Andrea Grillo a koniec jeho „užitočnosti“

Joseph Shaw

Andrea Grillo | foto: First Thongs

Nikto, kto má aspoň základnú znalosť rímskych univerzít, by nebol najmenej prekvapený, keby sa ukázalo, že Pontificia Università Sant’Anselmo – pápežská univerzita známa štúdiom liturgie – zamestnáva profesora s liberálnymi názormi, ako je Andrea Grillo. A nikto, kto pozná liberálnych katolíckych teológov, by nebol prekvapený ani z dvoch ďalších skutočností. Po prvé, že takýto profesor môže poskytovať teologické zdôvodnenia pre obľúbené projekty vysokopostavených preláta. Po druhé, že títo preláti by napriek tomu nechceli byť verejne spájaní s názormi profesora.

Pred takmer dvadsiatimi rokmi som sa, vďaka svojej spolupráci s organizáciou Una Voce International, ocitol v surrealistickej korešpondencii s jednou biskupskou konferenciou ohľadom ich námietok proti verzii Modlitby za Židov v tradičnej omši pápeža Benedikta XVI. Úradníci, s ktorými som komunikoval, mi poslali text anonymného teologického poradcu, no náš dialóg skončil, keď mi táto osoba oznámila, že „Konsenzus Otcov“, tradične považovaný za zdroj neomylného učenia, by sa mal ignorovať, pretože Otcovia Cirkvi boli antisemitmi.

Takéto tvrdenie by nikdy nevyslovil žiadny z biskupov, ktorí verejne namietali proti Benediktovej modlitbe, ale ani to nepotrebovali. Mali dôvodené výhrady k modlitbe od „experta“, a to im stačilo na to, aby si potvrdili svoju inštinktívnu neobľubu voči nej. Skutočnosť, že ich poradca spoliehal na princípy, ktoré stáli v pravom uhle k celej tradícii katolíckej teológie, nebola verejným faktom a nijako ich to nemohlo znepokojovať.

Podobný prístup často používal aj pápež František. Keď v roku 2015 chcel urýchliť procesy vyhlásenia neplatnosti manželstiev, požiadal svojho starého známeho kánonistu, aby spísal motu proprio Mitis Iudex. Ten staval (okrem iného) na princípe, že faktory, ktoré by mohli viesť k ďalšiemu skúmaniu – napríklad mladý vek páru alebo tehotenstvo nevesty – sú ipso facto známkami neplatnosti, takže prípady s týmito charakteristikami mohli ísť cez rýchlu cestu k vyhláseniu neplatnosti. Kánonisti poukázali na omyl: mladé páry a tehotné ženy totiž nie sú skutočne impedimentované od uzavretia platného manželstva. Tieto námietky však nemali žiadny vplyv: motu proprio bol právny dokument a kánony upravujúce postup pri týchto prípadoch boli zmenené; presvedčivosť teologického zdôvodnenia zanikla v spätnom zrkadle. Obhajoba dokumentu bola veľmi slabá.

Podobne František postupoval aj v roku 2016 pri Amoris Laetitia či pri Fiducia Supplicans (2023) o požehnaní párov rovnakého pohlavia. Chcel zmeniť pastoračnú prax a potreboval teologické zdôvodnenie, ktoré našiel u vybraných teológov. Útržky ich argumentácie sa potom ocitli v oficiálnych dokumentoch, hoci detailnejšia verzia argumentu, či už rekonštruovaná kritikmi alebo prezentovaná samotným teológom, nebola súčasťou oficiálneho textu. Tí, ktorí dokument formulovali, tak mohli kvalifikovať alebo popierať jeho závery podľa potreby. Ak dokument zostal bez skutočného zdôvodnenia, stal sa napriek tomu oficiálnym dokumentom Cirkvi a odporúčal zmenu pastoračnej praxe. Úloha sa teda – zdanlivo – splnila.

Keď František hľadal zdôvodnenie pre obmedzenie toho, čo nazýval Vetus Ordo – tradičnú latinskú omšu, teologické vysvetlenie v jeho motu proprio Traditionis Custodes bolo také, že liturgický pluralizmus sám o sebe ohrozuje jednotu Cirkvi, a že „zákon viery“ Cirkvi musí byť založený na „zákone modlitby“ stanovenom reformovanou liturgiou po Druhom vatikánskom koncile. Rýchlo sa ukázalo, že tieto myšlienky a slovné spojenia pripomínajú publikované práce Andreu Grilla zo Sant’Anselma.

Následne vyvstali vážne otázky: Zmenili sa základné dogmatické princípy Cirkvi, keď pápež Pavol VI. publikoval nový misál? Ako zapadajú do toho liturgické tradície východných katolíkov? Čo s novými západnými liturgiami, ako sú napríklad ordinariátna liturgia či konžský rítus? A čo tisícročie teologickej práce, vrátane rozsiahleho pápežského Magistéria, ktoré bolo inšpirované alebo zdôvodnené odvolaním sa na teraz už „zastarané“ liturgické formy? A predovšetkým – neexistuje zjavný rozpor medzi Grillovou pozíciou a postojom pápeža Benedikta XVI., vyjadreným v jeho motu proprio Summorum Pontificum, kde píše, že „to, čo staršie generácie považovali za sväté, zostáva sväté a veľké aj pre nás“?

Samozrejme, fakt, že dokument čiastočne čerpal z argumentácie Grilla, neudelil profesorovým pozíciám autoritu ani neznemožnil podporovateľom Františka, aby ich verejne neodmietali. Motu proprio bol predovšetkým právnym dokumentom – urobil právne zmeny. Je úlohou Svätého Otca a jeho rádnych, aby takéto dokumenty opatrujú aj teologickým rámcom, avšak platnosť právnych zmien nemusí závisieť od presvedčivosti teologického argumentu. Verní čitatelia cirkevného práva sú záväzní zákonom; môžu si o jeho teologickom zdôvodnení myslieť čokoľvek.

Prof. Grillo však aj naďalej priťahuje negatívnu pozornosť. Kritizoval novokanonizovaného Carla Acutisa za „infantilnú“ eucharistickú zbožnosť a zároveň požadoval svätenie žien. Najhlasnejší obhajca pápeža Františka na sociálnej sieti označil Grilla za „drzáka“, a Sant’Anselmo sa od jeho názorov verejne dištancovalo.

Tieto trápne názory Grilla poukazujú na širší problém: používanie teologických argumentov ako dekorácie pre svojvoľné právne nariadenia nie je udržateľným spôsobom, ako by Cirkev mala fungovať. Prázdnota teologického zdôvodnenia obmedzení tradičnej omše nám pripomína, že skutočná pastorálna ujma môže vzniknúť vtedy, keď pravidlá odklonia Cirkev od jej vlastných princípov. Zákony, prax a liturgia Cirkvi si zaslúžia odzrkadľovať jej vieru v realite, nie len na papieri. Pápež Lev (ako nástupca v čase publikovania) by mal obnoviť korešpondenciu medzi teóriou a praxou.

Preložené z First Things.