Učiť sa hovoriť rituálnou materčinou starej Európy.

Rozhovor s Dr. Miklósom Földvárym

Gregory DiPpippo

Maďarskí liturgickí bádatelia sú v kontakte s New Liturgical Movement už takmer 20 rokov. Nedávno výskumná skupina stojaca za databázou Usuarium získala päťročný grant od Maďarskej akadémie vied, aby sa po spracovaní stredovekých misálov posunula ďalej – k rírituálom, teda knihám, ktoré zachytávajú mimoriadne obrady liturgického roka alebo obsahujú formule sviatostí a svätenín, požehnaní, exorcizmov a rôznych ďalších obradov.

S veľkou radosťou preto zdieľame tieto úryvky z nedávneho rozhovoru s Dr. Miklósom Földvárym, zakladateľom a hlavným riešiteľom výskumnej skupiny. Hovorí v ňom o inkulturácii, stredovekom dedičstve, dvojznačnom vzťahu Cirkvi k európskej histórii a o tom, čo môže akademický výskum ponúknuť tým, ktorí chcú tradíciu aj prakticky uvádzať do života.

(Fotografie prevzaté z New Liturgical Movemet.)

Prečo je dnes dôležité študovať stredovekú liturgiu?

Chcel by som zdôrazniť dva faktory. Prvým je otázka európskej identity. Kým staroveké či vzdialené kultúry skúmame s veľkým rešpektom, často sa nám nedarí milovať to, čo je vlastné nám. Samozrejme, uchovávame, reštaurujeme, katalogizujeme – ale toto všetko vedie iba k zabúdaniu, k budovaniu cintorína spomienok, ak nenájdeme živé, osobné spojenie s našou vlastnou minulosťou.

Európa sa nevyčerpáva tým, že predstavuje istú úroveň prosperity, bezpečia a civilizačných hodnôt. Je aj symbolickou realitou, ktorá znamená zachovávať, tvorivo niesť a dať sa dotýkať fascinujúcou tradíciou.

Druhým faktorom je znovuobjavenie rítu. Stačí si spomenúť na známe pojmy ako premyslený branding firiem a produktov, skupinová dynamika a formovanie identity v športe, médiách, verejnom živote či na sociálnych sieťach, alebo na takmer mýtickú silu archetypálnych obrazov a veľkých rozprávaní vo filmoch a seriáloch. Toto všetko sú fragmentované, nekoordinované prejavy hlboko ukrytej ľudskej tendencie. A v porovnaní s tým zaostávame pri vlastnom organickom rituálnom dedičstve.

Aké posolstvo odovzdáva storočný obrad modernému človeku?

Európanstvo a rituál sa stretajú v stredovekej liturgii latinského kresťanstva. Toto je rituálna materčina Európy – vznikla v neskorej antike, vyvinula sa v stredoveku a odvtedy nikdy úplne neprestala pôsobiť a ovplyvňovať.

V predmodernej Európe nebolo nič, čo by mobilizovalo také zdroje, čo by bolo také vytrvalé, také všeobsiahle v každom kúte kontinentu a čo by zasahovalo taký široký sociálny prierez. Platí to aj vtedy, ak sa človek neidentifikuje ani s kresťanstvom, ani s latinskou či rímskou tradíciou. Všetci sme dedičmi tejto tradície.

Neexistuje „čistá minulosť“ ani „čistá prítomnosť“. Kultúra je vždy ako predstavenie: tvorivé znovuprežívanie toho, čo vytvorili iní; pripisovanie nových významov predmetom, textom či gestám, ktoré sme dostali hotové, ale bez nás nemôžu prežiť – a každým opakovaním k nim niečo pridávame.

Aké významné zistenia ste dosiaľ dosiahli?

Výskum je taký rozsiahly, že je ťažké hovoriť o výsledkoch v bežnom zmysle slova. Skôr je to ako objaviť periodickú tabuľku alebo taxonomiu živých organizmov.

Vytvára rámec, podľa ktorého možno zdroj, obrad alebo inštitúciu účinne a správne analyzovať a interpretovať. Zo skoro každého dotazu v našej databáze by bolo možné napísať štúdiu, a z každej položky v našom rozbaľovacom zozname kategórií by sa dala napísať doktorandská práca. A to sa už do istej miery deje: jeden z mojich doktorandov sa venoval Prayovmu kódexu (na obrázku), významnému ranému uhorskému sakramentáru; ďalší si za tému zvolili krst, pokánie, kráľovskú korunováciu, liturgiu alebo poľnohospodárske obrady.

Nechceme si však toto pole privlastniť – a skutočne, čoraz viac ľudí aj mimo našej skupiny rozpoznáva užitočnosť tohto prístupu a nástrojov. Kdekoľvek prídeme, prípadové štúdie spracované v duchu tohto konceptu a na pozadí poznatkov, ktoré sme zhromaždili, otvárajú nové obzory.

A aby som sa vyhol vyhýbavej odpovedi: doteraz sa nám podarilo vytvoriť úplný obraz o materiáli liturgie omše. Hlavným výsledkom je prehľad tendencií charakteristických pre regióny a epochy. Ich základné obrysy som vysvetlil v príručke k databáze Usuarium. Momentálne pracujeme na Missale synopticum, ktoré ponúkne celkový obraz v štruktúrovanej a prehľadnej forme – pôjde o „príručkovú“ edíciu misála, ktorá ukáže podobnosti a rozdiely 250 tradícií vedľa seba.

Čo znamená názov druhého projektu Momentum, ktorý práve prebieha: „Kľúčové body cirkevného roka a ľudského života“?

Vrcholné momenty liturgického roka sú osobitné, zapamätateľné obrady, najmä okolo sviatkov Veľkej noci a Vianoc. Veľký týždeň je nimi priam nabitý, ale patria sem aj Hromnice či Popolcová streda.

Majú osobitnú štruktúru: veci sa dejú a hovoria tak, ako je to vlastné iba danému dňu. A zároveň tieto obrady opúšťajú uzavretý klerický priestor – akoby zaplnili celý chrám.

Neraz vychádzajú aj do sveta. Často zahŕňajú žehnania predmetov a procesie, ktoré vytvárajú priame spojenie medzi klérom a ľudom. Práve tieto obrady sprítomnili veľké dejiny spásy čo najširšiemu publiku v európskej kultúrnej pamäti.

Ďalším typom vrcholov roka sú tie, ktoré nesúvisia s veľkým príbehom spásy, ale so vzťahom stredovekej spoločnosti k prírode a poľnohospodárstvu. V agrárnom svete sa žehnala každá úroda a každý krízový či rizikový moment sa „neutralizoval“ rituálom. Aj keď dnes mnohým pripadajú zvláštne, veľa vypovedajú o vnímaní sveta, akým starý európsky človek pristupoval k počasiu, pôde, zvieratám a rastlinám.

Vzťah medzi sviatosťami, sväteninami a obradmi životného cyklu je zložitý, no faktom zostáva, že v stredoveku, keď už môžeme hovoriť o úplne kresťanskej spoločnosti, sviatosti takmer automaticky sprevádzali významné biologické a spoločenské prechody. A tieto situácie sú aj dnes tie, v ktorých najširšie vrstvy spoločnosti pociťujú potrebu cirkevných obradov.

Čo nám môžu povedať príležitostné obrady – predmet vášho súčasného výskumu? Čo prezrádza spôsob slávenia krstu, manželstva či pohrebu o človeku stredoveku?

Stredoveký človek si rity nevytváral sám. Základné prvky zdedil z neskorej antiky. Rámec príležitostných obradov je prítomný už v sakramentároch 7. storočia a dokonca v niektorých patristických textoch. To, čo som povedal o znovuprežívaní zdedených vzorcov, teda platilo aj pre stredovekého človeka.

Nebol subjektom, ale objektom vlastných obradov. Keď bol pokrstený, keď sa ženil, pochovával alebo bol pochovaný, aktívne si osvojoval význam situácie, ktorú práve prežíval.

Boli to momenty kultúrneho nadobúdania. Vyslovené slová a vykonané gestá včleňovali jeho i jeho okolie do interpretačnej tradície, ktorú zdedili a ďalej niesli. Zmeny – či už v dôrazoch, alebo v dramaturgii – prichádzali pomaly, akoby mimovoľne, s úctou k tomu, čo bolo predtým.

Ako možno výsledky výskumu sprístupniť verejnosti – napríklad v školstve, cirkevnej praxi alebo pre širšiu spoločnosť?

Ako som už spomenul, samotná výskumná skupina je vzdelávacou inštitúciou. Ide o akýsi duálny systém: študenti začnú so mnou pracovať a zrazu sa ocitnú pri učení latinčiny, v kontakte s paleografiou, hudbou a rituálom. Keďže neprichádzajú z rovnakého prostredia, latinista spoznáva kunsthistorika, etnograf teológa. Nový projekt sa oficiálne ešte nezačal, no jedna moja doktorandka už vytvára skupinu nadšených dobrovoľníkov, ktorí sa učia digitálne spracovávať rituály.

Cirkevná prax je citlivejšia téma: z pohľadu Cirkvi najmä preto, že neistota, ktorá charakterizuje vzťah starej Európy k jej starým rituálom, je prítomná aj v Cirkvi. Katolicizmus sa dnes usiluje vystupovať ako globálny a preto sa – obrazne povedané – vedome oddeľuje od európskeho dedičstva. V cirkevnom diskurze je pomenovanie „kultúrny kresťan“ takmer urážkou, no ja verím, že kultúrna, teda formálna a estetická stránka kresťanstva nie je nič podradné.

Bez nej je „podstata“ iba neživým röntgenovým obrazom, s ktorým sa ťažko nadväzuje spojenie. Nie je veľmi presvedčivé, ak Cirkev povzbudzuje východné komunity – byzantské, slovanské, koptské, sýrske, arménske –, aby si chránili svoje dedičstvo, a zároveň podporuje inkulturáciu, aby novoobrátené neeurópske národy uchovávali cenné prvky svojej minulosti, zatiaľ čo väčšina katolicizmu sa takmer hanbí za všetko, čo ho spája s Rímom a európskosťou.

Táto rozpoltenosť bola po druhej svetovej vojne pochopiteľná, rovnako po rozpade koloniálnych ríš a obzvlášť dnes, keď väčšinu kresťanstva tvoria národy mimo Európy. Ale každá tradícia má vrstvy: tak ako európska tradícia absorbovala najprv biblickú a potom grécko-rímsku vrstvu, môžeme aj stredovekú vrstvu chápať ako jednu z nich – hoci nie nevyhnutne poslednú.

Zo sekulárneho hľadiska je téma citlivá preto, že ako pedagógovia a vedci si musíme zachovať určitý odstup od náboženských inštitúcií. Kresťanstvo stále existuje, rity, ktoré skúmame, majú moderné ekvivalenty a je jasné, že väčšina ľudí, ktorí sa zaujímajú o kresťanskú minulosť, nie sú cudzinci voči kresťanskej prítomnosti. Bez tohto by sme boli ako „kresloví antropológovia“ 19. storočia, na ktorých sa dnes pozeráme s dešpektom.

Netajím sa tým, že ako vydavateľ praktických kníh, organizátor a spevák asi dvadsať rokov podporujem a prakticky vykonávam tradičnú rímsku liturgiu a – v rámci možností – aj jej uhorskú, ostrihomskú verziu. Máme aj dvojjazyčné a notované publikácie na praktické použitie a každý, kto navštívi kostol sv. Michala na Váciho ulici v Budapešti, sa môže s touto liturgiou a jej stredovekou maďarskou speváckou tradíciou stretnúť naživo.

No na univerzite alebo vo vedeckom prostredí to nepropagujem. Kto si nerobí prieskum o mne osobne, ani to nezistí. Neočakávam od kolegov či študentov, aby boli angažovaní – a už vôbec nie v akej miere. Aj v zahraničí je situácia rovnaká: niektorí vychádzajú z náboženského prostredia, iní nie.

Cirkevná prax môže byť katalyzátorom, experimentálnym poľom aj príjemcom vedeckej práce – no je v záujme oboch strán, aby sa tieto dve oblasti nemiešali.

— vyšlo na portáli newliturgicalmovement.org