Svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
„Iďte k Jozefovi!“ – Svätý Jozef, ženích Matky Božej a zákonitý otec Ježiša Krista, bol hlavou nazaretskej sv. Rodiny, a preto aj on mal podiel na Kristovom vykupiteľskom diele. Dnešný sviatok spomína v prvom rade túto hodnosť sv. Jozefa.
Liturgická úcta sv. Jozefa datuje sa na Východe od desiateho, na Západe od pätnásteho storočia. Zaslúžili sa o ňu svätý Brigita, svätý Bernardín Sienský a svätá Terézia; spomedzi pápežov Gregor XV., ktorý v roku 1621 dnešný deň povýšil na prikázaný sviatok, a Pius IX., ktorý ustanovil druhý sviatok sv. Jozefa ako patróna svätej Cirkvi.
Symbol palmy a cédra vyobrazujú čnostný život svätého Jozefa (introit). Lekcia ho označuje za druhého Mojžiša, ktorý ochraňuje vyvolený Boží ľud. Evanjelium vyzdvihuje jeho hodnosť ako zákonitého otca Božského Dieťaťa a ochrancu panenstva jeho Matky. V jeho duchu a spoločenstve prežívame Kristovu prítomnosť v tejto sv. omši. Dnešné spoločenstvo s Kristom a svätým Jozefom zaručuje aj nám Božiu priazeň (ofertórium) a najužšie spojenie s vteleným Slovom vo svätom prijímaní (komúnia).
Povolanie a vyvolenie pohanov (nás) a odvrhnutie židov. – Boh si vyvolil Jakuba a nie Ezaua (lekcia), a márnotratného syna prijíma za rovnoprávneho dediča (evanjelium). Podobne odvrhol neveriacich židov a na ich miesto povolal zaznávaných, ale svoje hriechy ponížene uznávajúcich pohanov. Lekcia sa vzťahuje skôr na katechumenov, evanjelium na verejných kajúcnikov. Týmto dvom dvojiciam zodpovie tretia (štácioví svätí), z ktorých jeden bol presbyter, druhý exorcista a predsa spolu vytrpeli mučeníctvo a spolu obsiahli aj korunu večnej odmeny. Podobnou láskou a svornosťou vítame nových členov Cirkvi a obrátených hriešnikov.
Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Tretia Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Vavrinca pred hradbami
Boj medzi silným a Silnejším (diablom a Kristom); – len so Silnejším zvíťazíme. – Svätý Vavrinec bol patrónom katechumenov. Týmto týždňom sa začínaly tzv. skrutíniá, t. j. skúšky kandidátov krstu, či sú rozumovo a mravne dostatočne zrelí na krst, a Cirkev ich uspôsobovala na prijatie krstu rozličnými liturgickými úkonmi v rámci týchto skrutínií. Medzi nimi boli hlavné exorcizmy, vyháňania diablov; na to sa naráža v dnešnom evanjeliu.
Ako tma bojuje proti svetlu, tak bojuje diabol proti Kristovi. Zvíťazí svetlo. Sme synovia svetla a s prameňom svetla, Kristom, bojujeme proti mocnostiam temnosti (lekcia). So Silnejším (Kristom) premôžeme silného, diabla (evanjelium). V tomto boji dvíhame svoje oči k svetlu, ku Kristovi (introit, traktus). Kráčame pevným krokom v ústrety silnému Víťazovi (ofertórium), ktorý prichádza posilniť nás pokrmom vlastného Tela a Krvi, a s ním dať záruku konečného víťazstva nad diablom.
Druhá Nedeľa Pôstna
Výsledok boja je oslávenie, ktoré chceme dosiahnuť spolu s Kristom. – Aj my sa máme premeniť; zo starého človeka sa má stať nový. – V túto nedeľu ráno sa svätou omšou skončila vigília kántrového týždňa. Túto vigíliu preložili však najprv na predvečerné, potom na ranné hodiny kántrovej soboty. Nedeľa by takto bola ostala bez vlastnej liturgie. Preto dnešná omša je zostavená z omší kántrových dní: spevy zo stredy, evanjelium zo soboty. Ustálená bola aj osobitná štácia. V tejto omši sú zhrnuté myšlienky kántrového týždňa, ktoré si ešte raz uvedomíme. Oltár je pre nás vrchom Tábor, na ktorom pri pozdvihovaní pod závojom svätých spôsobov vidíme osláveného Krista. Mocou najsvätejšej obety a najmä svätým prijímaním sa pomaly, ale isto premieňame na podobnosť Krista.
Svätého Mateja, apoštola
Hlásateľ vzkrieseného Krista. – Jeden zo sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorý bol po nanebovstúpení Pána zvolený za apoštola namiesto zradcu Judáša. Hlásal evanjelium v Palestíne a v Etiópii, kde zomrel mučeníckou smrťou. Svätá Helena uložila časť jeho relikvií v Ríme a časť v Trieri (Nemecko) v bazilike svätého Mateja.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú. Spieva sa antifóna a potom sa kňaz modlí na strane lekcie štyri orácie. Kňaz pokropí popol svätenou vodou a okadí ho. Potom nasleduje sypanie popola na hlavy. Kňaz popolom robí krížik na čelo kľačiaceho a pritom hovorí: Meménto, homo, quia pulvis es, et in púlverem revertéris. – Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).
Nedeľa Kvinkvagézimy
Kristus nám ukazuje cieľ boja: Kalváriu (smrť) a svetlo (zmŕtvychvstanie). (Dalším vzorom je svätý Peter.) Cieľ nasledujúceho Veľkého pôstu nám udáva liturgia tejto nedele: boj a víťazstvo – odumretie a zmŕtvychvstanie. S Kristom máme zomrieť a s Kristom povstať k novému, dokonalejšiemu životu.
V mene Krista Spasiteľa, chystajúceho sa na smrť, spievame introit; s ním, z lásky k nemu a z lásky k celému ľudstvu chceme trpieť (lekcia). Po krížovej ceste nasleduje víťazstvo a po tme pokánia svetlo vzkriesenia (evanjelium). Aj my chceme prekonať s Kristom duchovnú liečbu Veľkého pôstu, aby sme na duši očistení a obnovení začali nový, dokonalejší život. Spasiteľ prichádza medzi nás ukázať nám cestu pokánia a otvoriť nám zrak pre Božie cesty. Pri svätom prijímaní sa nás dotýka ako voľakedy slepého v Jerichu.
Kandidátov krstu menovali „osvietencami“ (illuminati, photizomenoi). Sväté evanjelium má ohľad predovšetkým na nich. V duchu týchto aj my hľadáme Kristovo svetlo.
Kostol svätého Petra je dnes strediskom svätej Cirkvi pri bohoslužbách. Vo svätom evanjeliu poukazuje Božský Spasiteľ na svoje horké umučenie a svätý Peter doslovne nasledoval svojho Majstra až na kríž.
Očisťovanie Prebl. Panny Márie – Hromnice
Matka Božia darovala svetu Svetlo. – Slávime dve tajomstvá: obetovanie narodeného Spasiteľa v jeruzalemskom chráme a očisťovanie Panny podľa Mojžišovho zákona. Slávime sviatok Pána, ale aj Panny Márie.
Podla Mojžišovho zákona každá matka po pôrode, a to po pôrode chlapca počas štyridsať' dní a po pôrode dievčaťa počas šesťdesiat dní, ostala nečistou, a preto nemohla vkročiť do chrámu. Po uplynutí štyridsiatich alebo šesťdesiatich dní musela sa očistiť tým, že obetovala jedného baránka a jedného holuba alebo, ak bola chudobná, párik hrdličiek alebo dve holúbätká. Po tejto obete ju kňaz vyhlásil za čistú.
Iný zakon sa vzťahoval na prvorodených chlapcov. Podľa zákona všetko prvorodené bolo majetkom Božím. Prvorodených synov museli rodičia vykúpit istou sumou.
Matka Božia sa podrobila obidvom predpisom, hoci ako čistá Panna, ktorej panenstvo ostalo neporušené aj po pôrode, nepotrebovala očistenie.
Spasiteľ sveta sa prvý raz úradne stretáva v jeruzalemskom chráme s ľudstvom a s kňazstvom Starého zakona. Ľudstvo zastupujú dvaja spravodliví: Simeon a Anna. Každý z nich zastupuje svoje pohlavie. Kvôli tejto príčine pomenovali Gréci dnešný sviatok Hypapante (Stretnutie).
Týmto dňom, ako sviatkom Svetla, završujeme vianočné obdobie v širšom zmysle. Niekedy totiž nedeľa Septuagézimy, ktorá už prislúcha veľkonočnemu okruhu, predchádza Hromnice. Náš sviatok je akousi spojkou medzi vianočným a veľkonočným kruhom. Svätenie sviec a procesia, nasledujúca po ňom, majú už akýsi kajúci náter, preto ich liturgickom farbou je fialová, zatiaľ čo omša, hlavne v prefácii, prifarbuje sa vianočne a slúži sa v rúchu bielom.
Sviatok vznikol v Jeruzaleme. Nábožna akvitánska pútnička Etéria na konci štvrtého storočia prežila tento sviatok v Jeruzaleme na štyridsiaty deň po sviatku Zjavenia Pána. Sviatok sa ujal v Ríme už v šiestom storočí. Napokon sa v siedmom storočí rozšíril po celom kresťanskom Západe. Rímska liturgia ho ozdobila vlastným prvkom – procesiou.
V omši prežívame hromničné mystérium. Tešíme sa, že dnes v tomto kostole, ba v Cirkvi vždy prijímame do svojho náručia Spasiteľa (introit). Prorok Malachiáš predpovedal, že sa Kristus zjaví vo svojom chráme a ustanoví si nové kňazstvo (lekcia). Čo prorok predpovedal, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. V tejto obete sme svedkami Spasiteľovho príchodu, vítame ho v Simeonovom duchu (ofertórium) a vo svätom prijímaní ho uzatvárame do svojho náručia, ba ešte viac: prijímame ho do srdca ako vzácneho hosťa (komúnia).
Nedeľa Septuagézimy
Štácia u svätého Vavrinca za hradbami
S pomocou Kristovou začíname svoj duchovný boj (Vzorom je svätý Vavrinec). – Prarodičia zhrešili v raji; od tých čias ľudstvo znáša následky tohto úpadku (čítania 1. nokturnu cez týždeň). Celý náš život je zaplnený bojom proti nepriateľom duše. Začína sa príprava na Veľkú noc. Kristus sa pripravoval na svoje víťazstvo bojom proti Božím nepriateľom. Tento jeho boj nám sprítomňuje liturgia, počnúc dnešnou nedeľou po Veľkú noc. Zapájame sa do tohto boja tak, že sa staviame k bojujúcemu Spasiteľovi a budeme robiť to, čo on.
Svätý Vavrinec, v ktorého chráme sme zhromaždení, bol horlivým spolubojovníkom Ježiša Krista. Pálili ho na rošte, ale vytrval a zvíťazil (introit). Náš svätý bol aj patrónom katechumenov, ktorí dnes začali bližšiu prípravu na prijatie svätého krstu vo veľkonočnú nedeľu. Náš život sa podobá zápasu na aréne a kto žije zdržanlivým životom, dosiahne vavrín víťazstva (Vavrinec: vavrínom ovenčený; – lekcia). Božský Hospodár (Kristus) nás volá do svojej vinice, kde sa pripravujeme na príchod Spasiteľa (ofertórium), ktorý nás povoláva za spolupracovníkov a spolubojovníkov. Posilnení a osvietení svätým prijímaním, odchádzame do zápasu každodenného života.
Keď v Ríme zaviedli predpôstnu dobu a zostavili omše troch nedieľ (Septuagézimy, Sexagézimy a Kvinkvagézimy), prežívalo večné mesto ťažké časy. Zvonka ho obliehali Longobardi, vo vnútri zúril hlad a mor. Veriaci to pokladali za Boží trest a mnohí očakávali koniec sveta. Pečať týchto ťažkých čias vidíme v orácii a omšových spevoch.
Štáciový chrám svätého Vavrinca leží ďaleko za Rímom. Veriaci kráčali v kajúcej procesii a kým dosiahli baziliku, poriadne sa unavili. Bolo to tiež obrazom nášho pozemského putovania a námah za dobytie nebeského kráľovstva.
Tretia Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je lekárom ľudstva, – lieči aj nás. – Touto nedeľou zanecháva liturgia dejiny skrytého života Kristovho. Odteraz si volí úseky z evanjelií, ktoré, ako zázraky alebo náuky, objasňujú vlastnosti Krista Kráľa a jeho kráľovstva.
Zasa prichádza k nám Spasiteľ ako Kráľ, sprevádzaný zástupmi anjelov (kňaz a jeho asistencia, – introit). Priznávame, že sme chorí a prosíme, aby Spasiteľ aj nad nás vystrel svoju pravicu (orácia). Lenže aj sami sa musíme liečiť zo svojich chýb a nedokonalostí a ochotne prijímať lieky, podávané v posväcujúcom učení (lekcia). Kristus uzdravuje malomocného (evanjelium) a v jeho osobe vidíme seba. Vediac o nadprirodzených liečivých účinkoch tejto najsvätejšej obety, už vopred spievame s uzdraveným malomocným pieseň vďaky (ofertórium). Pravica Pánova sa vo svätých sviatostiach dotýka aj nás, najmä pri svätom krste a v každej svätej omši. I dnes pri premenení prichádza Božský Lekár a dotýka sa ma pri svätom prijímaní. Máme naozaj obdivovať zázračné účinky svätého prijímania ako liečenia duše. Dnes prežívame obetu a obetnú hostinu v duchu poníženého malomocného. Spevy tejto nedele (introit, graduál s alelujou, ofertórium a komúnia) opakujú sa nezmenene vo všetky ďalšie nedele po Zjavení Pána.
Svätého Timoteja, biskupa a mučeníka
Verný Kristovi až do jeho príchodu. – Bol miláčikom svätého Pavla, ktorý mu napísal dva listy. Apoštol ho ako biskupa poveril správou veriacich v Efeze. Tu zomrel mučeníckou smrťou na konci prvého storočia. Pochovaný je v kostole apoštolov v Carihrade.
Svätého Rajmunda z Peñafortu, vyznávača
Prinášajme hodné ovocie pokánia. – Ako štyridsaťpäťročný vstúpil do rehole dominikánov, kde sa stal generálnym predstaveným. So svätým Petrom Nolaskom založil rehoľu Panny Márie na vykupovanie zajatých kresťanov. Z Baleárskych ostrovov zázračne preplával na svojom plášti do Barcelony. Zomrel takmer storočný v rok 1275. Spočíva v Barcelone.
Svätého Fabiána, pápeža a mučeníka; Svätého Sebastiána, mučeníka
Duch mučenikov nás posilňuje. – Svätého pápeža Fabiána (panoval v rokoch 236-350) umučili medzi prvými za cisára Decia. Pochovali ho v Kalixtových katakombách (v pápežskei krypte). – Svätého Sebastiána ako dôstojnika stráže Diokleciánovej ostreľovali šípmi. Po vyzdravení verejne pokarhal cisára pre nespravodlivosť voči kresťanom. Preto ho sochormi usmrtili. Leží v katakombách, pomenovaných podľa neho. Nad jeho hrobom stojí jedna zo siedmich hlavných bazilík Ríma. Uctieva sa ako patrón proti moru.
Omšu ovládajú myšlienky nespravodlivého zaobchádzania s mučeníkmi (introit), radosti nad víť'azstvom (lekcia) a nespočetných zázrakov, obsiahnutých na príhovor svätého Sebastiána (evanjelium).
Druhá Nedeľa po Zjavení Pána
Spasiteľ zjavuje svoje Božstvo prvým zázrakom, – slávime jeho zasnúbenie s nami (3. tajomstvo). – Nedele po Zjavení Pána sú myšlienkovo pod vplyvom tohto sviatku, rozvádzajú ideu Krista Kráľa a jeho ríše. Táto svätá omša má charakter svadby Krista s Cirkvou a s dušou každého z nás. Na začiatku prežívame slávnostný príchod Kráľa v obraze príchodu kňaza k oltáru (introit). Počujeme Kráľov zákon o láske k blížnemu (lekcia) a obraz svadobnej hostiny, plnej lásky, na ktorej budeme účastní v tejto svätej omši (evanjelium). Pri príprave oltára ako trónu a posvätných spôsobov ako kráľovského rúcha Kráľa a nášho Ženícha spievame pieseň jasajúcej nevesty Kristovej, Cirkvi a našej duše (ofertórium). Sme svedkami zázračnej premeny nielen vína, ale i chleba na vlastnú podstatu Krista a tieto dary požívame na svadobnej hostine, ako svadobníci v Káne požívali zázračne premenené víno (komúnia). Vžívame sa do položenia svadobníkov a v ich osobe prežívame Baránkovu svadbu medzi nami.
Svätého Antona, opáta
Bojovník proti diablovi. – „Otec mníchov“, menovaný aj „Veľkým“, patrí medzi najvýznamnejších pustovníkov líbyjskej púšte. Zhromaždil okolo seba mnoho učeníkov. Pochovali ho r. 356 na vrchu Kolzin pri Červenom mori, v 6. stor. ho preniesli do Alexandrie, dnes sú jeho pozostatky v chráme St. Julien v Arles (Francúzsko).
Sv. Hilára biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Jeho slovo zaznelo v strede Cirkvi. – Pochádzal z Akvitánie, Francúzska. Ako biskup v Poitiers sa vyznačil bojom proti ariánom a teologickými spismi. Zomrel v roku 367. Jeho hrob je v Parme (Taliansko) v tamojšom dóme.
Spomienka sv. Félixa, kňaza a mučeníka
Sv. Felix bol kňazom vo svojom rodisku Nole (Kampánia, Taliansko). Décia viackrát trpel prenasledovanie a mučenie, z ktorého sa vyslobodil: slovom Božím. Zomrel prirodzenou smrťou (asi roku 260), keď mnohých priviedol k pravej viere. Jeho telo leží vo vlastnom nádhernom chráme v Nole.
Deň v oktáve Zjavenia Pána
Pri svojom krste sa Kristus zjavuje ako Boží Syn (2. tajomstvo), aj my sme pri krste obsiahli hodnosť Božieho dieťaťa. – Božský Spasiteľ chcel byť zástupcom padnutého ľudského pokolenia, preto sa podrobil krstu pokánia. Týmto úkonom aj nám naznačil potrebu sviatosti krstu, ktorou sa očisťujeme od dedičného hriechu a stávame sa údmi Kristovho tajomného tela, Cirkvi. Voda sa dotýka jeho tela, čím sa posväcuje a nadobúda nadprirodzený účinok pre sviatosť krstu a sväteninu (ako svätená voda) v živote Cirkvi. Za uponíženie dostáva oslávenie od Ducha Svätého, ktorý sa nad ním zjavuje v podobe holubice, a od Otca, ktorý ho vyhlasuje za svojho Syna. Aj my sme pri svätom krste obsiahli vznešenú hodnosť Božieho dieťaťa.
Svätej Rodiny: Ježiša, Márie a Jozefa
Kristus v kruhu svojej Rodiny, medzi nami. – Pápež Lev XIII. postavil svätú Rodinu za príklad našim kresťanským rodinám a Benedikt XV. v roku 1921 predpísal jej sviatok pre celú Cirkev. Najkrajšie čnosti svätej Rodiny sú: poníženosť a poslušnosť Ježiša, viera, nábožnosť a vzájomná láska. V úvodnom obraze (introit) pozorujeme tichú blaženosť nazaretského života. Keď sme si vyprosili milosť nasledovania čnosti svätej Rodiny (orácia), z úst svätého Pavla počujeme povinnosti kresťanskej rodiny (lekcia) a príklad, ako sa odzrkadľujú v Rodine nazaretskej (evanjelium). Pri obete sa vžívame do vzťahu Panny Márie a Jozefa k Ježišovi (ofertórium). Po svätej omši ide s nami do Nazaretu, t. j. do našich príbytkov, kam ho ponesieme vo svojom srdci (komúnia).
Preblahoslavenej Panny Márie v sobotu
Ak na sobotu – okrem Veľkého pôstu – pripadne jednoduchý sviatok alebo obyčajná féria, Cirkev takúto sobotu venuje úcte k Panne Márii. Tieto sobotné omše majú vlastné formuláre podľa jednotlivých období roka.
Prečistá Panna a Matka Božia. – Pre mariánske sviatky, ktoré nemajú vlastný formulár, liturgia utvorila spoločnú omšu. I pri všetkej jednoduchosti tejto omše vyznieva z nej svojrázna nežnosť k nebeskej Matke, ktorú hneď na začiatku vrúcne pozdravujeme (introit); obdivujeme večné Božie plány, v ktorých Boh spojil dielo vykúpenia s osobou druhej Evy (lekcia). Bola nielen telesnou Matkou Božieho Syna, ale bola mu aj duchovne najbližšia (evanjelium). Ozaj milosti plná a požehnaná medzi ženami (ofertórium), lebo počala Božieho Syna (komúnia). V mariánskych omšiach sa i my vžívame do úlohy Matky Božej, ked’ pod spôsobom chleba prijímame do srdca Bohočloveka (komúnia).