucharistiou. – Krst je základom nadprirodzeného života v nás, sväté prijímanie v nás tento život posilňuje a rozvíja. Liturgia nám dnes prízvukuje tieto dva piliere duchovného života. Pri tejto svätej omši cítime väčšmi než inokedy svoju príslušnosť k Božiemu ľudu, ktorý si sám Božský Spasiteľ ochraňuje (introit).
Lekcia nás poučuje o krste, evanjelium o Sviatosti Oltárnej. Keď sa začína obeta (ofertórium), v duchu kráčame aj my k oltáru. Je to obraz približovania sa ku Kristovi v tejto svätej omši. Aj sa s ním stretáme vo chvíli premenenia. So spevom chvály si sadáme k bohatému Spasiteľovmu stolu (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Spomienka blahoslavenej Panny Márie Karmelskej
Škapuliar, ochranný plášť Panny Márie. – Rehoľa karmelitánov, ktorej kolískou je vrch Karmel, posvätený modlitbami proroka Eliáša, ďakuje dnes svojej Patrónke a Ochrankyni za všetky milosti, ktoré členovia tejto rehole obsiahli na jej prímluvu. Tento deň stal sa v roku 1587 sviatkom karmelitánov a v roku 1726 rozšírila ho Cirkev pre všetkých veriacich, ktorí svätým škapuliarom, ako odznakom Matky Božej, stávajú sa účastní na jej materinskej ochrane. S radostným rozochvením začíname sláviť svätú omšu na česť Panny Márie Karmelskej (introit), pozdravujeme ju ako Matku Ježišovu (evanjelium), prosiac ju o prihovorenie (ofertórium, komunión). V lekcii obdivujeme jej bohaté čnosti a ochotu pomáhať nám.
Svätého Henricha, cisára a vyznávača
Oddanosť Svätej stolici. – Bol kráľom bavorským (od roku 905), kráľom nemeckým (od roku 1002), napokon rímsko-nemeckým cisárom (1014 – 1024). Staval kostoly a kláštory, založil biskupstvo bamberské. Vo vykonávaní dobrých skutkov pretekala sa s ním jeho svätá manželka Kunigunda, ktorá po smrti manžela skonala život v kláštore († 1033). Obidvaja sú pochovaní v bamberskom dóme.
Svätého Bonaventúru, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Učiteľ serafínsky. – Narodil sa v roku 1221 vo Viterbe (Toskánsko), ešte v mladom veku vstúpil do rehole svätého Františka, kde čoskoro nadobudol veľkú povesť: stal sa učiteľom posvätných vied v Paríži a kapitula rehole vyvolila ho sotva tridsaťšesťročného za generála. V roku 1273 sa stal kardinálom. Zomrel v roku 1374 na lyonskom sneme; tam bol pochovaný, ale kalvínski fanatici spálili jeho relikvie v roku 1562. Popri svätom Tomášovi Akvinskom, s ktorým bol v úzkom priateľstve, je najväčším predstaviteľom scholastiky („Doctor seraphicus“).
Piata nedeľa po Turícach
Láska k Bohu predpokladá lásku k bližnému, – oboje čerpáme od Krista. – Kresťanstvo v podstate je náboženstvom lásky. Zákon dvojitej lásky, lásky k Bohu a lásky k blížnemu, je základným pilierom kresťanskej mravouky. Zákon lásky nám ukladá sviatosť krstu. Spasiteľ prichádza k nám dnes, aby nám zdôraznil túto povinnosť.
Prosíme o milosť Kristovej lásky (introit). Dobre si uvedomíme poučenie svätého Petra apoštola a aj samého Spasiteľa o pravej kresťanskej láske (lekcia, evanjelium). Keď ideme v ústrety obetujúcemu sa Spasiteľovi, sľubujeme, že zachováme jeho poslednú vôľu o láske (ofertórium). Spoločný stôl so Spasiteľom a jeho vyvolenými nám tiež ukladá záväzok lásky (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Štvrtá nedeľa po Turícach
Kristus spravuje Petrovu prácu, - na jeho loďke sme bezpeční. - Petrova loďka nás vedie do blaženého prístavu. Na tejto loďke sme spolu s Kristom. Kostol, v ktorom sme sa dnes zišli, je obrazom Cirkvi, Petrovej loďky. Sme spolu so Spasiteľom. Sme aj rybkami, ktoré Peter chytil do svojej siete na Pánov rozkaz.
Mystérium dnešnej nedele sa vzťahuje na Cirkev, ale aj na jednotlivých kresťanov. Práca za kráľovstvo nebeské sa musí konať s dôverou (introit) a s trpezlivosťou (lekcia); nesmieme sa dať znechutiť zdanlivým neúspechom, ale máme sa spoliehať na pomoc a Kristovu spoluprácu (evanielium). Kristus nám prichádza na pomoc, kráčame mu v ústrety (ofertórium), jeho nadprirodzený pokrm je nám posilou v boji o kráľovstvo nebeské.
—Misál latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Svätých Cyrila a Metoda, biskupov a vyznávačov, hlavných patrónov Slovenska
Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! – Svätý Cyril, krstným menom Konštantín, a Metod, rodní bratia, pochádzali zo Solúna (Thessalonika, dnešné Saloniki). Metod sa zasvätil službe Božej a vstúpil do kláštora na vrchu Olympe v Malej Ázii. Sem ho nasledoval onedlho i brat Konštantín. Cisár Michal III. vyslal svätých bratov v roku 860 obrátiť pohanských Kazarov pri Čiernom mori. Tu našiel Konštantín ostatky svätého Klimenta I., pápeža a mučeníka (sviatok 23. novembra).
V roku 863 svätí bratia prišli na pozvanie veľkomoravského kniežaťa Rastislava na Moravu a účinne pracovali najmä medzi Slovákmi. Sostavili slovanské písmo (hlaholiku) a sväté knihy poprekladali do starobulharského jazyka, ktorý ovládali a ktorý bol aj Slovákom zrozumiteľný. Obžalovaní, že zavádzajú slovanskú liturgiu, v roku 867 putovali do Ríma, nesúc so sebou ostatky svätého Klimenta. Tu sa pred Hadriánom II. skvele ospravedlnili. Ale Konštantín ochorel, vstúpil do kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril, a v roku 869 zomrel svätou smrťou. Pochovali ho s veľkou poctou v bazilike svätého Klimenta.
Pri druhej rímskej návšteve v roku 869 pápež Hadrián II. vysvätil svätého Metoda za biskupa a v hodnosti arcibiskupa vyslal ho na Moravu a na Slovensko. Pre stále osočovanie zo strany nemeckého kléru – ktorý ho pol treťa roka držal v zajatí – v rokoch 879 až 880 putoval tretí raz do Ríma, aby sa pred svätou Stolicou ospravedlnil.
Zomrel v roku 885 v utorok Veľkého týždňa (6. apríla). Pochovaný bol vo svojom biskupskom chráme, ktorý, možno, bol v našej Nitre (azda na moravskom Veľhrade alebo na Devíne). Omša oslavuje svätých bratov ako horlivých slovanských apoštolov (orácia, evanjelium), arcibiskupov (introit, lekcia). V obetnom spoločenstve s Kristom a jeho svätými obdivujeme ich apoštolské dielo, ktoré pomocou milosti Božej vykonali (ofertórium), a im podobne chceme vydávať svedectvo o viere (komúnia).
Svätého Ireneja, biskupa a mučeníka
Bol pôvodom Grék. Ako mladík sa vzdelával u svätého Polykarpa, neskôr sa presťahoval na západ do Lyonu, kde pôsobil ako kňaz medzi malajskými emigrantmi. Po návrate z cesty do Ríma bol ustanovený za biskupa a usiloval sa napraviť škody spôsobené predošlým prenasledovaním kresťanov. Aktívne bránil kresťanskú vieru proti gnostikom a písal diela zamerané proti bludom. Dokonca napomenul pápeža, že je príliš prísny voči tým, ktorí zastávajú odlišné názory. Patril medzi najvýznamnejších kresťanských autorov prvých storočí, a počas ďalšej vlny prenasledovania bol popravený – sťatý mečom.
Navštívenie Blahoslavenej Panny Márie
„Velebí moja duša Pána“ (Lukáš 1, 47) – Po prijatí hodnosti Matky Božej vybrala sa blahoslavená Panna Mária na návštevu k svojej príbuznej Alžbete. Toto stretnutie ešte v matkinom živote posvätilo svätého Jána Krstiteľa. V tejto posvätnej chvíli zrodila sa ďakovná pieseň Panny Márie, „Magnificat“ (Lukáš 1, 47 – 56). Tento sviatok zaviedla rehoľa svätého Františka. Urban VI. v roku 1389 uzákonil ho pre celú Cirkev, a to z vďačnosti za ukončenie veľkej západnej schizmy. V duchu Alžbety aj my pozdravujeme Matku Božiu slovami starokresťanského básnika Sedúlia (introit). Pri tomto navštívení Matka Božia, nosiac v živote Syna Božieho, objala ho s najhlbšou láskou (lekcia). Jej vysokú hodnosť poznáva Alžbeta, matka Krstiteľova, a svoju príbuznú víta ako „Matku svojho Pána“ (evanjelium). Spoločenstvo Ježiša a Márie prežívame aj my v tejto svätej omši (ofertórium, komunión). V duchu si želáme, aby sme sa aj my stali akoby Matkou Ježišovou, počali ho a nosili vo svojom srdci.
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).
Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Svätí apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom clebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločenstve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Spomienka: Tretia Nedeľa po Turícach
Kristus zachraňuje hriešnikov. – Ako poblúdilé ovce dobrého Pastiera, Krista, cítime svoju duchovnú biedu a voláme po záchrane (introit). Sme vystavení diablovým osídlam (lekcia), iba dobrý Pastier nás môže zachrániť (evanjelium). S dôverou ho očakávame (ofertórium), prežívame jeho obetu za naše zmierenie a jeho prítomnosť medzi nami. Po nájdení stratenej ovce aj on pripraví radostnú hostinu, že sme sa vrátili k Bohu (komúnia).
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Božské Srdce, prameň lásky a milosti. – Kult Božského Srdca vyplýva prirodzene z kultu Eucharistie. Základy tohto kultu sú uložené v Písme svätom. Svätí kresťanského staroveku (Augustín) alebo stredoveku (Bernard, Gertrúda, Mechtilda) a nového veku (Ian Eudes a najmä Margita Alacoque) budujú tento kult. Pius XI. v roku 1928 schválil terajší ontšový formulár a sviatok povýšil na hodnosť, akú majú Vianoce a Nanebovstúpenie Pána.
Kristus nám dokázal svoju nekonečnú lásku smrťou na Kríži a ustanovením najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (introit). V Kristovom Srdci máme nevyčerpateľný prameň milosti (orácia) a ako údy Kristovho tela sme účastní na tomto bohatstve (lekcia). Na Kríži otvára Bohočlovek svoje srdce ako prameň spasenia (evanjelium). Očakávajúc obetu tohto Srdca, chápeme jeho ponosu a chceme mu dať náhradu (ofertórium). Cez kánon stojíme pod Krížom, pozeráme na otvorené Ježišovo Srdce v duchu Matky, Jána a nábožných žien. Pri svätom prijímaní čerpáme z otvoreného Srdca bohatstvo milosti (komúnia).
Narodenie svätého Jána Krstiteľa
„Ján bol sviecou, ktorá horela a svietila“ (Jn 5, 35). - Spasiteľ nazval svojho predchodcu najväčším medzi narodenými zo žien (Mt 11, 11), preto mu Cirkev zavčasu venovala sviatok, ktorý už svätý Augustín spomína. Slávili ho šesť mesiacov pred Kristovým narodením. V Jánovom živote naozaj nachádzame veľa mimoriadneho: zvestovanie narodenia, narodenie, povolanie, jeho pomer ku Kristovi, mučenícka smrť (sviatok 29. augusta). Svoje poslanie splnil až po sebaobetovanie; jeho heslom bolo: „On, totiž Kristus, sa musí zveľaďovať, mňa však musí ubúdať“ (Jn 3, 30). Cirkev mu venuje dva sviatky a v každej omši si pripomína jeho meno trikrát: vo vyznaní hriechov (Confiteor), pri obetovaní (Suscipe sancta Trinitas) a v kánone po premenení (Nobis quoque peccatoribus). Boh povolal svätého Jána Krstiteľa, podobne ako voľakedy proroka Izaiáša, ešte pred narodením (introit). Myšlienka povolania, plného milosti, naznačená v introite, sa rozvádza obšírnejšie v lekcii. Tieto slová sa síce vzťahujú na Mesiáša, avšak dnes ich Cirkev prenáša na Spasiteľovho predchodcu. Slová lekcie doznievajú v graduáli a verš aleluja nám už naznačuje blahozvesť o narodení Jána Krstiteľa (evanjelium). Krédo nespievame, lebo Krstiteľ prislúcha ešte Starému zákonu. Pri obetovaní si pripomíname príjemnú vôňu čnosti veľkého svätého a slová blaženého Zachariáša, Krstiteľovho otca, chváliaceho Boha za tak veľké milosti, sprevádzajú nás cestou k Pánovmu stolu (komúnia).
Druhá nedeľa po Turícach
Kristus nás pozýva na hostinu. – Táto nedeľa je ešte úplne v myšlienkovom ovzduší sviatku Božieho Tela. Sme zhromaždení v svadobnej sieni Cirkvi, v kostole, a berieme účasť na „veľkej hostine“ Kristovho Tela a Krvi. Svätá Eucharistia je nám ochranou v púšti tohto života (introit), je sviatosťou lásky (lekcia) a nadprirodzeným pokrmom, zárukou večných radostí (evanjelium). Pri ofertóriu prosíme Krista, aby prišiel k nám v tejto obete a svojím pokrmom nás zachránil (ofertórium). Po účasti na veľkej hostine mu ďakujeme (komúnia).