Nedeľa Septuagézimy
Štácia u svätého Vavrinca za hradbami
S pomocou Kristovou začíname svoj duchovný boj (Vzorom je svätý Vavrinec). – Prarodičia zhrešili v raji; od tých čias ľudstvo znáša následky tohto úpadku (čítania 1. nokturnu cez týždeň). Celý náš život je zaplnený bojom proti nepriateľom duše. Začína sa príprava na Veľkú noc. Kristus sa pripravoval na svoje víťazstvo bojom proti Božím nepriateľom. Tento jeho boj nám sprítomňuje liturgia, počnúc dnešnou nedeľou po Veľkú noc. Zapájame sa do tohto boja tak, že sa staviame k bojujúcemu Spasiteľovi a budeme robiť to, čo on.
Svätý Vavrinec, v ktorého chráme sme zhromaždení, bol horlivým spolubojovníkom Ježiša Krista. Pálili ho na rošte, ale vytrval a zvíťazil (introit). Náš svätý bol aj patrónom katechumenov, ktorí dnes začali bližšiu prípravu na prijatie svätého krstu vo veľkonočnú nedeľu. Náš život sa podobá zápasu na aréne a kto žije zdržanlivým životom, dosiahne vavrín víťazstva (Vavrinec: vavrínom ovenčený; – lekcia). Božský Hospodár (Kristus) nás volá do svojej vinice, kde sa pripravujeme na príchod Spasiteľa (ofertórium), ktorý nás povoláva za spolupracovníkov a spolubojovníkov. Posilnení a osvietení svätým prijímaním, odchádzame do zápasu každodenného života.
Keď v Ríme zaviedli predpôstnu dobu a zostavili omše troch nedieľ (Septuagézimy, Sexagézimy a Kvinkvagézimy), prežívalo večné mesto ťažké časy. Zvonka ho obliehali Longobardi, vo vnútri zúril hlad a mor. Veriaci to pokladali za Boží trest a mnohí očakávali koniec sveta. Pečať týchto ťažkých čias vidíme v orácii a omšových spevoch.
Štáciový chrám svätého Vavrinca leží ďaleko za Rímom. Veriaci kráčali v kajúcej procesii a kým dosiahli baziliku, poriadne sa unavili. Bolo to tiež obrazom nášho pozemského putovania a námah za dobytie nebeského kráľovstva.
Tretia Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je lekárom ľudstva, – lieči aj nás. – Touto nedeľou zanecháva liturgia dejiny skrytého života Kristovho. Odteraz si volí úseky z evanjelií, ktoré, ako zázraky alebo náuky, objasňujú vlastnosti Krista Kráľa a jeho kráľovstva.
Zasa prichádza k nám Spasiteľ ako Kráľ, sprevádzaný zástupmi anjelov (kňaz a jeho asistencia, – introit). Priznávame, že sme chorí a prosíme, aby Spasiteľ aj nad nás vystrel svoju pravicu (orácia). Lenže aj sami sa musíme liečiť zo svojich chýb a nedokonalostí a ochotne prijímať lieky, podávané v posväcujúcom učení (lekcia). Kristus uzdravuje malomocného (evanjelium) a v jeho osobe vidíme seba. Vediac o nadprirodzených liečivých účinkoch tejto najsvätejšej obety, už vopred spievame s uzdraveným malomocným pieseň vďaky (ofertórium). Pravica Pánova sa vo svätých sviatostiach dotýka aj nás, najmä pri svätom krste a v každej svätej omši. I dnes pri premenení prichádza Božský Lekár a dotýka sa ma pri svätom prijímaní. Máme naozaj obdivovať zázračné účinky svätého prijímania ako liečenia duše. Dnes prežívame obetu a obetnú hostinu v duchu poníženého malomocného. Spevy tejto nedele (introit, graduál s alelujou, ofertórium a komúnia) opakujú sa nezmenene vo všetky ďalšie nedele po Zjavení Pána.
Druhá Nedeľa po Zjavení Pána
Spasiteľ zjavuje svoje Božstvo prvým zázrakom, – slávime jeho zasnúbenie s nami (3. tajomstvo). – Nedele po Zjavení Pána sú myšlienkovo pod vplyvom tohto sviatku, rozvádzajú ideu Krista Kráľa a jeho ríše. Táto svätá omša má charakter svadby Krista s Cirkvou a s dušou každého z nás. Na začiatku prežívame slávnostný príchod Kráľa v obraze príchodu kňaza k oltáru (introit). Počujeme Kráľov zákon o láske k blížnemu (lekcia) a obraz svadobnej hostiny, plnej lásky, na ktorej budeme účastní v tejto svätej omši (evanjelium). Pri príprave oltára ako trónu a posvätných spôsobov ako kráľovského rúcha Kráľa a nášho Ženícha spievame pieseň jasajúcej nevesty Kristovej, Cirkvi a našej duše (ofertórium). Sme svedkami zázračnej premeny nielen vína, ale i chleba na vlastnú podstatu Krista a tieto dary požívame na svadobnej hostine, ako svadobníci v Káne požívali zázračne premenené víno (komúnia). Vžívame sa do položenia svadobníkov a v ich osobe prežívame Baránkovu svadbu medzi nami.
Svätej Rodiny: Ježiša, Márie a Jozefa
Kristus v kruhu svojej Rodiny, medzi nami. – Pápež Lev XIII. postavil svätú Rodinu za príklad našim kresťanským rodinám a Benedikt XV. v roku 1921 predpísal jej sviatok pre celú Cirkev. Najkrajšie čnosti svätej Rodiny sú: poníženosť a poslušnosť Ježiša, viera, nábožnosť a vzájomná láska. V úvodnom obraze (introit) pozorujeme tichú blaženosť nazaretského života. Keď sme si vyprosili milosť nasledovania čnosti svätej Rodiny (orácia), z úst svätého Pavla počujeme povinnosti kresťanskej rodiny (lekcia) a príklad, ako sa odzrkadľujú v Rodine nazaretskej (evanjelium). Pri obete sa vžívame do vzťahu Panny Márie a Jozefa k Ježišovi (ofertórium). Po svätej omši ide s nami do Nazaretu, t. j. do našich príbytkov, kam ho ponesieme vo svojom srdci (komúnia).
Nedeľa v oktáve Narodenia Pána
Podivuhodná výmena. Kristus – syn Človeka, my synmi Božími. Ofertórium ho predstavuje ako Boha, komúnia ako človeka. Cirkev pokračuje v oslave Vianoc. Obdivuje tichosť noci vianočnej a porovnáva ju s tou, keď anjel Pánov sostúpil s neba, vyslobodil židov z otroctva egyptského (introit). Kristus tým, že sa narodil ako človek, urobil nás dietkami božími (lekcia); už predvídame jeho krvavú obetu (evanjelium). Tu sa vykryštalizovala základná myšlienka Vianoc: Syn Boží človekom, my synmi Božími (admirabile commercium, podivná výmena).
Štvrtá Nedeľa Adventná
Pán je blízko. – Preto sa radujeme (introit, epištola). Naša radosť je ešte väčšia, lebo si uvedomujeme, že v tejto svätej omši Kristus je skutočne medzi nami (evanjelium). Radostný charakter dnešnej omšovej liturgie prízvukujeme aj tým, že podľa rubrík oltár ozdobíme kvetmi, diakon sa oblečie do „rúcha radosti“ čiže do dalmatiky a subdiakon do tunicely, celú omšu sa hrá na organe a celebrant môže mať ružové rúcho.
Tretia Nedeľa Adventná
Pán je blízko. – Preto sa radujeme (introit, epištola). Naša radosť je ešte väčšia, lebo si uvedomujeme, že v tejto svätej omši Kristus je skutočne medzi nami (evanjelium). Radostný charakter dnešnej omšovej liturgie prízvukujeme aj tým, že podľa rubrík oltár ozdobíme kvetmi, diakon sa oblečie do „rúcha radosti“ čiže do dalmatiky a subdiakon do tunicely, celú omšu sa hrá na organe a celebrant môže mať ružové rúcho.
Druhá Nedeľa Adventá
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) čaká svojho Kráľa. – V duchu putujeme do Jeruzalema, ktorý žije v znamení príprav na príchod kráľov. Očisťujú a ozdobujú ulice, naprávajú cesty, stráže na hradbách bedlivo pozorujú okolie, či sa ešte neblíži. Bazilika svätého Kríža v Ríme odpradávna sa nazývala „Jeruzalemom“. Preto v duchu sem prichádzame sláviť najsvätejšiu obetu a s novozákonným Jeruzalemom, t. j. Cirkvou svätou, pripravovať sa na príchod svojho Kráľa, Ježiša Krista (introit, graduál, aleluja, komúnia). Kráľ už vysiela k nám svojho posla, sv. Jána Krstiteľa, aby mu pripravil cestu medzi svojich (evanjelium).
Prvá Nedeľa Adventná
Počiatočná príprava na príchod Vykupiteľa. – S Matkou Kristovou začíname advent (štácia). Je predobrazom Cirkvi, Nevesty Kristovej, ktorá túžobne obracia zrak k nebesiam, odkiaľ očakáva Krista (introit, graduál, aleluja, ofertórium), hľadá cestu, po ktorej má prísť Spasiteľ a po ktorej mu bude môcť isť v ústrety. Táto cesta je pravý kresťanský život: skutky svetla, boj so zbraňami svetla a zavrhnutie hriešneho života. Prestáva noc pohanstva, svitá deň kresťanstva. Zúčtujme konečne so všetkým, čo je v nás ešte pohanského a žime životom pravého kresťana (lekcia). Aj život človeka a ľudstva je adventom, prípravou na stretnutie sa s Kristom (evanjelium). V dnešnej obete ideme v ústrety Kristovi, ktorého prijímame s Božstvom a s ľudskou prirodzenosťou (komúnia).
Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Dvadsiata Tretia Nedeľa po Turícach
Smrť je len spánkom. – Kresťan nezomiera, len spí; vo chvíli smrti sa prebúdza pre večnosť.
Naše zemské vyhnanstvo končí sa radostným vyslobodením (introit). Čakáme Spasiteľa, ktorý nás vzkriesi (lekcia). V Jairovej dcére poznávame seba (evanjelium). So spevom vyhnancov blížime sa ku Spasiteľovi (oltár), ako pôvodcovi života (evanjelium), vítame ho pri premenení a prijímame od neho pokrm života.
Dvadsiata prvá Nedeľa po Turícach (Copy)
Kristus nás pripravuje na súd. – Najlepšou prípravou je milosrdné odpúšťanie previnení. Najsvätejšia obeta nás spája v jednotu ducha. Kristus nás bude súdiť (introit). Vyzbrojení zbraňami ducha bojujeme proti nepriateľom duše (lekcia). Odpúšťajme, aby Kristus aj nám odpustil (evanjelium). V duchu trpezlivého Jóba ideme v ústrety večnosti (ofertórium). V najsvätejšej obete sa stretneme s milosrdným Spasiteľom, ktorý bude raz aj naším Sudcom. Posilnení pokrmom spasenia pokračujeme v životnom boji (komúnia).
Osemnásta Nedeľa po Turícach
Kristom uzdravení, kráčame v ústrety blaženej večnosti. – Spasiteľ uzdravuje porazeného človeka a potom ho posiela „domov“ (evanjelium). V ňom spoznávame seba. Aj s nami sa tak stane pri smrti. Spasiteľ nás cez celý náš život „uzdravuje“, počnúc od krstu po posledné pomazanie a ostatné sväté prijímanie. Takto „uzdravených pošle nás“ do nebeskej vlasti.
Túžime po večnom pokoji (introit). Čakáme druhý príchod Kristov, ktorý nás pripravených prevedie do večnej vlasti (evanjelium). Spasiteľ, ako druhý Mojžiš, pripravuje sa na obetu Nového zákona (ofertórium), uzdravuje nás a posilňuje a raz nás vovedie do svojho nebeského chrámu (komúnia).
Sedemnásta Nedeľa po Turícach
Kristus – kráľ a zákonodarca. – Je to motív starokresťanský. Na starých rímskych mozaikách často vidíme Krista sedieť na tróne s papierovým závitkom, ako zákonníkom, v ruke. Krst viaže kresťana vernosťou plniť Kristov zákon. Spytujeme si svedomie, ako sme plnili zákon lásky. Hneď v úvode omše oslavujeme spravodlivosť a milosrdenstvo nášho Kráľa (introit). Svätý Pavol nás povzbudzuje k svornosti a jednote (lekcia). Hlavným zákonom ríše Kristovej je zákon lásky; kráľom tejto ríše je Boh a človek v jednej osobe (evanjelium). Druhý Daniel, Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus, sa prihovára za svoj ľud, ktorý sa práve pripravuje na novozákonnú obetu (ofertórium). Náš Kráľ sa obetuje za nás a pripravuje nám kráľovskú hostinu (komúnia).
Šestnásta Nedeľa po Turícach
Spasiteľ lieči choré duše. – V minulú nedeľu sme sa s ním stretli ako s kriesiteľom mŕtvych, dnes stojíme pred ním ako lekárom chorých duší. Životný boj nás vyčerpáva, oslabuje. Krehkosti a menšie-väčšie poklesky v nás zatlačujú milosť. Potrebujeme liečenie. Naším lekárom je Kristus.
Svätá omša sa začína prosbou chorej duše (introit). Upevňujme sa vo viere a láske, aby v nás milosť Božia mohla pôsobiť (lekcia). Božský lekár liečil na hostine, to isté robí teraz na hostine eucharistickej; prípravou na liečenie je poníženosť (evanjelium). Naša cesta k obetnému oltáru zobrazuje život, ku ktorému potrebujeme Božiu pomoc (ofertórium). Sväté prijímanie nás posilňuje vo vernosti k Spasiteľovi; potrebné nám je najmä v ťažkých chvíľach života (komúnia).
Pätnásta Nedeľa po Turícach
Kristus, náš Oživovateľ vo sviatosti krstu a pokánia. – Matka-vdova oplakáva mŕtveho syna, Cirkev oplakáva hriešnikov. Spasiteľ oživuje syna matky-vdovy a vlieva nový život do mŕtvych údov Cirkvi.
Cítime svoju hriešnosť a vzdycháme k nášmu Pomocníkovi (introit). Apoštol pokračuje v predmete predošlej nedele: máme žiť podľa ducha, a nie podla tela (lekcia). Vzkriesenie naimského mládenca je obrazom sviatosti krstu a pokánia (evanjelium). Spievame vďaku Spasiteľovi za milosť duchovného vzkriesenia (ofertórium). Eucharistia je oživujúcim pokrmom duše (komúnia).
Jedenásta nedeľa po Turícach
Kristus uzdravuje hluchonemého. – V ňom poznávam seba. V jeho duchu chcem privítať a prijať v tejto svätej omši Božského Lekára, Ježiša Krista. Ako rodina Božia prišli sme do domu svojho Otca (introit). Nedeľa je pamiatkou Kristovho zmŕtvychvstania; len skrz Krista ostaneme verní v novom živote (lekcia). Zázrak uzdravenia hluchonemého nám znázorňuje naše uzdravenie vo svätom krste (evanjelium). Preto spievame Spasiteľovi pieseň vďaky (ofertórium), vítame ho, pričiníme sa, aby sa nás dotkol vo svätom prijímaní a nadelil nim z bohatstva svojich darov (komúnia).
Desiata nedeľa po Turícach
Pýcha a poníženosť (tretí protiklad). – Svätú omšu dnes slávime v duchu poníženého mýtnika. – Začíname piesňou poníženého (introit). Nadprirodzené dary nesmú byť dôvodom vyvýšenosti (lekcia). Kresťan má byť ponížený, a nesmie nasledovať spupných Židov alebo pohanov (evanjelium). V duchu poníženosti blížime sa k oltáru, aby sme boli svedkami Kristovej obety a jeho príchodu (ofertórium). Ponížený obetný Baránok Boží je nám vzorom, ako ho máme prijať vo svätom prijímaní (komúnia).
Deviata nedeľa po Turícach
Zavrhnutie vyvoleného národa je nám výstrahou. – Predpoveď spustošenia Jeruzalema a vyhnanie kupcov z chrámu sú príznakmi zavrhnutia Izraela. Naše vyvolenie za synov Božích nás ešte neuchráni pred zavrhnutím. Kresťan, ako člen nového Izraela, má spolupracovať s milosťou, aby ostal verný Kristovi až do konca.
S pomocou Božou chceme vytrvať pri Kristovi (introit). Boh v púšti trestal neverných Židov, ale nedopustí pokušenie nad naše sily (lekcia). Spasiteľ predpovedá zánik zradného Jeruzalema a vyháňa kupcov z chrámu, čím naznačuje pozbavenie vierolomných Židov práva, aby sa stali členmi kráľovstva Božieho (evanjelium). Pripravujeme obetu a čakáme v nej Spasiteľov príchod, ako voľakedy prišiel do jeruzalemského chrámu. Sľubujeme mu vernosť (ofertórium). Sväté prijímanie nás spája s Kristom (komúnia).
Ôsma nedeľa po Turícach
Synovia svetla a synovia tohto sveta (druhý protiklad). – Synovia tohto sveta prejavujú podivuhodnú horlivosť v nadobúdaní časných hodnôt. My, synovia svetla, budeme sa starať o hodnoty večné aspoň tak horlivo, ako sa starajú synovia sveta o hodnoty časné.
V dome Otcovom, tu v kostole, máme bohatú pokladnicu milosti, prichádzame z nej čerpať (introit). Chceme žiť podľa ducha, a nie podľa tela; túto povinnosť nám ukladá krst, ktorý sme prijali (lekcia). Ako sa starajú synovia tohto sveta o blaho časné! Nasleduj ich horlivosť vo vyhľadávaní hodnôt večných (evanjelium). Boh prijíma dary ponížených, nie pyšných (ofertórium). Takto očakávame svojho Spasiteľa; jeho obeta a jeho presv. Telo a Krv sú nám nesmiernymi hodnotami (komúnia).