Dnes Európa, krátko po svojom prechode storočím hlboko zraneným dvoma svetovými vojnami a pádom veľkých ideológií, ktoré sa ukázali ako tragické utópie, hľadá svoju vlastnú identitu. Na vytvorenie novej a trvácnej jednoty sú istotne potrebné politické, ekonomické a právne nástroje, no je potrebné tiež vzbudiť etické a duchovné obnovenie, ktoré sa bude pridŕžať kresťanských koreňov kontinentu, ináč nemožno rekonštruovať Európu. Bez tejto životnej miazgy človek zostáva vystavený nebezpečenstvu, že podľahne pokušeniu chcieť sa vykúpiť sám od seba – utópii, ktorá v Európe 20. storočia spôsobila, ako zdôraznil Ján Pavol II.: „bezprecedentný krok dozadu v búrlivých dejinách ľudstva”. Hľadajúc pravý pokrok, počúvame i dnes Regulu svätého Benedikta ako svetlo na našej ceste. Veľký mních zostáva pravým učiteľom, v ktorého škole sa môžeme naučiť umeniu žiť opravdivý humanizmus.

Podstatným aspektom posvätnej služby, ktorý možno pozorovať v živote pátra Pia, je obeta, ktorú kňaz prináša v Kristovi a s Kristom ako obeť zmierenia a zadosťučinenia za hriechy ľudí. Kňaz musí mať stále pred očami klasickú definíciu svojho poslania, obsiahnutú v Liste Hebrejom:  „Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy“  (Hebr 5, 1).

Ak má Cirkev zachytiť zmysel pre transcendentno u veriacich, ak máme mať pokorných a svätých kňazov, ak máme mať obrad, ktorý je poháňaný láskou, a teda má Boha ako jediné ohnisko našich túžob a želaní, musí obnoviť tú liturgiu, ktorú vytvoril sám Boh, keď bol Kristus na zemi a ktorú dotváral prostredníctvom milujúcich rúk svätcov v priebehu dejín. Nemôžeme sa uspokojiť s liturgiou, ktorá je dielom našich vlastných rúk.

Sebazapieranie, odriekanie, umŕtvovanie – zbavujú nás nášho ja, aby sme sa mohli stať ničím. Svätý Ján z Kríža často poznamenával, že musíme byť ničím, aby sa Boh v nás mohol stať všetkým, alebo ako v slovách svätého Jána Krstiteľa (ktoré môžeme aplikovať na starobylý obrad): „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ Zbaviť sa seba samého – čo v nás vykonáva starobylý rituál – je požiadavkou každej autentickej spirituality.

Ak chceme premeniť našu kultúru, musíme mať rítus, ktorý má živé vedomie našej hriešnosti; ak očakávame, že naša spoločnosť bude mať vedomie hriechu, kňaz pristupujúci k oltáru si musí byť vedomý svojej vlastnej hriešnosti. Keďže všetky milosti prichádzajú na svet prostredníctvom Katolíckej cirkvi, ak je náš rituál nedostatočný, potom možno oberieme svet o milosti, ktoré má nami ponúkaný rituál priniesť.

Jedným z najznámejších aspektov karmelitánskej spirituality je jej predstava duchovného života ako postupného postupu troma etapami: očistenie, osvietenie a zjednotenie. Tieto etapy sa často označujú ako očistná cesta, cesta osvietenia a cesta zjednotenia. Ich názvy vyjadrujú prevládajúcu činnosť každej z nich.

Ako sa toto karmelitánske duchovné učenie vzťahuje na štruktúru a prežívanie samotnej svätej omše?

Cennú výpoveď z kanonizácie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša podáva jej sestra Céline, sestra Genevieva od svätej Terézie. Odhaľuje aspekty života svätice, o ktorých málokto vie alebo im neprikladá náležitú dôležitosť.

Údaje uvedené v tomto cirkevnom dokumente sú nepriestrelné. Nielenže bola Céline svätej Terézii bližšie ako ktokoľvek iný, toto svedectvo poskytla v rámci oficiálneho cirkevného vyšetrovania. Je teda škrupulózne presné. Vo svojej výpovedi uvádza:

„Božia služobnica kráčala cestou jednoduchej dôvery a úplnej odovzdanosti Bohu. Nazvala to svojou malou cestou duchovného detstva. Neustále spolupracovala s milosťou a konala veľkodušné skutky. Takto formovala seba i svoje novicky.“

Pokračovanie rozhovoru Aurelia Porforiho s Michaelom Daviesom.

„Mal som to šťastie, že som sa s ním niekoľkokrát stretol a zistil som, že je to človek hlbokej viery a pripravený prijať utrpenie. Už od koncilu dával všetku svoju energiu do služby viery a zanechal nám dôležité publikácie predovšetkým o posvätnej liturgii. Aj keď vo svojej dobe v mnohých ohľadoch zo strany Cirkvi trpel, vždy skutočne zostal mužom Cirkvi.“ Toto sú slová kardinála Ratzingera, ktoré vyslovil po tom, čo sa dozvedel o smrti jednej z najkľúčovejších postáv katolíckeho tradicionalizmu, Michaelovi Daviesovi, ktorého sme už krátko predstavili. Prinášame vám preklad jeho rozohovoru s talianskym autorom a skladateľom Aureliom Porfirim z roku 2001. Jednoduchým a jasným spôsobom odpovedá na zásadné otázky tykájúce sa tradičnej liturgie, jej reforme a tradicionalizmu ako takému, ktorých význam je aj v súčasnoti rovnako dôležitý.