Svätého Jána Bosca, vyznávača
Starosť o budúce generácie Cirkvi. – Cítil povolanie viesť mládež. V roku 1841 ho vysvätili za kňaza. Ihneď začal svoj apoštolát medzi mužskou mládežou skrze tzv. oratóriá. Pre tento apoštolát založil kongregáciu saleziánov a pre dievčatá kongregáciu sestier Panny Márie Pomocnice kresťanov. Zomrel 31. januára 1888 v Turíne, kde je aj pochovaný. V roku 1934 ho pápež Pius XI. vyhlásil za svätého. Omša vykresľuje jeho charakteristické črty, najmä apoštolského ducha.
Svätého Františka Saleského, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Biskup dobrotivého srdca. – Narodil sa v Annecy (severné Francúzsko). Ako ženevský biskup horlivo pracoval na obrátení švajčiarskych kalvínov. So svätou Františkou de Chantal (sviatok 21. augusta) založil preslávnu ženskú rehoľu Navštívenia, z ktorej pochádzajú svätice: svätá Margita Alacoque a svätá Bernadeta Soubirous. Pre jeho hlboké asketické spisy mu Cirkev priznala titul učiteľa Cirkvi. Zomrel 28. decembra 1622. Dnes je výročný deň prenesenia jeho tela do kostola Navštívenia v Annecy (1623); jeho ostatky sa stratily v časoch francúzskej revolúcie.
Svätého Petra Nolaska, vyznávača
Výkupca zajatých. – Pochádzal z južného Francúzska. So svätým Rajmundom (sviatok 23. januára) založil rehoľu Panny Márie na vykupovanie zajatcov. Zomrel v Barcelone 25. decembra 1256. Tam je aj pochovaný.
Svätého Antona, opáta
Bojovník proti diablovi. – „Otec mníchov“, menovaný aj „Veľkým“, patrí medzi najvýznamnejších pustovníkov líbyjskej púšte. Zhromaždil okolo seba mnoho učeníkov. Pochovali ho r. 356 na vrchu Kolzin pri Červenom mori, v 6. stor. ho preniesli do Alexandrie, dnes sú jeho pozostatky v chráme St. Julien v Arles (Francúzsko).
Svätého Marcela I., pápeža a mučeníka
Cirkev stojí na skale Petrovej. – V prijímaní padnutých kresťanov, ktorí zapreli svoju vieru, uplatňoval múdru umiernenosť, preto sektári donatisti tuho napádali svätého Marcela. Za tohto boja ho cisár Maxentius uväznil a poslal do vyhnanstva, kde v roku 309 podľahol utrpeniu. Jeho telo pochovali v katakombách svätej Priscily, neskôr ho preniesli do vlastného chrámu na Via lata v Ríme.
Svätej Lucie, panny a mučenice
Lucia nám svieti v adventnom šere. – Panna zo Syrakúz, ktorá pre svojho Božského ženícha pohrdla zemským ženíchom a podstúpila mučenícku smrť sťatím asi v roku 304. Hrob má v Benátkach v benediktínskom kostole na ostrove San Giorgio. Meno Lucia znameni „svietiaca“.
Svätá omša oslavuje jej panenstvo a vytrvalosť v mučení. Pri svätej omši sme jedno so svätou Luciou, s ňou sa aj my zasväcujeme Kristovi (lekcia) a nachádzame drahocennú perlu kráľovstva Kristovho (evanjelium), za ktoré všetko obetujeme.
Kristova nevesta. – Typ Kristovej nevesty, ktorý ovláda túto omšu, je obrazom Cirkvi, ale i kresťanskej duše. Nevesta Kristova miluje spravodlivosť a nenávidí hriech, jej život zaváňa príjemnou vôňou svätosti a čistoty (introit). Zasnúbená je Kristovi (lekcia). Celý život jej uplynul v očakávaní príchodu Božského ženícha. Očakávala ho s kahančekom lásky v nepretržitom bdení, kým sa s ním nestretla v okamihu smrti; vtedy ju Kristus pojal na svoju nebeskú svadbu (evanjelium). Vo svätej obete obetuje sa Cirkev spolu so svätou pannou a obetuje aj nás (ofertórium). V okamihu premenenia i my zažívame blažené stretnutie s Kristom, ktorý nám dáva okúsiť sladkosť svojej nebeskej hostiny (komúnia). V tejto omši sa duša naša cíti Kristovou nevestou a podľa príkladu svätej panny vžíva sa do najvnútornejšieho spojenia s Božským Ženíchom najmä pri svätom prijímaní.
Svätého Ambróza, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Učitel sladkej výrečnosti. – Narodený okolo roku 340 v Trevíri. Ako prefekt mesta Milána a ešte katechumen roku 374 v dnešný deň bol prozreteľnostne vyvolený za biskupa. Vyznačoval sa učením a nepoddajnosťou. Jeho homílie tak zapôsobily na svätého Augustína, že sa dal pokrstiť. Jeho hymny prešly do liturgie. Odpočíva vo vlastnom chráme v Miláne.
Svätého Mikuláša, biskupa a vyznávača
Veselý darca. – Pochádzal z Patary (Lýcia) a bol biskupom v Mýre. Požíval veľkú úctu pre mnohé zázraky (orácia) a štedrosť. Patril k najäčším postavám biskupov 4. storočia a ako taký zúčastnil sa aj na sneme nicejskom (325). Zomrel okolo roku 350. Jeho úcta je na Východe všade veľmi rozšírená. Je patrónom východnej Cirkvi.
Omša líči obraz svätého Mikuláša ako vznešeného veľkňaza a verného správcu Kristovej pokladnice, za ktorú čnosť Spasiteľ odmenil ho večnou slávou.
Svätej Kataríny, panny a mučenice
Chceme dôjsť na vrch, ktorým je Kristus (orácia). - Nadaná a vzdelaná alexandrínska panna, osvietená Duchom Svätým, presvedčila najmúdrejších pohanských filozofov o pravde kresťanskej; odsúdená bola na smrť kolesom. Keď sa však koleso zlomilo, bola sťatá asi v roku 305. Anjeli preniesli jej telo na vrch Sinai (orácia), kde spočíva v kláštore, jej zasvätenom.
Svätého Klimenta I., pápeža a mučeníka
Videl Baránka ako prameň milostí. – Získal ho svätý Pavol apoštol zo židovstva. Ako tretí nástupca svätého Petra spravoval Cirkev v rokoch 90 – 101. Traján ho poslal do vyhnanstva na polostrov Krym. Tu opatroval vyhnaných kresťanov, ktorí s ním pracovali v mramorových baniach. Pre túto apoštolskú činnosť ho dal cisár s kotvou na krku zhodiť do mora. Jeho relikvie našli naši slovanskí apoštolovia svätí Cyril a Metod a priniesli ich do Ríma. Patri medzi apoštolských Otcov, lebo napísal jeden apoštolský list Korinťanom. Jeho meno pojali do omšového kánonu (Communicantes). V jeho bazilike, v ktorej sú uložené i jeho pozostatky, bol pochovaný svätý Cyril v roku 869. V bazilike svätého Klimenta slávi Cirkev štáciu v pondelok 2. týždňa Veľkého pôstu.
Spomienka svätej Felicity, mučenice
Svätá Felicita, popredná rímska vdova, podstúpila mučeníctvo so svojimi Siedmimi synmi (ich sviatok je 10. júla) za Marka Aurélia v roku 162. Právom je porovnávaná s matkou Machabejskou.
Svätej Cecílie, panny a mučenice
Nevesta Kristova spieva svojmu Ženíchovi. – Kresťanská panna z poprednej rímskej rodiny. Svojho pohanského ženícha Valeriána a jeho brata Tiburcia získala Kristovi, ktorí spolu s ňou obsiahli palmu mučeníctva okolo roku 230 za Alexandra Severa. V Ríme požívala veľkú úctu, jej meno sa dostalo aj do omšového kánona (Nobis quoque). Pôvodne ju pochovali v Kalistovýcb katakombách v tzv. kaplnke svätej Cecílie. Teraz leží vo vlastnom chráme za Tiberom. V roku 1599 otvorili jej hrob a telo našli neporušené. Sochár Madenu vykresal z mramora vernú kópiu jej ležiaceho tela.
Obetovanie preblahoslavenej Panny Márie
Predstav nás Bohu v nebeskom chráme (orácia). – Podľa zbožného podania blahoslavenú Pannu zaviedli rodičia ešte v útlom veku do jeruzalemského chrámu a obetovali službe chrámovej. Tam ju vychovávali v zbore Bohu zasvätených panien. Je to sviatok východného pôvodu. Na Východe ho slávili od 8. storočia, na Západe od 11. storočia. Pre celú Cirkev ho zaviedol Sixtus IV. v roku 1585.
Svätého Félixa z Valois, vyznávača
Vysloboď nás z otroctva diablovho (orácia). – Pochádzal z kráľovského rodu Valois. Ako kňaz istý čas strávil v samote. So svätým Jánom z Mathy (sviatok 8. februára) založil rehoľu Najsvätejšej Trojice (trinitárov) na vykupovanie kresťanov z otroctva Saracénov. Trinitári nosili biele rúcho s červenomodrým krížom na prsiach. Zomrel 4. novembra 1212 v Paríži. Hrob je v kláštore Cerfroid (Meaux) vo Francúzsku.
Svätej Alžbety, vdovy
Ukrižované milosrdenstvo. – Dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a sestra Belu IV. V útlom detskom veku ju zasnúbili s durínským krajinským grófom Ľudovítom, a preto ju vychovávali vo Wartburgu. Mala len 15 rokov, keď sa stala grófovou manželkou. Ako pani kraja vyvíjala neslýchanú dobročinnosť. Po manželovej smrti hrdinsky pretrpela krajnú núdzu a prenasledovanie. Vstúpila do rehole svätej Kláry a zomrela vo vysokom stupni svätosti v roku 1231 v Marburgu. Jej telo tam bolo pochované vo vlastnom chráme. Po obsadení chrámu protestantmi sa relikvie stratili. Hlava je uložená v chráme svätej Alžbety vo Viedni. Gregor IX. ju vyhlásil za svätú už v roku 1235. Je patrónkou kresťanskej charity.
Spomienka svätého Ponciána, pápeža a mučeníka
Svätý Poncián zomrel v roku 235 vo vyhnanstve na ostrove Sardínia. Jeho telo bolo uložené v Kalistových katakombách. Jeho pôvodný náhrobný kameň s nápisom našli v tej istej katakombe v kaplnke svätej Cecílie.
Posviacka bazilík svätých Petra a Pavla, apoštolov
Obraz nebeského Jeruzalema. – Obidve baziliky vystavil Konštantín Veľký (†337). Terajšia bazilika svätého Petra povstala podľa plánov Bramanta a Michelangela a pápež Urban VIII. ju konsekroval dňa 18. novembra 1626. Bazilika svätého Pavla zhorela v roku 1823, novovystavenú podľa pôvodného tvaru konsekroval Pius IX. 10. decembra 1854, ale výročie konsekrácie obidvoch velsvätýň určil na dnešný deň.
Svätej Gertrúdy, panny
Svätí sú príbytkom Božím (orácia). – Zasvätila sa Bohu v benediktínskom opátstve v Helfte (Nemecko). Boh ju vyznačil mnohými zjaveniami, ktoré opísala v diele „Legatus divinae pietatis“ (Vyslanec Božskej lásky), je najkrajším ovocím stredovekej mystiky. Zomrela dňa 17. novembra 1302 (1311) a pochovaná je v Helfte v Durínsku.
Svätého Alberta Veľkého, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Apoštol pokoja. – Pochádzal z poprednej nemeckej rodiny v Lauingene. Študoval v Padove, kde sa stal dominikánom. Bol výborným majstrom kresťanskej filozofie. Vlastne on pokresťančil a presadil do teológie grécku filozofiu aristotelovskú. Objavil svätého Tomáša Akvinského, ktorý bol jeho žiakom v Kolíne. Vo vede a čnostiach bol ozaj „Veľký“. Umrel v roku 1280 v Kolíne. Pochovaný je v tamojšom farskom kostole svätého Ondreja. Pius XI. ho v roku 1931 vyhlásil za svätého a za učiteľa Cirkvi.
Svätého Jozafáta, biskupa a mučeníka
Položil život za ovečky. – Ako baziliánsky mních bol priorom a neskôr anchimandritom rehole vo Vilne a napokon arcibiskupom polockým. Zomrel mučeníckou smrťou 12. novembra 1623. Ostatky sú v kostole svätej Barbory vo Viedni. Svätá omša oslavuje jeho mučenícke víťazstvo (introit), veľkňazskú hodnosť (lekcia) a pastiersku lásku k stádu Kristovmu (evanjelium, ofertórium, komúnia).
Svätého Martina I., pápeža a mučeníka
Postavil ho Boh nad národy a kráľovstvá (ofertórium). – Viedol Petrovo stádo v rokoch 649 – 655. Odsúdil blud monotelétov, a preto ho cisár Konštantín II. poslal do vyhnanstva na polostrov Cherzonéz, kde pre nedostatok výživy zomrel. Jeho telo leží v Ríme v chráme svätých Silvestra a Martina.
Svätého Martina, biskupa a vyznávača
Nebol mučeníkom, a predsa obsiahol palmu víťazstva. – Narodil sa okolo roku 316 v Sabárii v Panónii (dnešné Szombathely) z pohanských rodičov. Prihlásil sa medzi katechumenov. Neskôr sa stal vojakom a ako taký v 18. roku života prijal svätý krst. Opustiac vojenčinu, vstúpil medzi učeníkov svätého Hilára, biskupa v Poitiers (sviatok 14. januára). Utiahol sa do samoty ako pustovník a založil kláštor v Ligugé pri Poitiers. V roku 371 (372) ho zvolili za tourskeho biskupa proti jeho vôli. Ako biskup neúnavne horlil za spásu duši. Ozdobujú ho najmä tieto čnosti: duch modlitby, láska k bližným, pokojamilovnosť a prísnosť voči sebe. Jeho svätosť Boh potvrdil zázrakmi ešte za života. Popri svätom pápežovi Silvestrovi I. a svätom Antonovi, pustovníkovi, aj on patrí medzi tých, ktorým Cirkev priznala už v 5. storočí úctu svätých, hoci neboli mučeníkmi. Ľud ho ctil už za živa ako svätca. Zomrel v roku 397 (400) vo veku 81 rokov. Pre relikviu jeho hlavy vystavili v Paríži skvostnú kaplnku Saint Chapelle. Časť relikvií je aj v Szombathely. V Ríme mu zasvätili kostol spolu so svätým Silvestrom.
Spomienka svätého Mennu, mučeníka
Sv. Mennas, rímsky vojak, pôvodom z Egypta, opovrhol úctou pohanských bohov, začo ho sťali okolo roku 295 vo Frýgii.