Bratstvo svätého Pia X. a jeho jednota s Cirkvou

kardinál Gerhard Müller

foto: il Timone

Uverejňujeme exkluzívne v slovenskom jazyku príhovor kardinála Gerharda Müllera, bývalého prefekta bývalého Svätého ofícia, k záležitosti vyvolanej ohlásenými biskupskými vysviackami na budúceho 1. júla zo strany Kňazského bratstva sv. Pia X. Po návrhu, ktorý prefekt Dikastéria pre náuku viery, kardinál Fernández, adresoval predstavenému FSSPX, donovi Davidovi Pagliaranimu, pri príležitosti nedávneho stretnutia 12. februára, Bratstvo odpovedalo, že nepozastaví biskupské vysviacky, ako to požadovala Svätá stolica ako podmienku na obnovenie teologického dialógu.

Generálna rada Kňazského bratstva svätého Pia X. pri príležitosti svojho stretnutia v Menzingene 18. februára 2026 zverejnila list s odpoveďou kardinálovi Victorovi Manuelovi Fernándezovi, prefektovi Dikastéria pre náuku viery. V ňom sa odvoláva na dlhú cestu intenzívneho dialógu medzi Svätou stolicou a Bratstvom až do osudného dátumu 6. júna 2017. Nasleduje tvrdé pripísanie výlučnej viny za ukončenie tohto dialógu – podľa ich názoru sľubného – s tvrdením: „Všetko sa však napokon skončilo drasticky v dôsledku jednostranného rozhodnutia prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Müllera, ktorý si po svojom slávnostne stanovil 'minimálne požiadavky potrebné pre plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou', do ktorých výslovne zahrnul celý koncil a 'post-koncil'“. Keďže tu ide o najvyššie dobro jednoty Katolíckej cirkvi, ktorú všetci vyznávame vo viere, osobné citlivosti musia ísť do úzadia.

Lekcie z histórie: schizmy, herézy a ľudské slabosti

Dejiny Cirkvi nás učia, ako schizmy, na rozdiel od heréz, vznikali a upevňovali sa aj medzi pravovernými katolíkmi. Príčinou toho boli ľudské slabosti, teologická zaťatosť a tiež nedostatok citlivosti legitímnej autority. Pripomeňme si donatistov, s ktorými musel bojovať svätý Augustín, kontroverziu o jansenizme, ktorá viedla k utrechtskej schizme s nelegitímnou biskupskou vysviackou Cornelia Steenovena (15. 10. 1724), a tiež starokatolíkov po I. vatikánskom koncile s nelegitímnou biskupskou vysviackou Huberta Reinkensa (11. 08. 1873), hoci táto skupina neskôr určite skĺzla do herézy formálnym popretím dogmy o neomylnosti rímskeho pápeža a jeho jurisdikčnom primáte.

Kritériá katolíckosti a Petrov primát

Existujú však jednoznačné kritériá pre katolícku pravovernosť a plnú príslušnosť k Katolíckej cirkvi, formulované už počnúc biskupom a mučeníkom Ignácom Antiochijským (na začiatku 2. storočia) a odvtedy stále viac upresňované, najmä na Tridentskom koncile proti protestantom. K nim podstatne patrí plné spoločenstvo s univerzálnou Cirkvou a osobitne s biskupským kolégiom, ktoré má v rímskom pápežovi, ako osobnom nástupcovi svätého Petra, svoj trvalý a viditeľný princíp a základ jednoty v zjavenej pravde. Hoci si iné cirkevné spoločenstvá nárokujú byť katolíckymi, pretože sa úplne alebo takmer úplne zhodujú v obsahu s vierou Katolíckej cirkvi, predsa len nie sú katolícke, ak neuznávajú a nepraktizujú aj formálne pápeža ako najvyššiu autoritu a sviatostnú i kánonickú jednotu s ním.

II. vatikánsky koncil a povaha Cirkvi

Niet pochýb o tom, že Bratstvo svätého Pia X. sa v obsahu zhoduje s katolíckou vierou (s výnimkou II. vatikánskeho koncilu, ktorý však interpretuje mylne ako odchýlku od Tradície). A ak neuznávajú II. vatikánsky koncil vcelku alebo sčasti, nachádzajú sa v rozpore so sebou samými, keďže správne tvrdia, že II. vatikánsky koncil nepredložil žiadnu novú doktrínu vo forme definovanej dogmy, ktorej by mali veriť všetci katolíci. Samotný koncil je oživený jasným vedomím, že sa stavia do línie všetkých ekumenických koncilov, a osobitne Tridentského koncilu a I. vatikánskeho koncilu. Išlo len o to, aby sa veriacim v ich globálnom kontexte nanovo a prehĺbene vyložila náuka o Božom zjavení (Dei Verbum) a o Cirkvi trojjediného Boha (Lumen Gentium), ktorá je dogmaticky platná odjakživa. Ani liturgia nemala byť reformovaná, akoby bola prekonaná. Na rozdiel od progresivistického naratívu Cirkev nepotrebuje vykonávať žiadnu omladzovaciu lekársku kúru ako pri procese biologického starnutia. Bola totiž založená raz navždy Kristom, pretože v jeho božskej osobe vstúpila do sveta každá novosť neprekonateľným spôsobom a zostáva prítomná v náuke, živote a liturgii Cirkvi až do jeho návratu na konci dejín (Ireneus z Lyonu, Proti bludom IV, 34, 1). Cirkev ako Kristovo telo a chrám Ducha Svätého je mladá a živá až do dňa súdu (aj keď sa niektorí v nej zdajú byť starí kvôli nevere a hriechu, teda preto, že v sebe nechcú zvíťaziť nad starým Adamom).

Liturgická disciplína a zneužívania

Práve podstata sviatostí a ich podstatná forma sú nám dané a sú vyňaté z akéhokoľvek zásahu Cirkvi (Tridentský koncil, Dekrét o prijímaní pod jedným druhom, kap. 2: DH 1728), zatiaľ čo cirkevná autorita má právo stanoviť ich rituálnu formu, nie však ľubovoľne a autoritársky, ale s veľkým ohľadom na upevnené cirkevné tradície a na citlivosť a zmysel pre vieru veriacich. Preto je teologicky rovnako chybný výrok, že latinská liturgia podľa Rímskeho misála a rituálu (podľa Ritus antiquior) je nelegitímna, keďže zákon modlitby je zákonom viery (Ps-Celestín, Indiculus, kap. 8: DH 246). Tento princíp sa vzťahuje na obsah viery, ktorý sa vyjadruje vo sviatostiach, nie na ich vonkajšiu rituálnu formu, z ktorej v priebehu dejín Cirkvi až dodnes existuje veľmi veľa variantov.

V tomto zmysle môže každý katolík kritizovať Motu proprio „Traditionis custodes“ (2021) a jeho často nedôstojnú implementáciu zo strany intelektuálne nespôsobilých biskupov, ako aj ich nedostatočnú teologickú argumentáciu a pastoračnú bezohľadnosť. Avšak aj pochybnosť o tom, že svätá omša podľa misála Pavla VI. (napríklad kvôli možnosti koncelebrácie, orientácii oltára, používaniu národného jazyka) odporuje Tradícii Cirkvi ako normatívnemu kritériu interpretácie Zjavenia (a je presiaknutá slobodomurárskym myslením), je teologicky scestná a nedôstojná seriózneho katolíka. Zneužívanie liturgie, ku ktorému skutočne dochádza (karnevalové omše, ateistická dúhová vlajka v kostole, svojvoľné zmeny podľa vlastného uváženia), nemožno pripisovať ritu Novus Ordo a už vôbec nie koncilu, ale tým, ktorí sa pred Bohom a Cirkvou ťažko previnili týmito rúhaniami a liturgickými zneužívaniami z nevedomosti alebo z ľahkomyseľnosti.

Sloboda svedomia a limity autority

Od žiadneho pravého katolíka nemožno očakávať, že musí nekriticky prijať každý dokument pochádzajúci z Ríma alebo od biskupskej autority. Už Ireneus z Lyonu, Cyprián z Kartága, Augustín, Bernard z Clairvaux, Katarína Sienská, kardinál Bellarmin, mohučský biskup Ketteler voči Piovi IX. a mnohí iní sa právom sťažovali na niektoré stanoviská a činy (ako napríklad autoritárske a masívne zbavovanie práv mnohých náboženských komunít v poslednom pontifikáte, ktoré boli svojvoľne dané pod nútenú správu). A tak mali pravoverní biskupi námietky aj voči novším dokumentom, v ktorých sa diletantsky pomiešali dogmatické a pastoračné argumenty, alebo keď boli vyslovené neuvážené tvrdenia, podľa ktorých – relativizujúc Krista – by všetky náboženstvá boli cestami k Bohu, zatiaľ čo ohľadom Maria Corredemptrix et Mediatrix omnium gratiarum sa znovu trvalo na jedinej Kristovej mediácii bez zohľadnenia náuky Cirkvi o spolupráci Márie na Kristovom diele spásy. To sa stáva vždy vtedy, keď biskupi viac hľadia na mediálne efekty, než aby preventívne využili veriacu vedeckú teológiu na ohlasovanie, „vhod i nevhod“ (2 Tim 4, 2), Božieho slova a pravdy viery.

Pevnosť v Cirkvi proti autosekularizácii

Pri pohľade na celé dejiny Cirkvi a teológie mám však plnú istotu, že Cirkev nemôže byť porazená ničím a nikým, ani útokmi zvonku, ani zmätkami vo vnútri. Právom nielen Bratstvo svätého Pia X., ale veľká časť katolíkov narieka nad tým, že pod zámienkou obnovy Cirkvi procesom autosekularizácie prenikli do Cirkvi aj veľké neistoty v dogmatických otázkach a dokonca aj herézy. Avšak aj v dvetisícročných dejinách Cirkvi boli herézy, od arianizmu až po modernizmus, prekonané len tými, ktorí zostali v Cirkvi a nevzdialili sa od boku pápeža.

Riziko „národnej cirkvi“ a Synodálna cesta

Ak chce mať Bratstvo svätého Pia X. pozitívny účinok z hľadiska dejín Cirkvi, potom nemôže bojovať za pravú vieru z vonkajšej vzdialenosti proti Cirkvi zjednotenej s pápežom, ale len v Cirkvi a s pápežom a všetkými pravovernými biskupmi, teológmi a veriacimi. Inak jeho protest zostáva neúčinný a je dokonca zneužívaný na posmech heretickými skupinami, aby obviňovali pravoverných katolíkov zo sterilného tradicionalizmu a tupého fundamentalizmu. To možno študovať osobitne na takzvanej Synodálnej ceste, kde ide v skutočnosti o zavádzanie heretických doktrín, najmä prostredníctvom prijímania ateistických antropológií a akéhosi anglikánskeho cirkevného zriadenia (so samovzvaným cirkevným vedením, zloženým zo slabých dvorných biskupov a mocichtivých a ideologicky zaslepených laických funkcionárov). To priamo odporuje sviatostnému a apoštolskému zriadeniu Katolíckej cirkvi (Tridentský koncil, Dekrét o sviatosti posvätného rádu, kap. 4: DH 1767-1770; II. vatikánsky koncil, Lumen Gentium, čl. 18-29). Nemecká národná cirkev zriadená ľudskými štatútmi, ktorá by uznávala pápeža len symbolicky ako akúsi čestnú hlavu, by už nebola katolícka a príslušnosť k nej by nebola potrebná pre spásu. Lebo ako hovorí svätý Augustín: „Kto nemiluje jednotu Cirkvi, nevlastní Božiu lásku“. Z tohto dôvodu sa právom hovorí: iba v Katolíckej cirkvi sa prijíma Duch Svätý (De baptismo 3, 21).

Hermeneutika viery a poslušnosť voči magistériu

V každom prípade sa žiadna jednotlivá skupina – ako kedysi donatisti (pars Donati) – nemôže postaviť proti celku Cirkvi, Catholica, a proti prijatiu definovanej náuky viery, odvolávajúc sa na vlastné subjektívne vedomie pravdy. V takom prípade by bolo treba mať poctivosť úplne sa oddeliť od jej jednoty, ale aj dôsledne na seba vziať nenávisť z toho, že je človek schizmatikom. II. vatikánsky koncil nevyhlásil žiadnu novú dogmu, ale nanovo predložil viere dogmatickú náuku, ktorá je platná odjakživa, len v inom historicko-duchovnom a kultúrnom kontexte. Tu nejde o to, aby sa niečo interpretovalo na základe subjektívnych predpokladov, ale každý katolík sa musí nechať poučiť a v prípade potreby opraviť náukou Cirkvi. To, čo sa netýka záväznej náuky vo veciach viery a mravov, zostáva zverené slobodnej teologickej diskusii. Pre globálnu hermeneutiku cirkevnej viery platia Sväté písmo, Apoštolská tradícia a (neomylné) magistérium pápeža a biskupov (najmä na ekumenickom koncile) ako posledné normy chápania zjavenej viery. Magisteriálne dokumenty, z ktorých si každý nárokuje iný stupeň záväznosti, sa musia interpretovať podľa osvedčeného systému stupňov teologickej istoty.

Falošné odvolávanie sa na „stav núdze“

Žiadny pravoverný katolík nemôže uvádzať dôvody svedomia, ak sa vyhýba formálnej autorite pápeža ohľadom viditeľnej jednoty sviatostnej Cirkvi, aby založil cirkevné usporiadanie, ktoré nie je v plnom spoločenstve s ním vo forme „núdzovej cirkvi“ (Not-Kirche), čo by zodpovedalo protestantskej argumentácii zo 16. storočia. Takýto schizmatický postoj sa nemôže odvolávať na stav núdze, ktorý sa môže týkať len individuálnej spásy duše jednotlivcov alebo aj mnohých. Kto je zasiahnutý nespravodlivou exkomunikáciou, ako sa to stalo dokonca aj svätej učiteľke Cirkvi Hildegarde z Bingen, musí to duchovne spracovať v sebe pre dobro Cirkvi bez toho, aby spochybňoval jednotu Cirkvi prostredníctvom neposlušnosti. Aj mladému Martinovi Lutherovi dá každý katolík za pravdu v jeho boji proti nedôstojnému kšeftovaniu s odpustkami a zosvetšteniu Cirkvi, ale bude ho ostro kritizovať za to, že ignoroval hrozbu exkomunikácie, že odmietol cirkevnú autoritu pre seba samého a že pri interpretácii Zjavenia uprednostnil vlastný úsudok pred úsudkom Cirkvi.

Výzva k podriadeniu sa pápežovi Levovi XIV.

Dobre sformované svedomie katolíka, a osobitne platne vysväteného biskupa a toho, kto má prijať biskupskú vysviacku, nikdy neudelí ani neprijme posvätné svätenia proti nástupcovi svätého Petra – ktorému sám Boží Syn zveril vedenie univerzálnej Cirkvi – a nepoškvrní sa tak ťažkým hriechom proti jednote, svätosti, katolíckosti a apoštolskosti Kristovej Cirkvi zjavenej Bohom. Jediné možné riešenie v svedomí pred Bohom spočíva v tom, aby Bratstvo svätého Pia X. so svojimi biskupmi, kňazmi a laikmi uznalo nielen v teórii, ale aj v praxi nášho Svätého Otca pápeža Leva XIV. ako legitímneho pápeža a bezpodmienečne sa podriadilo jeho doktrinálnej autorite a jeho jurisdikčnému primátu.

Perspektívy kánonického statusu

Vtedy sa bude môcť nájsť aj spravodlivé riešenie pre ich kánonický status, napríklad vybavením ich preláta riadnou jurisdikciou pre Bratstvo, ktorá by bola priamo podriadená pápežovi (možno bez sprostredkovania úradu kúrie). Ale to sú kánonickoprávne a praktické dôsledky, ktoré môžu existovať len vtedy, ak sa dogmaticky zhodujú s katolíckou ekleziológiou. Bratstvo svätého Pia X. má povinnosť, ako každý iný pravoverný katolík, prijať v svedomí za svoju náuku I. vatikánskeho koncilu a nechať sa ňou viesť vo svojom konaní:

„Učíme teda a vyhlasujeme, že z Pánovho ustanovenia má Rímska cirkev primát riadnej moci nad všetkými ostatnými a že táto moc jurisdikcie rímskeho veľkňaza, ktorá je skutočne biskupská, je bezprostredná: voči nej sú pastieri a veriaci každého rítu a každej hodnosti, ako každý jednotlivo, tak všetci spolu, viazaní povinnosťou hierarchickej podriadenosti a pravej poslušnosti, nielen vo veciach patriacich k viere a mravom, ale aj v tých, ktoré sa týkajú disciplíny a správy Cirkvi rozšírenej po celom svete; aby pri zachovaní jednoty spoločenstva a rovnakého vyznania viery s rímskym veľkňazom bola Kristova Cirkev jedným stádom pod jedným najvyšším pastierom. Toto je náuka katolíckej pravdy, od ktorej sa nikto nemôže odchýliť bez toho, aby neprišiel o vieru a spásu (I. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Pastor aeternus, kap. 3: DH 3060)“.

Vyšlo na il Timone.