Druhá Nedeľa Adventá
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) čaká svojho Kráľa. – V duchu putujeme do Jeruzalema, ktorý žije v znamení príprav na príchod kráľov. Očisťujú a ozdobujú ulice, naprávajú cesty, stráže na hradbách bedlivo pozorujú okolie, či sa ešte neblíži. Bazilika svätého Kríža v Ríme odpradávna sa nazývala „Jeruzalemom“. Preto v duchu sem prichádzame sláviť najsvätejšiu obetu a s novozákonným Jeruzalemom, t. j. Cirkvou svätou, pripravovať sa na príchod svojho Kráľa, Ježiša Krista (introit, graduál, aleluja, komúnia). Kráľ už vysiela k nám svojho posla, sv. Jána Krstiteľa, aby mu pripravil cestu medzi svojich (evanjelium).
Nepoškvrnené počatie Blahoslavenej Panny Márie
Celá krásna si, Mária! – Tento sviatok oslavuje vieroučný článok Cirkvi, že Matka Božia od prvopočiatku života nebola dotknutá dedičným hriechom, ale požívala plnosť milostí. Počiatky tohto sviatku siahajú na Východe až do 6. – 7. storočia a na Západe do 9. storočia. Sixtus IV. ho zaviedol v Ríme už v roku 1477 a Kliment XI. ho rozšíril pre celú Cirkev (1708). Pius IX. z príležitosti vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom Počatí 8. decembra 1854 ho povýšil do radu povinných sviatkov a konečne Lev XIII. dal mu dnešnú hodnosť. Tento sviatok pôvodne nesúvisel s Adventom. Narodenie blahoslavenej Panny Márie oslavuje Cirkev 8. septembra, teda deväť mesiacov predtým slávi počatie Matky Spasiteľovej. (Takto súvisí napr. aj Zvestovanie Panny Márie, 25. marca, s Narodením Pána, 25. decembra.) Lenže sviatok Nepoškvrneného Počatia sa velmi vhodne zaraďuje do doby adventnej, ktorá má charakter mariánsky.
Svätá omša vo všetkých vlastných textoch prízvukuje mimoriadne omilostnenie Matky Spasiteľovej. Hneď v úvode počujeme ďakovnú pieseň Máriinu za toľké vyznačenie (introit). Nepoškvrnené počatie je ovocím vykúpenia, ale aj prípravou vhodného príbytku pre vtelené Slovo Božie (orácia). Boh vyvolil od večnosti Matku pre svojho Syna, preto Cirkev priliehavo prenáša zmysel čítania z knihy Múdrosti na osobu Matky Božej (lekcia). Evanjelium nám zvestuje pozdrav, ktorý posiela sám Boh skrze anjela Gabriela Panne nazaretskej. Keď sa v tejto svätej omši pripravujeme na príchod Spasiteľov, cítime, že medzi nami je jeho Matka, s ňou konáme túto prípravu a ju pozdravujeme vo svojom kruhu (ofertórium). Návšteva Kristova znamená aj návštevu jeho Matky u nás. Prežívame ju a pri prijímaní Tela Kristovho, zrodeného z najčistejšej Panny, cítime, že aj „nám učinil velké veci“ Pán (komúnia).
Svätého Ambróza, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Učitel sladkej výrečnosti. – Narodený okolo roku 340 v Trevíri. Ako prefekt mesta Milána a ešte katechumen roku 374 v dnešný deň bol prozreteľnostne vyvolený za biskupa. Vyznačoval sa učením a nepoddajnosťou. Jeho homílie tak zapôsobily na svätého Augustína, že sa dal pokrstiť. Jeho hymny prešly do liturgie. Odpočíva vo vlastnom chráme v Miláne.
Svätého Mikuláša, biskupa a vyznávača
Veselý darca. – Pochádzal z Patary (Lýcia) a bol biskupom v Mýre. Požíval veľkú úctu pre mnohé zázraky (orácia) a štedrosť. Patril k najäčším postavám biskupov 4. storočia a ako taký zúčastnil sa aj na sneme nicejskom (325). Zomrel okolo roku 350. Jeho úcta je na Východe všade veľmi rozšírená. Je patrónom východnej Cirkvi.
Omša líči obraz svätého Mikuláša ako vznešeného veľkňaza a verného správcu Kristovej pokladnice, za ktorú čnosť Spasiteľ odmenil ho večnou slávou.
Prvá Nedeľa Adventná
Počiatočná príprava na príchod Vykupiteľa. – S Matkou Kristovou začíname advent (štácia). Je predobrazom Cirkvi, Nevesty Kristovej, ktorá túžobne obracia zrak k nebesiam, odkiaľ očakáva Krista (introit, graduál, aleluja, ofertórium), hľadá cestu, po ktorej má prísť Spasiteľ a po ktorej mu bude môcť isť v ústrety. Táto cesta je pravý kresťanský život: skutky svetla, boj so zbraňami svetla a zavrhnutie hriešneho života. Prestáva noc pohanstva, svitá deň kresťanstva. Zúčtujme konečne so všetkým, čo je v nás ešte pohanského a žime životom pravého kresťana (lekcia). Aj život človeka a ľudstva je adventom, prípravou na stretnutie sa s Kristom (evanjelium). V dnešnej obete ideme v ústrety Kristovi, ktorého prijímame s Božstvom a s ľudskou prirodzenosťou (komúnia).
Svätého Ondreja, apoštola
Apoštol kríža. – Bol bratom svätého Petra. Ako učeník svätého Jána Krstiteľa sa pripojil k božskému Majstrovi spolu so svätým Jánom evanjelistom, keď Krstiteľ ukázal na neho slovami: „Hľa, Baránok Boží!" Podľa starej tradície hlásal evanjelium v Malej Ázii a na Balkáne, kde v meste Patras (Grécko) skonal mučeníckou smrťou na kríži. Ofícium ho oslavuje ako „apoštola kríža“. Jeho telo preniesli najprv do Carihradu (357), hlavu v roku 1462 uložili v bazilike svätého Petra v Ríme. Dnes odpočíva v arcibiskupskej katedrále v Amalfi (Taliansko). Omša nám črtá myšlienku druhého Ondrejovho povolania pri Genezaretskom jazere. Patrí medzi kniežatá Cirkvi (introit, graduál, ofertórium).Ako hlásateľ evanjelia kliesni cestu viere (lekcia). Evanjelium opisuje jeho povolanie za rybára duší. Ku Kristovej obete dnešného dňa aj svätý Ondrej kladie na oltár svoju krížovú smrť. Nasledujme apoštolovu ochotu pri Kristovom pozvaní.
Svätej Kataríny, panny a mučenice
Chceme dôjsť na vrch, ktorým je Kristus (orácia). - Nadaná a vzdelaná alexandrínska panna, osvietená Duchom Svätým, presvedčila najmúdrejších pohanských filozofov o pravde kresťanskej; odsúdená bola na smrť kolesom. Keď sa však koleso zlomilo, bola sťatá asi v roku 305. Anjeli preniesli jej telo na vrch Sinai (orácia), kde spočíva v kláštore, jej zasvätenom.
Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Svätého Klimenta I., pápeža a mučeníka
Videl Baránka ako prameň milostí. – Získal ho svätý Pavol apoštol zo židovstva. Ako tretí nástupca svätého Petra spravoval Cirkev v rokoch 90 – 101. Traján ho poslal do vyhnanstva na polostrov Krym. Tu opatroval vyhnaných kresťanov, ktorí s ním pracovali v mramorových baniach. Pre túto apoštolskú činnosť ho dal cisár s kotvou na krku zhodiť do mora. Jeho relikvie našli naši slovanskí apoštolovia svätí Cyril a Metod a priniesli ich do Ríma. Patri medzi apoštolských Otcov, lebo napísal jeden apoštolský list Korinťanom. Jeho meno pojali do omšového kánonu (Communicantes). V jeho bazilike, v ktorej sú uložené i jeho pozostatky, bol pochovaný svätý Cyril v roku 869. V bazilike svätého Klimenta slávi Cirkev štáciu v pondelok 2. týždňa Veľkého pôstu.
Spomienka svätej Felicity, mučenice
Svätá Felicita, popredná rímska vdova, podstúpila mučeníctvo so svojimi Siedmimi synmi (ich sviatok je 10. júla) za Marka Aurélia v roku 162. Právom je porovnávaná s matkou Machabejskou.
Svätej Cecílie, panny a mučenice
Nevesta Kristova spieva svojmu Ženíchovi. – Kresťanská panna z poprednej rímskej rodiny. Svojho pohanského ženícha Valeriána a jeho brata Tiburcia získala Kristovi, ktorí spolu s ňou obsiahli palmu mučeníctva okolo roku 230 za Alexandra Severa. V Ríme požívala veľkú úctu, jej meno sa dostalo aj do omšového kánona (Nobis quoque). Pôvodne ju pochovali v Kalistovýcb katakombách v tzv. kaplnke svätej Cecílie. Teraz leží vo vlastnom chráme za Tiberom. V roku 1599 otvorili jej hrob a telo našli neporušené. Sochár Madenu vykresal z mramora vernú kópiu jej ležiaceho tela.
Obetovanie preblahoslavenej Panny Márie
Predstav nás Bohu v nebeskom chráme (orácia). – Podľa zbožného podania blahoslavenú Pannu zaviedli rodičia ešte v útlom veku do jeruzalemského chrámu a obetovali službe chrámovej. Tam ju vychovávali v zbore Bohu zasvätených panien. Je to sviatok východného pôvodu. Na Východe ho slávili od 8. storočia, na Západe od 11. storočia. Pre celú Cirkev ho zaviedol Sixtus IV. v roku 1585.
Svätého Félixa z Valois, vyznávača
Vysloboď nás z otroctva diablovho (orácia). – Pochádzal z kráľovského rodu Valois. Ako kňaz istý čas strávil v samote. So svätým Jánom z Mathy (sviatok 8. februára) založil rehoľu Najsvätejšej Trojice (trinitárov) na vykupovanie kresťanov z otroctva Saracénov. Trinitári nosili biele rúcho s červenomodrým krížom na prsiach. Zomrel 4. novembra 1212 v Paríži. Hrob je v kláštore Cerfroid (Meaux) vo Francúzsku.
Svätej Alžbety, vdovy
Ukrižované milosrdenstvo. – Dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a sestra Belu IV. V útlom detskom veku ju zasnúbili s durínským krajinským grófom Ľudovítom, a preto ju vychovávali vo Wartburgu. Mala len 15 rokov, keď sa stala grófovou manželkou. Ako pani kraja vyvíjala neslýchanú dobročinnosť. Po manželovej smrti hrdinsky pretrpela krajnú núdzu a prenasledovanie. Vstúpila do rehole svätej Kláry a zomrela vo vysokom stupni svätosti v roku 1231 v Marburgu. Jej telo tam bolo pochované vo vlastnom chráme. Po obsadení chrámu protestantmi sa relikvie stratili. Hlava je uložená v chráme svätej Alžbety vo Viedni. Gregor IX. ju vyhlásil za svätú už v roku 1235. Je patrónkou kresťanskej charity.
Spomienka svätého Ponciána, pápeža a mučeníka
Svätý Poncián zomrel v roku 235 vo vyhnanstve na ostrove Sardínia. Jeho telo bolo uložené v Kalistových katakombách. Jeho pôvodný náhrobný kameň s nápisom našli v tej istej katakombe v kaplnke svätej Cecílie.
Posviacka bazilík svätých Petra a Pavla, apoštolov
Obraz nebeského Jeruzalema. – Obidve baziliky vystavil Konštantín Veľký (†337). Terajšia bazilika svätého Petra povstala podľa plánov Bramanta a Michelangela a pápež Urban VIII. ju konsekroval dňa 18. novembra 1626. Bazilika svätého Pavla zhorela v roku 1823, novovystavenú podľa pôvodného tvaru konsekroval Pius IX. 10. decembra 1854, ale výročie konsekrácie obidvoch velsvätýň určil na dnešný deň.
Šiesta Nedeľa, ktorá zostala po Zjavení Pána – štvrtá novembrová
Kristovo kráľovstvo vzrastá na zemi. – musí rásť aj v našom vnútri. — Božie kráľovstvo sa rozširovalo hlásaním evanjelia už v dobe apoštolov a bude sa šíriť až do Kristovho príchodu (lekcia). Obrazom tohto zázračného pretvorenia celého sveta silou Kristovho učenia je vzrast horčičného zrna a účinok kvasu (evanjelium). No aj my sa musíme premieňať a dospievať do plnosti Kristovho veku. Na ofertórium obetujeme s chlebom a vínom aj seba. Ako sa chlieb a víno premenia na eucharistickú obetu, na Telo a Krv Kristovu, aj my máme zo seba zvliecť starého hriešneho človeka a obliecť si Ježiša Krista. Každá sv. omša, najmä dnešná, nás vo sv. prijimaní privádza bližšie k podobnosti s Kristom a k úplnému uskutočneniu jeho kráľovstva v našej duši. Naším vnútorným rastom vzrastá celá Cirkev a dospieva k podobnosti Kristovi.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Podobenstvo o horčičnom semienku | Jan Luyken, 17. stor
Svätej Gertrúdy, panny
Svätí sú príbytkom Božím (orácia). – Zasvätila sa Bohu v benediktínskom opátstve v Helfte (Nemecko). Boh ju vyznačil mnohými zjaveniami, ktoré opísala v diele „Legatus divinae pietatis“ (Vyslanec Božskej lásky), je najkrajším ovocím stredovekej mystiky. Zomrela dňa 17. novembra 1302 (1311) a pochovaná je v Helfte v Durínsku.
Svätého Alberta Veľkého, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Apoštol pokoja. – Pochádzal z poprednej nemeckej rodiny v Lauingene. Študoval v Padove, kde sa stal dominikánom. Bol výborným majstrom kresťanskej filozofie. Vlastne on pokresťančil a presadil do teológie grécku filozofiu aristotelovskú. Objavil svätého Tomáša Akvinského, ktorý bol jeho žiakom v Kolíne. Vo vede a čnostiach bol ozaj „Veľký“. Umrel v roku 1280 v Kolíne. Pochovaný je v tamojšom farskom kostole svätého Ondreja. Pius XI. ho v roku 1931 vyhlásil za svätého a za učiteľa Cirkvi.
Svätého Jozafáta, biskupa a mučeníka
Položil život za ovečky. – Ako baziliánsky mních bol priorom a neskôr anchimandritom rehole vo Vilne a napokon arcibiskupom polockým. Zomrel mučeníckou smrťou 12. novembra 1623. Ostatky sú v kostole svätej Barbory vo Viedni. Svätá omša oslavuje jeho mučenícke víťazstvo (introit), veľkňazskú hodnosť (lekcia) a pastiersku lásku k stádu Kristovmu (evanjelium, ofertórium, komúnia).
Svätého Martina I., pápeža a mučeníka
Postavil ho Boh nad národy a kráľovstvá (ofertórium). – Viedol Petrovo stádo v rokoch 649 – 655. Odsúdil blud monotelétov, a preto ho cisár Konštantín II. poslal do vyhnanstva na polostrov Cherzonéz, kde pre nedostatok výživy zomrel. Jeho telo leží v Ríme v chráme svätých Silvestra a Martina.
Svätého Martina, biskupa a vyznávača
Nebol mučeníkom, a predsa obsiahol palmu víťazstva. – Narodil sa okolo roku 316 v Sabárii v Panónii (dnešné Szombathely) z pohanských rodičov. Prihlásil sa medzi katechumenov. Neskôr sa stal vojakom a ako taký v 18. roku života prijal svätý krst. Opustiac vojenčinu, vstúpil medzi učeníkov svätého Hilára, biskupa v Poitiers (sviatok 14. januára). Utiahol sa do samoty ako pustovník a založil kláštor v Ligugé pri Poitiers. V roku 371 (372) ho zvolili za tourskeho biskupa proti jeho vôli. Ako biskup neúnavne horlil za spásu duši. Ozdobujú ho najmä tieto čnosti: duch modlitby, láska k bližným, pokojamilovnosť a prísnosť voči sebe. Jeho svätosť Boh potvrdil zázrakmi ešte za života. Popri svätom pápežovi Silvestrovi I. a svätom Antonovi, pustovníkovi, aj on patrí medzi tých, ktorým Cirkev priznala už v 5. storočí úctu svätých, hoci neboli mučeníkmi. Ľud ho ctil už za živa ako svätca. Zomrel v roku 397 (400) vo veku 81 rokov. Pre relikviu jeho hlavy vystavili v Paríži skvostnú kaplnku Saint Chapelle. Časť relikvií je aj v Szombathely. V Ríme mu zasvätili kostol spolu so svätým Silvestrom.
Spomienka svätého Mennu, mučeníka
Sv. Mennas, rímsky vojak, pôvodom z Egypta, opovrhol úctou pohanských bohov, začo ho sťali okolo roku 295 vo Frýgii.