Svätého Jána Kentského, vyznávača
Hrdina kresťanskej lásky a pravdomluvnosti. – Pochádzal z Kent (Poľsko). Ako kňaz pôsobil na katedre teologickej vedy a v dušpastierstve. Bol profesorom krakovskej univerzity. Jeho štedrosť k chudobným pripomínajú temer všetky omšové texty. Umrel 24. decembra 1473. Leží v kaplnke Jagelonskej univerzity v Krakove.
Svätého Eduarda, kráľa a vyznávača
Blahoslavení čistého srdca! (Mt 5, 8.) – Posledný anglosaský kráľ, vnuk svätého Eduarda, kráľa a mučeníka. Mladosť strávil v mravne skazenom prostredí, ale čistotu si zachoval nedotknutú. Ako kráľ (od roku 1043) stal sa vzorom kresťanského panovníka, ktorý sa všemožne staral o svojich poddaných a upevňoval kresťanstvo v krajine. V manželstve zachoval panenstvo. Umrel 5. januára 1066. Pochovaný je v chráme svätého Petra v Londýne.
Svätého Františka Borgiu, vyznávača
Vzor Kristovej poníženosti. – Pochádzal z kniežacieho rodu Gandie a bol vicekráľom Katalánska (v Španielsku). Dojatý pohľadom na mŕtve telo kráľovnej Izabely, po manželkinej smrti opustil svetský život a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, kde sa stal jej 3. generálnym predstaveným. Bol pravým vzorom poníženosti a sebazapierania. Nepoddajne odmietal všetky hodnosti, ktoré mu ponúkali. Zomrel 30. septembra 1572 v Ríme. Pochovaný bol najprv v Ríme, od roku 1617 je jeho hrob v jezuitskom chráme v Madride.
Svätého Jána Leonardi, vyznávača
Spomienka svätého Dionýza, biskupa, Rustika a Eleutéra, mučeníkov
„Kážte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). – Pochádzal z Decimi (pri talianskom meste Lucca), 26-ročný prijal kňazské svätenie, aby sa úplne venoval šíreniu kráľovstva Božieho na zemi (evanjelium). V Lukke založil s tým cieľom kňazskú kongregáciu od Matky Božej. S kardinálom Vivés založil Dielo šírenia viery pre misie vo všetkých dieloch sveta. Umrel v roku 1609 v Ríme v hospitáli S. Maria in Particu. Pius XI. ho vyhlásil za svätého v roku 1938 a Pius XII. nariadil jeho sviatok v roku 1940.
Svätý Dionýz, člen aténskeho areopágu (súdneho dvora), stal sa kresťanom, dojatý kázaním svätého Pavla (lekcia). Evanjelium hlásal vo Francúzsku a blízko Paríža bol umučený so svojimi spoločníkmi. Je jedným zo 14 svätých pomocníkov.
Svätého Bruna, vyznávača
Láska k samote a mlčanlivosti. – S niekoľkými spoločníkmi sa osadil v samote Chartreuse (lat. Cartusia) pri Grenoble (Francúzsko), kde viedli prísny pustovnícky život. Takto vznikla najprísnejšia rehoľa tzv. kartuziánov, ktorá sa vyznačuje hlavne pestovaním samoty, pokánia a mlčanlivosti. Svätý Bruno zomrel v roku 1101 v kartúze La Torre v Kalabrii (Taliansko). Pochovaný je tamtiež.
Svätého Františka z Assisi, vyznávača
Franciscus pauper et humilis – chudobný a ponižený František. – Vedený milost'ou Božou, dokonale pochopil ideál chudoby Kristovej. Čo mal, rozdal chudobným a žil z almužny. Posmechu ľudí vystavený a otcom vydedený, začal hlásať život podľa evanjelia. Okolo seba zhromaždil podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorých pomenoval menšími bratmi a putujúc Umbriou hlásal pokánie a povzbudzoval ku kresťanskému životu podľa evanjelia. Innocent III. schválil rehoľu Menších bratov (Ordo Fratrum minorum – františkáni). Na konci svojho života prijal Kristove rany (sviatok 17. septembra). Zomrel v roku 1226. Pochovaný je v krypte vlastného chrámu v Assisi.
Pochopil a na vlastnom tele nosil tajomstvo Kríža (introit, lekcia). Ako poníženému a malému zjavil mu Boh svoje tajomstvá (evanjelium). Milosť Božia ho sprevádzala (ofertórium), stal sa otcom a živiteľom najpočetnejšej duchovnej rodiny (komúnia).
Svätého Hieronyma, kňaza a vyznávača
Čítajme knihu kníh, Písmo sväté! – Narodil sa v Stridone, v Dalmácii. Po prijatí krstu sa oddal najmä štúdiu svätých kníh. Z poverenia pápeža Damaza vyhotovil latinský preklad Písma svätého, tzv. Vulgátu, ktorú Cirkev prijala za úradný preklad Písma svätého. Niekoľko rokov žil na Východe ako pustovník, dlhé roky strávil v kláštore, založenom ním samým pri mieste Narodenia Pána v Betleheme. Tu zomrel v roku 420 a tu ho aj pochovali. Jeho telo neskôr preniesli do Ríma a uložili vo Veľkom chráme Panny Márie, uznávanom za rímsky Betlehem. Tu spočíva pri jasličkách Pánových (ad praesepe). Je jeden zo štyroch najväčších západných cirkevných Otcov.
Vtlačenie rán svätého Františka, vyznávača
Znaky Pána Ježiša nosím na tele (Gal 6,17). – Svätý František dva roky pred smrťou (1224) videl na vrchu Alverno okolo sviatku Povýšenia svätého Kríža ukrižovaného Ježiša v podobe Serafa so šiestimi krídlami. Toto zjavenie ponechalo na jeho tele rany Ukrižovaného. Tento sviatok slávime na pamiatku spomenutej udalosti, aby aj nás naplnila láska k Ukrižovanému.
Svätého Augustína, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane! – Narodil sa v roku 354 v Tagaste v Numídii (severná Afrika). Po ľahkomyseľnej mladosti, keď upadol aj do bludu manichejského, obrátil sa zásluhou modlitieb svojej svätej matky, Moniky (sviatok 4. mája) a pod vplyvom svätého Ambróza (sviatok 7. decembra). V roku 387 prijal svätý krst v Miláne. Potom sa vrátil do Afriky, prijal sviatosť kňazstva a od roku 395 bol biskupom v Hippo. Jeho kázne a spisy, ktorými mal rozhodný vplyv na tvorenie pravého kresťanského ducha svojej doby, dodnes hodnotia sa tak vysoko v Cirkvi, že ho právom nazývame „učiteľom milosti“. Zomrel v roku 430. Jeho ostatky preniesli z obavy pred Vandalmi najprv na ostrov Sardíniu, neskor do Pávie (severné Taliansko).
Svätého Joachima, otca Preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
Bohato udeľoval chudobným. – Muž svätej Anny a otec preblahoslavenej Panny Márie. Vo východnej Cirkvi je starým sviatkom, na Západe vyskytuje sa len v pätnástom storočí.
Podanie pozná svätého Joachima ako podporovateľa chudobných (introit, graduál) Bol svätého života (lekcia), ale jeho osobitnou výsadou je, že patril medzi predkov Ježiša Krista (evanjelium). V nebi požíva večnú slávu (oferórium), lebo na zemi bol verným sluhom Božím (komúnia).
Svätého Henricha, cisára a vyznávača
Oddanosť Svätej stolici. – Bol kráľom bavorským (od roku 905), kráľom nemeckým (od roku 1002), napokon rímsko-nemeckým cisárom (1014 – 1024). Staval kostoly a kláštory, založil biskupstvo bamberské. Vo vykonávaní dobrých skutkov pretekala sa s ním jeho svätá manželka Kunigunda, ktorá po smrti manžela skonala život v kláštore († 1033). Obidvaja sú pochovaní v bamberskom dóme.
Svätého Bonaventúru, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Učiteľ serafínsky. – Narodil sa v roku 1221 vo Viterbe (Toskánsko), ešte v mladom veku vstúpil do rehole svätého Františka, kde čoskoro nadobudol veľkú povesť: stal sa učiteľom posvätných vied v Paríži a kapitula rehole vyvolila ho sotva tridsaťšesťročného za generála. V roku 1273 sa stal kardinálom. Zomrel v roku 1374 na lyonskom sneme; tam bol pochovaný, ale kalvínski fanatici spálili jeho relikvie v roku 1562. Popri svätom Tomášovi Akvinskom, s ktorým bol v úzkom priateľstve, je najväčším predstaviteľom scholastiky („Doctor seraphicus“).
Svätého Bédu Ctihodného, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Učiteľ Písma. – Anglický benediktín, ktorý od siedmeho roku žil v kláštore vo Wearmuth (Anglicko). Bédove spisy ešte za jeho života čítali v kostoloch. Dostal prímeno „Venerabilis“ (Ctihodný). Zomrel roku 735 v Durhame v Anglicku, kde je aj pochovaný.
Svätého Filipa Neriho, vyznávača
Srdce rozšírené pre lásku Kristovu. – Apoštol Ríma, pochádzajúci z Florencie (narodený v roku 1515). Založil oratórium pre výchovu mládeže, z ktorého vznikla kongregácia oratoriánov. Zomrel v roku 1595; pochovaný je v kostole Panny Márie in Vallicella (Chiesa Nuova) v Ríme.
Svätého Petra Celestína, pápeža a vyznávača
Staň sa malým pre Krista! – Petra Murrone, pustovníka, zakľadateľa pustovníckej rehole celestínov, zvolili po smrti Mikuláša IV. v roku 1292 ako 79 ročného starca za pápeža ako Celestína V. Po polročnom panovaní sa vzdal tejto hodnosti. Zomrel v pustovníckej chudobe a samote v roku 1296. Hrob má v Akvile (Taliansko) v kostole Panny Márie di Collemaggio.
Spomienka svätej Pudenciány, panny
Svätá Pudenciána, sestra svätej Praxedy (sviatok 21. júla) a údajne dcéra senátora Pudensa, má veľké zásluhy na rozšírení kresťanstva v Ríme. Pochovaná bola najprv v hrobe svojho otca Pudensa v katakombách Priscily. V Ríme má slávny štáciový chrám (v utorok tretieho týždňa Veľkého pôstu).
Svätého Pia V., pápeža a vyznávača
Obnoviteľ svätej liturgie. – Narodil sa v roku 1504 v Bosco (pri Alessandrii v severnom Taliansku), v štrnástom roku sa stal dominikánom; neskôr bol kazateľom, biskupom, kardinálom a od roku 1566 pápežom. Horlivo bojoval proti bludárom a Turkom. Vydal tlačou liturgické knihy (misál a breviár). Na pamiatku víťazstva nad Turkami pri Lepante (6. októbra 1570) zaviedol sviatok svätého ruženca. Svoj svätý život zakončil 1. mája 1572. Jeho telo spočíva vo Veľkom chráme Panny Márie (Santa Maria Maggiore) v Ríme.
Svätého Jána z Boha, vyznávača
Boh je láska. – Po nestálom živote pastiera, vojaka a obchodníka sa stal z lásky ošetrovateľom chorých v Granade (Španielsko). Založil laickú rehoľu Milosrdných bratov, venujúcu sa starostlivosti o chorých. Keď z horiaceho domu vynášal chorých, zostal zázračne neporušený (orácia). Je patrónom chorých a nemocníc. Zomrel 8. marca 1550 v Granade, kde je aj pochovaný.
Svätého Tomáša Akvinského, vyznávača a učiteľa Cirkvi
„Anjelský učiteľ“ sa narodil v roku 1235 v Roccasecca v strednom Taliansku. Vychovávali ho benediktíni na Monte Cassino. Napriek odporu príbuzných vstúpil roku 1243 do dominikánskeho rádu. Študoval v Paríži a Kolíne pod vedením sv. Alberta Veľkého. Učil ako vynikajúci profesor teológie v Paríži a Neapole. Bol najväčším teológom Cirkvi a patrónom katolíckych škôl. Zostavil ofícium a omšu k sviatku Božieho Tela. Napriek obrovskému nadaniu bol hlboko pokorný a mal vrúcnu úctu k Eucharistii. Zomrel v roku 1274 vo Fossanuova počas cesty na lyonský snem a jeho telo je pochované v Toulouse.
Svätého Kazimíra, vyznávača
Mohol zhrešiť, a nezhrešil. – Narodil sa vo Vilne v roku 1458 ako syn poľského kráľa Kazimíra Štvrtého, žil utiahnutým panenským životom a veľmi miloval Pannu Máriu, na ktorej česť napísal a rád spieval hymnus „Omni die dic Mariae“. Zomrel dvadsaťpäťročný v roku 1484 a pochovaný je v katedrále vo Vilne.
Svätého Gabriela od Bolestnej Matky, vyznávača
Pán klope na dvere duše. – Narodil sa v Assisi z rodiny Possenti. Čoskoro vstúpil do rehole pasionistov, kde sa vyznačoval najmä úctou k bolestnej Matke. V dvadsiatom štvrtom roku života (1862) umrel ešte ako klerik. Pre jeho nevinnosť dostal názov „Alojz naších časov“. V roku 1920 bol kanonizovaný, 1934 jeho sviatok bol ustanovený pre celú Cirkev. Pochovaný je v Isole (Gran Sasso, Taliansko). Svätá omša prízvukuje jeho povolanie (introit, lekcia, evanjelium), lásku k Matke Božej (oferórium) a mystické spojenie s Kristom (komúnia).