Westminsterská katedrála končí po 50 rokoch s omšami pre anglický Spolok latinskej omše
Dr. Joseph Shaw
Zrušenie desaťročia trvajúceho slávenia slávnostnej tradičnej latinskej omše dvakrát ročne vo Westminsterskej katedrále sa javí ako ďalší pokus o marginalizáciu tradičných katolíkov.
„Katedrála bola plná ľudí, mnohí stáli po celej dĺžke uličiek, na galériách a v zadnej časti kostola. Bola to veľmi pôsobivá slávnosť a zahraničných návštevníkov ohromila krásou kostola, hudbou a intenzívnou zbožnosťou veriacich. V triumfálnejšie zhromaždenie sa už dúfať nedalo… Boli tu zástupcovia z Talianska, Francúzska, Nemecka, Belgicka, Holandska a ďalších miest.“
Toto je opis prvej tradičnej omše, ktorá sa slávila vo Westminsterskej katedrále po liturgickej reforme v sobotu 17. júna 1972 ústami Geoffreyho Houghtona-Browna, môjho predchodcu vo funkcii predsedu Spolku latinskej omše (Anglicka a Walesu, pozn. prekl.). Predchádzajúce slávenie tradičnej omše na hlavnom oltári katedrály sa uskutočnilo v novembri 1970. Medzera bola krátka, pretože pápež Pavol VI. vydal dekrét, ktorým biskupom Anglicka a Walesu povolil priebežné slávenia pre dobro veriacich, takzvaný „anglický indult“. Zvyšok sveta musel na rovnakú možnosť čakať až do roku 1984.
Indult bol udelený ako odpoveď na žiadosť vtedajšieho kardinála, arcibiskupa Westminsteru Johna Carmela Heenana, ktorý predložil pápežovi Pavlovi petíciu intelektuálov a kultúrnych osobností, v ktorej ho prosili, aby nezakázal tradičnú omšu. (Táto petícia a ďalšie podobné sú predmetom knihy, ktorú som editoval a ktorá čoskoro vyjde vo vydavateľstve Arouca Press, takže odolám pokušeniu povedať tu o nej viac). Výsledkom bolo, že kardinál Heenan povolil mesačné slávenie tradičnej omše v krypte a dve omše ročne pri hlavnom oltári, ktoré sa mali organizovať v koordinácii so Spolkom latinskej omše. Stali sa nimi naše výročné rekviem a omša, ktorá sprevádza naše výročné valné zhromaždenie. Omše v krypte sa nakoniec presunuli na bočný oltár hlavného kostola.
Kardinála Heenana rozčuľovala publicita, ktorú Spolok latinskej omše omši poskytol, a napísal Houghtonovi-Brownovi, že povolenie bolo udelené s tým, že „používanie starého obradu sa nestane príležitosťou na podporovanie rozdelenia v Cirkvi“. Houghton-Brown odpovedal: „Neviem si predstaviť, ako by používanie starého alebo nového obradu mohlo rozdeliť Cirkev, ibaže by v týchto obradoch bol nejaký zásadný rozdiel vo význame, Bože chráň.“
Táto výmena názorov sa kľudne mohla stať v roku 2023 – doslova sa zdá, že sme sa ocitli v zakrivení časopriestoru. Je tu však tento rozdiel: v roku 1972 kardinál Heenan slávenie povolil. Náš súčasný kardinál arcibiskup, Vincent Nichols, zrušil rezervácie, ktoré Spolok pre latinskú omšu zabezpečil pre ďalšie dve výročné omše, ktoré sa mali konať: výročné rekviem 4. novembra a budúcoročnú letnú omšu. Nechcem ho vypichovať, akoby za to mohol sám; to, čo sa stalo, je výsledkom oveľa širšej a zložitejšej situácie, než je Westminsterská katedrála.
Kardinál Heenan pravdepodobne predpokladal, že dopyt po starobylej omši prirodzene vyprchá. Stalo sa však niečo celkom iné. Ako to vyjadril pápež Benedikt XVI:
„Bezprostredne po Druhom vatikánskom koncile sa predpokladalo, že žiadosti o používanie misála z roku 1962 sa obmedzia na staršiu generáciu, ktorá s ním vyrástla, ale medzitým sa jasne ukázalo, že aj mladí ľudia objavili túto liturgickú formu, pocítili jej príťažlivosť a našli v nej formu stretnutia s tajomstvom Najsvätejšej Eucharistie, ktorá je pre nich obvzlášť vhodná.“
Duchovná veľkosť pápeža Benedikta XVI. bola taká veľká, že bol úplne presvedčený o tom, že v týchto obradoch skutočne neexistuje „zásadný významový rozdiel“, preto prijal opatrenie na širšie používanie staršieho misála. Na základe toho malo zmysel preklenúť psychologickú priepasť medzi „tradicionalistami“ a zvyškom Cirkvi – priviesť ich z okraja, upokojiť ich, dať im pocítiť, že si ich vážia a starajú sa o nich, a povzbudiť ich, aby sa vzájmone spoznali s ostatnými katolíkmi a zapojili sa do života farností a diecéz.
Zanedlho po pápežovom liste vtedajší kardinál arcibiskup, Cormac Murphy-O'Connor, zaviedol zásadu, že dve výročné omše vo Westminsterskej katedrále budú celebrovať biskupi podľa jeho vlastného výberu: jeho vlastní pomocní biskupi alebo biskupi na dôchodku žijúci v Londýne. Omša je predsa niečo, čo my laici dostávame od kléru a hierarchickej Cirkvi. Je určite ideálne, aby tradičná omša bola z rúk arcibiskupa zabezpečená s čo najväčšou slávnostnosťou. Išlo o symbolické zvrátenie marginalizácie.
Po apoštolskom liste pápeža Františka Traditionis Custodes nám však bolo povedané, že odteraz budú tieto omše v menej slávnostnej forme – Missa cantata. Nemohli sme mať ani slávnostné omše (Missa solemnis, pozn. prekl.) s diakonom a subdiakonom. O dva roky neskôr sa tieto omše skončili. Mesačné recitované omše, našťastie, pokračujú – zatiaľ.
Spolok latinskej omše nebude mať problém zorganizovať omšu za svojich zosnulých členov a priaznivcov; rovnako nebude mať nedostatok možností, keď pôjde o omšu v deň nášho výročného valného zhromaždenia. Na druhej strane, kým bude táto situácia trvať, nebudeme musieť znášať značné náklady na spevákov Westminsterskej katedrály.
To, čo je na tomto vývoji udalostí významné, nie sú nepríjemnosti, ktoré nám to spôsobilo, ale posolstvo, ktoré prináša. Čo máme na jeho základe pochopiť? Ako som už poznamenal, je to zvrátenie politiky, ktorej cieľom bolo pritiahnuť nás k sebe. Je to opak politiky, ktorá nás povzbudzovala, aby sme Westminsterskú katedrálu vnímali ako materský kostol arcidiecézy – nielen pre ctihodných katolíkov zúčastňujúcich sa pokoncilovej liturgie, ale aj pre nás, zaostalých členov a podporovateľov Spolku latinskej omše. Jedným slovom ide o marginalizáciu.
Jednou z mnohých hádaniek Traditionis Custodes a následných dokumentov je, či sa usiluje o marginalizáciu tradičných katolíkov, alebo o ich integráciu. Radikalizácia tradičných katolíkov, ktorú odsudzuje, či už spravodlivo alebo nie, je predvídateľným výsledkom marginalizácie. „Paralelná cirkev“, ktorú odsudzuje, vzniká vtedy, keď jedna skupina trpí marginalizáciou. Ale riešenie, ktoré sa predkladá, je tiež marginalizáciou.
Tradičné omše majú byť vylúčené z farských kostolov. Nemali by sa objavovať vo farských oznamoch. Diecéznym duchovným v bežných farnostiach sa zakazuje vysluhovať ostatné tradičné sviatosti. Z kostolov nás vytláčajú do farských sál, zasadačiek a telocviční.
Dokonca sa nám zmätočne hovorí, že Spoločnosť svätého Pia X. môže ponúkať spoveď a vysluhovať sviatosť manželstva v tradičných formách, napriek tomu, že nemá kanonické postavenie. Máme k nim chodiť? Chce nám pápež František zabrániť v angažovaní sa vo farnostiach a diecézach? Chce, aby sme sa prestali baviť s tými katolíkmi, ktorí navštevujú Novus Ordo?
Odpovede na tieto otázky nepoznáme; jedno je však jasné. Politika Traditionis Custodes nie je politikou založenou na nádeji, ako bola nádej pápeža Benedikta XVI. na obohatenie Cirkvi starobylou liturgiou. Je to naopak strach z budúcnosti, strach z mladých katolíkov a zo zmien, ktoré môžu priniesť. Je to politika, ktorá „sa stavia voči dejinám a kričí Stop“.