Čo odhalila moja polemika s Petrom Kwasniewským

Prečo sa domnievam, že skutočná kríza súčasného tradicionalizmu nezačína v liturgii, ale vo fundamentálnej teológii.

Dišputa o Sviatosti oltárnej | Rafael Santi, 1508-1511 (zdroj: Wikipédia)

o. Ľubomír Urbančok

Pred niekoľkými dňami som sa zapojil do verejnej diskusie pod príspevkom amerického teológa Larryho Chappa. Témou nebola liturgia, ale oveľa vážnejší problém: rastúca radikalizácia časti tradicionalistického prostredia a neschopnosť niektorých jeho najznámejších predstaviteľov jednoznačne sa dištancovať od postojov, ktoré prekračujú hranice katolíckej ekleziológie.

Larry Chapp reagoval na video Johna-Henryho Westena, v ktorom známy kňaz James Altman použil voči pápežovi Levovi XIV. jazyk, ktorý Chapp oprávnene označil za poburujúci. Nešlo už o ostrú kritiku pápeža, ale o rétoriku, ktorá podľa Chappa legitimizuje nenávisť voči samotnému Petrovmu úradu. Karl Keating preto napísal vetu, ktorá podľa mňa vystihuje podstatu problému: „With friends like these, your movement will suffer.“ (S takýmito kamošmi vaše hnutie utrpí.) Tvrdil, že ak sa tradicionalisti nedokážu jasne dištancovať od podobných postojov, poškodí to celé tradicionalistické hnutie.

Do tejto diskusie vstúpil aj Dr. Peter Kwasniewski. Zdôraznil, že sedevakantizmus odmieta, že už na platforme LifeSite nevystupuje a že necíti potrebu verejne odsudzovať každého človeka, ktorého považuje za príliš radikálneho. Na tento komentár som reagoval aj ja. Napísal som, že nemožno na jednej strane odmietať sedevakantizmus a na druhej strane dlhodobo spolupracovať s prostrediami alebo osobnosťami, ktoré ho otvorene podporujú alebo ho systematicky normalizujú. Ako príklad som uviedol jeho dlhodobé vystupovanie na platformách Johna-Henryho Westena, jeho pravidelné zdieľanie homílií Alcuina Reida, vysväteného arcibiskupom Viganòm bez rešpektovania jurisdikcie miestneho ordinára, ako aj kritiku jeho knihy o poslušnosti zo strany francúzskeho dominikána o. Henryho Donneauda.

Na môj komentár Dr. Kwasniewski reagoval verejne a následne mi poslal aj osobný e-mail. V ňom tvrdí, že Donneaudova kritika je „pateticky slabá“, pretože vraj útočí na argument, ktorý on vôbec netvrdil. Zároveň ma upozorňuje na sériu článkov Johna Lamonta, ktoré podľa neho kritiku Donneauda vyvrátili, a pripomína mi, že som predsa čítal jeho knihu The Once and Future Roman Rite, takže vraj viem, že jeho závery stoja na pevných argumentoch. Nakoniec sa ma pýta, čo sa zmenilo, že som sa proti nemu obrátil. Práve táto otázka ma priviedla k rozhodnutiu napísať reakciu.

Nejde o to, že by som zmenil názor na liturgickú hodnotu mnohých jeho prác. V minulosti som preložil viacero jeho liturgických článkov a viaceré z nich považujem za prínosné. Moja výhrada však nesmerovala k jeho znalostiam dejín liturgie. Smeruje k niečomu oveľa hlbšiemu — k fundamentálnej teológii.

Keď mi Dr. Kwasniewski pred časom poslal svoju knihu The Once and Future Roman Rite, čítal som ju s veľkým očakávaním. Obzvlášť som sa tešil na prvú kapitolu nazvanú Tradition as Ultimate Norm. Predpokladal som, že práve tam nájdem systematicky rozpracovanú katolícku teológiu Tradície. Očakával som analýzu vzťahu medzi Božím zjavením, Tradíciou, Magistériom a Cirkvou, diskusiu s veľkými rímskymi teológmi devätnásteho storočia, ktorí práve tieto otázky systematicky rozpracovali. Namiesto toho som však našiel nepodložené úvahy burcované emóciami.

V celej tejto polemike ma prekvapuje jedna vec: Dr. Kwasniewski opäť presúva diskusiu na úroveň liturgickej histórie. Odkazuje na Johna Lamonta, Gregoryho DiPippa a údajné nedostatky Donneaudovej v liturgických dejinách. Lenže moja výhrada nikdy nespočívala v liturgickej histórii — a podľa môjho presvedčenia ani hlavná Donneaudova kritika. Jeho základná výhrada sa týka samotného chápania Tradície, poslušnosti a autority v Cirkvi. To už nie je otázka liturgiky, ale otázka fundamentálnej teológie. A práve preto, podľa môjho názoru, tieto dve strany hovoria čiastočne vedľa seba: jedna diskutuje o dejinách liturgie, druhá o samotných princípoch katolíckej teológie.

Práve tu sa podľa mňa nachádza najväčší problém dnešného tradicionalistického prostredia. Máme množstvo schopných liturgistov, výborných znalcov rubrík, historikov, odborníkov na stredoveké misály. Ale veľmi málo autorov sa systematicky venuje fundamentálnej teológii. Diskusia sa preto často pohybuje na úrovni historických faktov, kánonického práva alebo liturgických precedensov, a oveľa menej sa diskutuje o tom, čo vlastne Tradícia je, aký je jej vzťah k Božiemu zjaveniu, aký je jej vzťah k Magistériu, ako sa vyvíjalo katolícke chápanie Tradície počas devätnásteho storočia. A práve tu, podľa môjho názoru, vznikajú tie najväčšie omyly.

Nie náhodou sa vo svojej vlastnej vedeckej práci venujem práve teológii devätnásteho storočia. Práve v tomto období boli katolícki teológovia prinútení odpovedať na racionalizmus, historizmus a modernú filozofiu dejín. Autori ako Perrone, Franzelin, Kleutgen, Billot či neskôr Journet nevytvorili iba nové argumenty — vytvorili novú systematickú syntézu vzťahu medzi Tradíciou, Magistériom a dejinami. Bez pochopenia tejto syntézy, podľa môjho presvedčenia, nemožno správne riešiť ani dnešné spory.

Otázka totiž neznie iba v tom, aký záver človek zastáva. Otázka znie, akou metodológiou k nemu dospel. Ak je samotné chápanie Tradície oslabené, ak sa Tradícia postupne oddeľuje od živého Magistéria Cirkvi a redukuje sa predovšetkým na historické kritérium, potom sa vytvára intelektuálne prostredie, v ktorom sa sedevakantizmus alebo podobné postoje stávajú logickým ďalším krokom. Práve preto dnes vidíme, že časť tradicionalistického prostredia prechádza od kritiky konkrétnych rozhodnutí k spochybňovaniu samotnej autority Cirkvi. To nie je náhoda. To je dôsledok určitej teologickej metodológie.

Nepotrebujeme iba viac liturgických štúdií, lepšie dejiny misála či ďalšie polemiky o rubrikách. Potrebujeme znovuobjaviť samotnú fundamentálnu teológiu a teológiu Tradície. Potrebujeme sa vrátiť k Perronemu, k Franzelinovi, k rímskej škole, k metafyzickým základom katolíckej ekleziológie. Som presvedčený, že práve tam sa nachádza odpoveď na mnohé dnešné konflikty.

Moja polemika s Dr. Petrom Kwasniewským preto nie je osobným sporom. Vážim si jeho prácu pre tradičnú liturgiu a nepochybujem o jeho úprimnej snahe slúžiť Cirkvi. Domnievam sa však, že jeho metodologický prístup odhaľuje problém, ktorý výrazne presahuje jednu osobu. Ak chceme skutočne obnoviť katolícku Tradíciu, nestačí obnoviť staré liturgické formy — musíme obnoviť aj teológiu, na ktorej Tradícia stojí. Pretože bez metafyziky niet fundamentálnej teológie, bez fundamentálnej teológie niet správneho chápania Tradície a bez správneho chápania Tradície môže človek s najlepšími úmyslami brániť Tradíciu, pričom jej v skutočnosti — hoci nechtiac — spôsobuje škodu.