Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.

Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).

V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).

Smrť je len spánkom. – Kresťan nezomiera, len spí; vo chvíli smrti sa prebúdza pre večnosť.

Naše zemské vyhnanstvo končí sa radostným vyslobodením (introit). Čakáme Spasiteľa, ktorý nás vzkriesi (lekcia). V Jairovej dcére poznávame seba (evanjelium). So spevom vyhnancov blížime sa ku Spasiteľovi (oltár), ako pôvodcovi života (evanjelium), vítame ho pri premenení a prijímame od neho pokrm života.

Kristus nás pripravuje na súd. – Najlepšou prípravou je milosrdné odpúšťanie previnení. Najsvätejšia obeta nás spája v jednotu ducha. Kristus nás bude súdiť (introit). Vyzbrojení zbraňami ducha bojujeme proti nepriateľom duše (lekcia). Odpúšťajme, aby Kristus aj nám odpustil (evanjelium). V duchu trpezlivého Jóba ideme v ústrety večnosti (ofertórium). V najsvätejšej obete sa stretneme s milosrdným Spasiteľom, ktorý bude raz aj naším Sudcom. Posilnení pokrmom spasenia pokračujeme v životnom boji (komúnia).

Kristom uzdravení, kráčame v ústrety blaženej večnosti. – Spasiteľ uzdravuje porazeného človeka a potom ho posiela „domov“ (evanjelium). V ňom spoznávame seba. Aj s nami sa tak stane pri smrti. Spasiteľ nás cez celý náš život „uzdravuje“, počnúc od krstu po posledné pomazanie a ostatné sväté prijímanie. Takto „uzdravených pošle nás“ do nebeskej vlasti.

Túžime po večnom pokoji (introit). Čakáme druhý príchod Kristov, ktorý nás pripravených prevedie do večnej vlasti (evanjelium). Spasiteľ, ako druhý Mojžiš, pripravuje sa na obetu Nového zákona (ofertórium), uzdravuje nás a posilňuje a raz nás vovedie do svojho nebeského chrámu (komúnia).

Kristus – kráľ a zákonodarca. – Je to motív starokresťanský. Na starých rímskych mozaikách často vidíme Krista sedieť na tróne s papierovým závitkom, ako zákonníkom, v ruke. Krst viaže kresťana vernosťou plniť Kristov zákon. Spytujeme si svedomie, ako sme plnili zákon lásky. Hneď v úvode omše oslavujeme spravodlivosť a milosrdenstvo nášho Kráľa (introit). Svätý Pavol nás povzbudzuje k svornosti a jednote (lekcia). Hlavným zákonom ríše Kristovej je zákon lásky; kráľom tejto ríše je Boh a človek v jednej osobe (evanjelium). Druhý Daniel, Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus, sa prihovára za svoj ľud, ktorý sa práve pripravuje na novozákonnú obetu (ofertórium). Náš Kráľ sa obetuje za nás a pripravuje nám kráľovskú hostinu (komúnia).

Spasiteľ lieči choré duše. – V minulú nedeľu sme sa s ním stretli ako s kriesiteľom mŕtvych, dnes stojíme pred ním ako lekárom chorých duší. Životný boj nás vyčerpáva, oslabuje. Krehkosti a menšie-väčšie poklesky v nás zatlačujú milosť. Potrebujeme liečenie. Naším lekárom je Kristus.

Svätá omša sa začína prosbou chorej duše (introit). Upevňujme sa vo viere a láske, aby v nás milosť Božia mohla pôsobiť (lekcia). Božský lekár liečil na hostine, to isté robí teraz na hostine eucharistickej; prípravou na liečenie je poníženosť (evanjelium). Naša cesta k obetnému oltáru zobrazuje život, ku ktorému potrebujeme Božiu pomoc (ofertórium). Sväté prijímanie nás posilňuje vo vernosti k Spasiteľovi; potrebné nám je najmä v ťažkých chvíľach života (komúnia).

Kristus, náš Oživovateľ vo sviatosti krstu a pokánia. – Matka-vdova oplakáva mŕtveho syna, Cirkev oplakáva hriešnikov. Spasiteľ oživuje syna matky-vdovy a vlieva nový život do mŕtvych údov Cirkvi.

Cítime svoju hriešnosť a vzdycháme k nášmu Pomocníkovi (introit). Apoštol pokračuje v predmete predošlej nedele: máme žiť podľa ducha, a nie podla tela (lekcia). Vzkriesenie naimského mládenca je obrazom sviatosti krstu a pokánia (evanjelium). Spievame vďaku Spasiteľovi za milosť duchovného vzkriesenia (ofertórium). Eucharistia je oživujúcim pokrmom duše (komúnia).