Tradičná latinská omša je „absolútnym protikladom dnešného sveta,“ hovorí Eduard Habsburg
Foto: New Liturgical Movement
Edward Pentin
Bývalý veľvyslanec Maďarska pri Svätom stolci, ktorý napísal novú brožúru, spomína na svoje prvé dezorientujúce stretnutie so starým rítom a vysvetľuje, ako chce týmto novým dielom pomôcť ostatným pristupovať k nemu s porozumením a pokojom.
Tradičná latinská omša sa v posledných rokoch stala bodom oddanosti i kontroverzie, pričom priťahuje rastúci počet mladých veriacich, a to aj napriek obmedzeniam zo strany Ríma.
Pre niektorých je však prvé stretnutie so starobylým rítom spojené so zmätením, skôr než sa stane bránou do hlbšieho života modlitby a obnoveného vnímania posvátna. Pomôcť prekonať túto priepasť v porozumení je jedným z cieľov novej brožúry Discovering the Latin Mass: A Travel Guide for the Curious (Objavovanie latinskej omše: Sprievodca pre zvedavých), ktorá bola napísaná ako jednoduchá a praktická príručka pre tých, ktorí s touto liturgiou len začínajú.
Jeho autorom je arcivojvoda Eduard Habsburg-Lothringen, potomok habsburskej dynastie, ktorý v rokoch 2015 až 2025 pôsobil ako veľvyslanec Maďarska pri Svätom stolci. V nasledujúcom rozhovore pre Register z 27. mája bližšie vysvetľuje svoje motívy, ktoré ho viedli k napísaniu knihy, ako Vetus Ordo („starý poriadok“) významne a pozitívne ovplyvnil jeho život i vieru a život jeho rodiny, a prečo si myslí, že popularita starobilého rítu medzi mladými rastie. Delí sa tiež o svoj názor na to, prečo tradičná liturgia vyvoláva takú vášnivú podporu aj opozíciu.
Pán veľvyslanec Habsburg, čo si sľubujete od knižky Discovering the Latin Mass a čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?
Túto malú knižku som napísal preto, lebo keď som prvýkrát náhodou prišiel na tradičnú latinskú omšu, nemal som poruke žiadnu stručnú, praktickú vysvetľujúcu brožúru a zostal som úplne zmätený – ba dokonca až podráždený. Nikto ma nepripravil na rozdiely v takmer každom aspekte liturgie, takže som ju sprvu nedokázal oceniť. Preto dúfam, že s touto brožúrkou v ruke budú ľudia prichádzať na svoje prvé latinské omše lepšie pripravení a nebudú si hneď stavať múry.
Komu je predovšetkým určená a môže si človek túto brožúru vziať so sebou na omšu, aby ju mohol lepšie sledovať a zapájať sa do nej?
V prvom rade to nie je kniha pre ľudí, ktorí už na tradičnú latinskú omšu pravidelne chodia. Je naozaj pre tých, ktorí by si ju chceli vyskúšať, pretože o nej počuli, alebo ich táto forma rímskeho rítu jednoducho zaujíma. Smeruje aj k ľuďom, ktorých latinská omša výrazne irituje a chceli by rozptýliť niektoré zo svojich predsudkov.
Áno, túto knihu si môžete vziať so sebou na svoje prvé dve alebo tri latinské omše. V strede má časť, kde vysvetľujem jednotlivé časti liturgie s niekoľkými nákresmi, ktoré ukazujú napríklad to, že keď miništrant stojí vpravo a kňaz je uprostred, viete určiť, v ktorej časti omše sa práve nachádzame. Takže áno, na tento účel je absolútne ideálna.
Aký vplyv mala tradičná latinská omša na váš osobný život a aká dôležitá bola pre vás ako rodiča, najmä pri formovaní vašich detí v katolíckej viere?
Veľmi pekne vám ďakujem za túto otázku. Najsilnejší dojem, aký na mňa latinská omša urobila, je to, čo spravila s mojimi deťmi. Všetci sme boli praktizujúcimi katolíkmi od kolísky, pravidelne sme chodili na omšu, modlili sa, chodievali na púte a podobne. Keď sme však pred piatimi alebo šiestimi rokmi objavili latinskú omšu, celá rodina – dokonca aj tí, ktorí nás v Ríme navštevovali len sporadicky – začala úplne novú cestu prehlbovania našej viery, prehlbovania nášho vzťahu s Kristom a získavania hlbšieho oceňovania liturgie.
Predovšetkým som videl, že život z liturgie sa prelial do nášho každodenného života. Teraz napríklad vidím oveľa väčšiu vernosť v každodennej modlitbe, v modlitbe ruženca, v modlitbe novén a vo všetkých týchto praktikách, a to premieňa váš život. Našiel som niečo, čo skutočne dalo celej našej rodine nový štart vo viere.
Rod Habsburgovcov hral po stáročia kľúčovú úlohu pri zachovávaní starobylej liturgie, čo malo zasa veľký vplyv na kultúru a politiku v rámci jeho území. Vidíte svoju úlohu v niečom podobnom – pomáhať veriacim spoznať a milovať tradičnú latinskú omšu, a tým pomáhať pri zachovávaní európskej katolíckej civilizácie, najmä keď je teraz pod silným tlakom sekularizmu, islamu a iných síl?
Myslím si, že je ešte príliš skoro predpovedať, akú úlohu bude hrať znovuobjavenie tradičnej latinskej omše v Európe. Čísla sú stále veľmi nízke a drvivá väčšina katolíkov stále navštevuje to, čo nazývame Novus Ordo – dnešnú omšu. Vidím však svoju úlohu snáď v tom, že som akýmsi ambasádorom tradičnej latinskej omše pre ľudí, ktorí o nej nepočuli, ktorí by ju chceli objaviť alebo ktorí by chceli prekonať svoje predsudky voči tejto forme rítu.
Túto brožúru som začal písať takmer okamžite po skončení môjho pôsobenia v diplomacii pri Svätom stolci. Ako diplomat musíte byť v otázkach vlastných preferencií dosť zdržanlivý, najmä v liturgických záležitostiach. Teraz môžem oveľa slobodnejšie hovoriť o tom, čo mám na srdci.
O tradičnú latinskú omšu je opäť veľký záujem, najmä medzi mladými ľuďmi. Ako si vysvetľujete túto rastúcu popularitu, zvlášť keď prichádza v čase nedávnych snáh Vatikánu o jej obmedzenie?
Máte absolútnu pravdu: Mladých ľudí tradičná latinská omša veľmi priťahuje. Je to fenomén, ktorý vidíme v celej Európe a na celom svete, najmä v Spojených štátoch, v Anglicku, vo Francúzsku a tiež v Rakúsku, Nemecku a Maďarsku – všade. Pýtate sa, prečo to tak je. Samozrejme, neviem to naisto, ale môj osobný odhad je, že predstavuje absolútny protiklad dnešného sveta.
Je veľmi úctivá a veľmi tichá – naozaj veľmi tichá. Práve ticho bolo tým, čo na nej najviac pritiahlo mňa i moju rodinu. Je hlboko zbožná. Myslím si, že ak dnešní mladí ľudia vôbec chcú byť katolíkmi, chcú nimi byť veľmi zmysluplným spôsobom. Tradičná latinská omša vám dáva pocit aj realitu veľmi hlbokých koreňov. „Exotickosť“ latinského jazyka, posvätnosť gest – to všetko vám hovorí, že to, čo sa deje, je veľmi vážne a veľmi posvätné. Domnievam sa, že práve to mladí ľudia hľadajú, ak chcú dnes budovať svoj život na niečom pevnom.
Prečo podľa vás tradičná latinská omša vyvoláva také silné emócie – tak u tých, ktorí ju chcú zachovať, ako aj u tých, ktorí sú proti nej?
Ak začnem opozíciou, domnievam sa, že agresívny odpor voči tradičnej latinskej omši je spôsobený najmä dvoma faktormi. Prvým sú pravdepodobne predsudky pochádzajúce z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Niekoľko generácií kňazov – z ktorých niektorí sú dnes biskupmi – vyrastalo s predstavou, že toto je niečo „včerajšie“, niečo, čo sme zanechali, aby sme sa otvorili dnešnej liturgii. Učili ich, že by sme sa do toho nemali príliš zahlbovať ani sa tým prehnane zaoberať, že je to niečo mechanické, čiernobiele, niečo zo starých čias. To všetko mohlo viesť k tomu, že niektorí ľudia vyrástli v silnom presvedčení, že ide o niečo prekonané, zaprášené a zastarané. Keď sa to teda iní teraz snažia znovuobjaviť, reagujú agresívne. Myslím si, že to je jedno z možných vysvetlení.
Druhým faktorom, samozrejme – a to považujem za veľmi nešťastné –, je spôsob, akým sa niektorí novokonvertovaní katolíci, často hovoriaci do svojich webkamier, prezentujú, akoby hovorili v mene tradície a tradičnej latinskej omše. Niekedy môžu mať pocit, že musia hovoriť veľmi agresívnym a hlasným spôsobom, aby ukázali, že sú „skutočne“ katolíkmi. To vytvára obraz tradicionalistov ako tvrdej, odsudzujúcej a nepriateľskej skupiny ľudí.
Som si celkom istý, že mnohé z opatrení prijatých proti latinskej omši v posledných rokoch sú dôsledkom tohto dojmu. Internet môže byť skvelým miestom na rozhovor o vašej viere, ale robiť to s rešpektom, láskou a pochopením pre iné formy katolíckeho života je pravdepodobne oveľa užitočnejšie.
Napriek oživeniu záujmu sú počty veriacich v porovnaní so širšou katolíckou populáciou stále relatívne nízke. Vidíte tých, ktorí navštevujú tradičnú latinskú omšu, ako ten „zvyšok“, tú tvorivú menšinu, o ktorej kedysi hovoril kardinál Ratzinger, a ktorá zachová katolícky poriadok a apoštolskú tradíciu, keď sa všetko naokolo zdá byť v stave úpadku a kolapsu?
Je pravda, že na latinskú omšu chodí v celosvetovom meradle relatívne malý počet katolíkov. Hovorím „relatívne“, pretože ak porovnáme počet tých, ktorí navštevujú latinskú omšu, s počtom tých, ktorí chodia na omšu pravidelne – a možno aj cez týždeň – v mnohých krajinách západnej Európy, odrazu vyzerajú počty týchto veriacich oveľa väčšie, než by si človek myslel. V porovnaní s celkovým počtom pokrstených v Katolíckej cirkvi sú však stále veľmi nízke.
Či verím, že toto bude tá bašta, ten malý zvyšok? Nemyslím si to. Domnievam sa, že to, o čom hovoril Benedikt XVI., sa vzťahuje tak na tých, ktorí chodia na tradičnú latinskú omšu, ako aj na tých, ktorí navštevujú farnosti, kde sa dnešná omša celebruje zbožným a dôstojným spôsobom a kde katolícky život žije a prekváta. Tieto skupiny spolu tvoria ten malý zvyšok – a obe skupiny rastú exponenciálne.
Ak sa pozrieme na počty ľudí, ktorí boli v posledných štyroch alebo piatich rokoch pokrstení, birmovaní alebo ktorí sa vrátili do Katolíckej cirkvi, môžeme vidieť, že sa v Cirkvi niečo deje, niečo sa deje v celom západnom svete, pokiaľ viem posúdiť. Som plný nádeje pre Cirkev, že sa možno nestaneme tým úplne maličkým zvyškom, o ktorom kedysi hovoril Benedikt XVI.
