Svätého Pia V., pápeža a vyznávača
Obnoviteľ svätej liturgie. – Narodil sa v roku 1504 v Bosco (pri Alessandrii v severnom Taliansku), v štrnástom roku sa stal dominikánom; neskôr bol kazateľom, biskupom, kardinálom a od roku 1566 pápežom. Horlivo bojoval proti bludárom a Turkom. Vydal tlačou liturgické knihy (misál a breviár). Na pamiatku víťazstva nad Turkami pri Lepante (6. októbra 1570) zaviedol sviatok svätého ruženca. Svoj svätý život zakončil 1. mája 1572. Jeho telo spočíva vo Veľkom chráme Panny Márie (Santa Maria Maggiore) v Ríme.
Svätej Moniky, vdovy
Slzami získala dušu svojho syna. – Trpezlivá manželka spurného pohana v Tagaste (severná Afrika). Získala svojho muža kresťanstvu a stálymi modlitbami a slzami (orácia, evanjelium) prinavrátila Kristovi svojho poblúdilého syna Augustína, ktorý sa stal biskupom, svätcom a jedným z najslávnejších Otcov a učiteľov Cirkvi. Zomrela v novembri roku 387 v Ostii pri Ríme. Pochovaná bola v kostole svätej Aurey v Ostii, od roku 1430 v kostole svätého Augustína v Ríme.
Štvrtá Nedeľa po Veľkej Noci
Kristus odchádza, nám pošle Tešiteľa, ktorého prijmeme s radosťou. – Aj dnešná liturgia sa zaoberá blízky odchodom božského Spasiteľa. V predošlú nedeľu miernila Cirkev náš zármutok myšlienkou na druhý príchod Kristov. Dnes má pre nás druhú potechu: Spasiteľ síce odíde, ale nám pošle Tešiteľa Ducha Svätého. A takto vlastne dnes už začíname prípravu na príchod Ducha Svätého. Spevy tejto svätej omše opanúva radostná nálada, prifarbená nádejou a túžbou.
Omša sa začína radostnou piesňou, v ktorej si my pokrstení uvedomujeme, čo urobil s nami Spasiteľ, keď nás začlenil medzi svoje údy (introit). Vedomie krstu nám káže prosiť o dar pravého kresťanského ducha (orácia). Je to naozaj Boží dar zhora (lekcia). Tento dar nám prinesie Ducha Svätý, ktorý nás oddelí od tohto sveta, a i svet diabla, ktorému sa svet dal do služby, odsúdi a zavrhne (evanjelium). Vo svätej obete už vopred prichádza Spasiteľ s Duchom Svätým, aby nás pripravil na prijatie tohto Ducha v nasledujúci turičný sviatok. Keď sa pripravujeme na jeho privítanie, znovu sme si vedomí veľkej zmeny, ktorá v nás nastala pri svätom krste (ofertórium). Pri obetnej hostine dostávame posily, aby sme sa stali živými svedkami Kristovho víťazstva nad svetom (komúnia).
Svätého Atanáza biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Prenasledovaný, ale nepremožený. – Narodil sa v Alexandrii v roku 328. Stal sa biskupom v svojom rodisku. Pre vernosť k zásadám nicejského snemu bol na podnet ariánov päťkrát vo vyhnanstve. Jeho štyridsaťšesťročné biskupské účinkovanie je nekrvavým mučeníctvom za pravú vieru; neraz len zázrakom unikol istej smrti. Bol vynikajúcim učencom Cirkvi. Zomrel v roku 373 v Alexandrii. Benátčania zachránili i jeho pozostatky a uložili ich v kostole sv. Kríža v Benátkach. Sv. omša hovori o jeho víťaznom utrpení.
Svätého Jozefa, robotníka, ženícha Blahoslavenej Panny Márie, vyznávača
V roku 1955 pápež Pius XII. ustanovil sviatok svätého Jozefa robotníka a nariadil, aby sa nová omša na počesť tohto svätca slúžila 1. mája. Tento deň nebol vybraný náhodou. Na 1. mája pripadá Prvý máj, komunistický štátny sviatok na počesť radikálnych robotníkov. Naproti tomu Svätý Otec vyhradil 1. máj na vzdanie úcty svätému Jozefovi a na obnovenie dôstojnosti práce.
Cirkev chce, aby ľudia mali súkromné vlastníctvo, a aby si svojou prácou vydobyli dôstojné živobytie. Cirkev uznáva, že vďaka takémuto súkromnému vlastníctvu bude človek činorodý a usilovnejší. Práca tak získa dôstojnosť, akú jej prikladal svätý Jozef.
Svätý Jozef pracoval od skorého rána do neskorej noci vo svojej stolárskej dielni, kde opravoval stoly a staval police pre ľudí v Nazarete. Keď ho zavolali do Betlehema na sčítanie ľudu, zavrel svoju dielňu a vydal sa na cestu, i keď tým prišiel o pracovné dni a k tomu prislúchajúci zárobok. Keď mu anjel vo videní prikázal, aby sa ukryl v Egypte, poslúchol hlas z neba, hoci nasledujúcich päť rokov prišiel o ďalší zárobok. Počas tohto obdobia bolo pre neho nesmierne ťažké uživiť seba, svoju ženu a Božské dieťa. Jozef sa však nesťažoval, pretože táto cesta a tento pobyt boli Božou vôľou. Dnešný robotník, ktorý napodobňuje jeho vzor, sa nebude sťažovať na to, že v nedeľu a vo sviatok prišiel o zárobok, pretože tým, že v tieto dni zanecháva prácu, plní Božiu vôľu.
Tretia nedeľa po Veľkej noci
Spasiteľ odchádza, ale len na čas. – Vracia sa k nám v každej svätej omši. Tešíme sa z jeho prítomnosti medzi nami (introit). Na zemi sa máme aj my cítiť ako cudzinci a pútnici a podľa toho si zariadiť život (lekcia). V každej svätej omši „nakrátko“ zavíta Kristus medzi nás (evanjelium). Tomu sa radujeme (ofertórium), ale sme si vedomí, že stále a navždy budeme spojení s Kristom len v nebi; sväté prijímanie je predobrazom večného požívania Krista (komúnia).
Svätého Marka evanjelistu
Verný tlmočník svätého Petra. – Najprv sprevádzal svätého Petra na apoštolských cestách, potom sa pripojil k svätému Pavlovi. Podľa hlásania svätého Petra napísal druhé evanjelium, ktoré má jeho meno. Bol biskupom alexandrijským (v Egypte). Jeho relikvie benátski kupci v 9. storočí preniesli domov z Alexandrie, a tak ich zachránili pred zneuctením od mohamedánov. Na jeho česť postavili nádhernú baziliku, sídlo benátskeho patriarchu; tu sú uložené aj jeho relikvie. Dnes je aj „veľká“ prosebná procesia (Litaniæ majores), ktorá sa však neviaže k sviatku sv. Marka. U nás svätíme oziminy.
Biela nedeľa
Štácia u svätého Pankráca
Sľubujeme vernosť Spasiteľovi. – Nedeľa po složení bieleho rúcha (in albis depositis). Krstenci prišli prvý deň v občianskom rúchu, ale v srdci mali aj ďalej nosiť jasnosť bielej farby (svätý Augustín).
Liturgia ešte vždy má zreteľ na mladých kresťanov (introit). Kresťan má zvíťaziť nad svetom (lekcia) a odkedy je skrze svätý krst pričlenený ku Kristovi, má sa odvrátiť od nevery a slovami obráteného Tomáša prisahať Kristovi vernosť (evanjelium). S apoštolmi a nábožnými ženami očakávame návštevu osláveného Spasiteľa (ofertórium), vítame ho pri premenení a pri svätom prijímaní sa dotýkame jeho svätých rán (komúnia).
Svätý Pankrác, pri ktorého hrobe sme zhromaždení, ako štrnásťročný mladík vlastnou krvou spečatil svoju vernosť Kristovi. Rímskym kresťanom slúžil za vzor a strážcu vernosti prísahy. Bol aj vzorom vernosti k záväzkom svätého krstu pre mladých kresťanov. Len ľutovať treba, že jeho relikvie sa stratili v roku 1798.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
VEĽKONOČNÁ NEDEĽA
Kristus, náš veľkonočný Baránok. – „V tento deň, ktorý učinil Pán, je slávnosť slávností a naša Veľká noc: zmŕtvychvstanie nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, podľa tela.“ Takto zvestuje rímske martyrológium dnešný deň. Je naším najstarším sviatkom, ktorého počiatky siahajú až do Starého zákona. Židovská Veľká noc ako „priechod Pánov“ v osobe anjela–pomstiteľa, ktorý ušetril domy, poznačené krvou veľkonočného baránka, bola predobrazom Veľkej noci Nového zákona. Tam krv baránkova zachránila prvorodencov od smrti a v jej znamení sa izraelský ľud vyslobodil z egyptského otroctva, tu si Boh vyvolil nové pokolenie, vykúpil ho krvou svojho Syna, Božieho Baránka, vyslobodil ho z diablovho otroctva a ustanovil za Izraela Nového zákona. Židia slávili svoju Veľkú noc 14. nizana, čiže v prvý deň splnu mesiaca po jarnej rovnodennosti (po dni 21. marca). Kresťania ustálili novozákonnú Veľkú noc ako sviatok zmŕtvychvstania Kristovho na nedeľu po 14. nizane. Veľká noc, podobne ako Vianoce, má mariánsky charakter. Dnes pozdravujeme „radostnú" Matku Ježiša Krista, ktorá prežívala umučenie svojho Syna ako bolestná Matka. Právom spieva Cirkev cez celý veľkonočný čas antifónu Regina caeli laetare (Raduj sa, nebies Kráľovná). Veriaci hneď po prijatí krstu predstavili svojich nových spolubratov a odporúčali ich do ochrany Matke Ježišovej ako Matke všetkých kresťanov, ktorá je aj obrazom Matky Cirkvi.
Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. – Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Zelený štvrtok
Kristus nám zanecháva svoj testament. – Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí sa vo Veľkom pôste podrobili pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia svätá omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k svätému prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna svätá omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sväté oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k svätému prijímaniu. V epištole počujeme z úst svätého Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sväté prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po svätom prijímaní krizmu a olej krstencov. Po svätej omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Svätá nádoba s partikulami pre nemocných a s dvomi veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu sa skrýval sám Kristus.
KVETNÁ NEDEĽA
S palmou utrpenia kráčame s Kristom v ústrety víťazstvu. – S krížom k víťazstvu! – je heslom dnešnej krásnej liturgickej slávnosti. Kristus, kráľ mučeníkov, nás volá k spoločenstvu v utrpení. Dostávame od neho posvätnú palmu, čím nás vysviaca za mučeníkov. Potom s ním kráčame procesiou. Procesia je obrazom života. Ideme cestou života, nesúc kríž utrpenia. Procesia sa začína a končí v chráme. Aj náš život počína od Boha a u Boha sa má končiť. Kristus nám otvára svojím krížom brány kráľovstva nebeského a vovedie nás do neho. Svätá omša, v ktorej počúvame priebeh Kristovho umučenia podľa Matúša, je sprítomnením jeho obety na Kalvárii, ktorou sebe aj nám umožnil vojsť do nebeského kráľovstva.
Nedeľa Umučenia
Tempus Passionis
V rámci Veľkého pôstu pozorujeme isté stupňovanie. Dva týždne pred Veľkou nocou sa zrazu premení a zostrí charakter veľkonočnej prípravy. V popredí je jediná idea, veľká tragédia Kristovho umučenia; iné myšlienky, ako napríklad príprava krstencov a myšlienková náplň vyplývajúca z podstaty štáciových chrámov, ustupujú do pozadia. Cirkev si želá, aby sme sa v tomto čase venovali len veľkej myšlienke Obety Kristovej. Lež ona nemá zaujímať len našu myseľ. Celým obsahom svojho života máme sa vrhnúť do náručia tejto idey a tak splniť podstatu svojho veľkonočného programu. S Kristom umrieť, to je náš cieľ. Preto najmä v čase umučenia sa má podoba umierajúceho Krista odzrkadľovať v našom živote. Jednotlive črty tohto nášho vystupňovaného veľkonočného programu sú: hlboké prežívanie Kristovho umučenia, dokonalé ubíjanie zmyselnosti a telesnej žiadostivosti, aby sme zabezpečili v sebe úplnú prevahu ducha nad hmotou, ponížene uznali svoju hriešnosť a úprimne sa snažili dať náhradu urazenej Božskej Velebnosti za svoje hriechy. Nes svoj kríž, ba ukladaj si na ramená kríž umŕtvovania seba, aby si sa stal podobným umučenému Spasiteľovi! Liturgia času umučenia sleduje túto cestu. Zahalené kríže poukazujú na „mysterium Crucis“ (tajomstvo kríža), ktorému svojho času neporozumeli ani Kristovi najbližší a aj v dnešných časoch ako ťažko ho chápe veriaci kresťan. Kristus musel trpieť, a tak vojsť do svojej slávy. Aj kresťan len podobnosťou k trpiacemu Kristovi môže zvíťaziť a byť účastným na jeho sláve. Zahaľovanie oltárnych obrazov sleduje cieľ, aby naša myseľ objímala jediný predmet: umučeného a za nás sa obetujúceho Bohočloveka.
Náš Veľkňaz sa obetoval na oltári Kríža. – Touto nedeľou sa začína takzvaný čas Umučenia (Tempus Passionis). Doteraz sa liturgia len výnimočne zaoberala Kristovým Umučením, oddnes sa mu venuje výlučne. Stredom liturgie je Veľkňaz a jeho obetný oltár, Kríž. Kríž je zahalený, aby sa naznačovalo jeho tajomstvo, ktoré učeníci nepochopili a svet ho ani dnes nechápe. Cirkev ešte viac ukrýva bohoslužobné ozdoby: vynecháva žalm 42. zo stupňovej modlitby, lebo sa uvádza v introite. Táto zásada prešla aj na feriálne a zádušné omše, hoci introit je v nich iný. Vynechávame aj chváloslovie (Sláva Otcu) z Asperges a po Lavabo.
Svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
„Iďte k Jozefovi!“ – Svätý Jozef, ženích Matky Božej a zákonitý otec Ježiša Krista, bol hlavou nazaretskej sv. Rodiny, a preto aj on mal podiel na Kristovom vykupiteľskom diele. Dnešný sviatok spomína v prvom rade túto hodnosť sv. Jozefa.
Liturgická úcta sv. Jozefa datuje sa na Východe od desiateho, na Západe od pätnásteho storočia. Zaslúžili sa o ňu svätý Brigita, svätý Bernardín Sienský a svätá Terézia; spomedzi pápežov Gregor XV., ktorý v roku 1621 dnešný deň povýšil na prikázaný sviatok, a Pius IX., ktorý ustanovil druhý sviatok sv. Jozefa ako patróna svätej Cirkvi.
Symbol palmy a cédra vyobrazujú čnostný život svätého Jozefa (introit). Lekcia ho označuje za druhého Mojžiša, ktorý ochraňuje vyvolený Boží ľud. Evanjelium vyzdvihuje jeho hodnosť ako zákonitého otca Božského Dieťaťa a ochrancu panenstva jeho Matky. V jeho duchu a spoločenstve prežívame Kristovu prítomnosť v tejto sv. omši. Dnešné spoločenstvo s Kristom a svätým Jozefom zaručuje aj nám Božiu priazeň (ofertórium) a najužšie spojenie s vteleným Slovom vo svätom prijímaní (komúnia).
Povolanie a vyvolenie pohanov (nás) a odvrhnutie židov. – Boh si vyvolil Jakuba a nie Ezaua (lekcia), a márnotratného syna prijíma za rovnoprávneho dediča (evanjelium). Podobne odvrhol neveriacich židov a na ich miesto povolal zaznávaných, ale svoje hriechy ponížene uznávajúcich pohanov. Lekcia sa vzťahuje skôr na katechumenov, evanjelium na verejných kajúcnikov. Týmto dvom dvojiciam zodpovie tretia (štácioví svätí), z ktorých jeden bol presbyter, druhý exorcista a predsa spolu vytrpeli mučeníctvo a spolu obsiahli aj korunu večnej odmeny. Podobnou láskou a svornosťou vítame nových členov Cirkvi a obrátených hriešnikov.
Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Tretia Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Vavrinca pred hradbami
Boj medzi silným a Silnejším (diablom a Kristom); – len so Silnejším zvíťazíme. – Svätý Vavrinec bol patrónom katechumenov. Týmto týždňom sa začínaly tzv. skrutíniá, t. j. skúšky kandidátov krstu, či sú rozumovo a mravne dostatočne zrelí na krst, a Cirkev ich uspôsobovala na prijatie krstu rozličnými liturgickými úkonmi v rámci týchto skrutínií. Medzi nimi boli hlavné exorcizmy, vyháňania diablov; na to sa naráža v dnešnom evanjeliu.
Ako tma bojuje proti svetlu, tak bojuje diabol proti Kristovi. Zvíťazí svetlo. Sme synovia svetla a s prameňom svetla, Kristom, bojujeme proti mocnostiam temnosti (lekcia). So Silnejším (Kristom) premôžeme silného, diabla (evanjelium). V tomto boji dvíhame svoje oči k svetlu, ku Kristovi (introit, traktus). Kráčame pevným krokom v ústrety silnému Víťazovi (ofertórium), ktorý prichádza posilniť nás pokrmom vlastného Tela a Krvi, a s ním dať záruku konečného víťazstva nad diablom.
Druhá Nedeľa Pôstna
Výsledok boja je oslávenie, ktoré chceme dosiahnuť spolu s Kristom. – Aj my sa máme premeniť; zo starého človeka sa má stať nový. – V túto nedeľu ráno sa svätou omšou skončila vigília kántrového týždňa. Túto vigíliu preložili však najprv na predvečerné, potom na ranné hodiny kántrovej soboty. Nedeľa by takto bola ostala bez vlastnej liturgie. Preto dnešná omša je zostavená z omší kántrových dní: spevy zo stredy, evanjelium zo soboty. Ustálená bola aj osobitná štácia. V tejto omši sú zhrnuté myšlienky kántrového týždňa, ktoré si ešte raz uvedomíme. Oltár je pre nás vrchom Tábor, na ktorom pri pozdvihovaní pod závojom svätých spôsobov vidíme osláveného Krista. Mocou najsvätejšej obety a najmä svätým prijímaním sa pomaly, ale isto premieňame na podobnosť Krista.
Svätého Mateja, apoštola
Hlásateľ vzkrieseného Krista. – Jeden zo sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorý bol po nanebovstúpení Pána zvolený za apoštola namiesto zradcu Judáša. Hlásal evanjelium v Palestíne a v Etiópii, kde zomrel mučeníckou smrťou. Svätá Helena uložila časť jeho relikvií v Ríme a časť v Trieri (Nemecko) v bazilike svätého Mateja.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú. Spieva sa antifóna a potom sa kňaz modlí na strane lekcie štyri orácie. Kňaz pokropí popol svätenou vodou a okadí ho. Potom nasleduje sypanie popola na hlavy. Kňaz popolom robí krížik na čelo kľačiaceho a pritom hovorí: Meménto, homo, quia pulvis es, et in púlverem revertéris. – Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).