Svoju prvú svätú omšu som slávil 26. novembra 1972. Urobil som tak podľa vtedy platného obradu, ktorý vytvoril Pavol VI. Jeho autor: slobodomurár Annibale Bugnini. Samozrejme v španielčine, iba tiché modlitby celebranta sa zachovali v latinčine. Nikdy mi nenapadlo uchýliť sa k „omši vekov“.

Kardinál Pell stelesňoval kňaza a biskupa s veľkým rozhľadom, brilantnou mysľou, neostentatívnou a nefalšovanou duchovnosťou, ktorý desaťročia viedol Cirkev v Austrálii v situácií, ktorá v Európe ešte len nastáva. V situácii rázneho sekularizmu, kde byť veriacim a kňazom s vyhraneným názorom, znamená byť cieľom na odstrel. To sa naplno preukázalo práve počas krivých obvinení zo sexuálneho zneužívania, ktoré boli úplne absurdné.

Vďaka inšpirácii spisov Josepha Ratzingera o liturgii a najmä vďaka efektu „stúpajúcej vlny“ Summorum pontificum sa naplno rozbehlo hnutie za obnovenie posvätnosti moderného obradu Pavla VI. Neboli to vatikánske dekréty alebo diecézne reformy, ktoré priniesli lepšie omše, ale skôr vplyv kňazov, ktorí boli buď vyškolení v slúžení tradičnej latinskej omši, alebo zachytili „atmosféru“ čítaním článkov, sledovaním videí a pozorovaním svojich bratov.

Je to nový román Dana Browna? Našiel sa nový zvitok, ktorý súvisí s temnými zápletkami? Nie, dnes hovoríme o poslednom prvku v štruktúre omše podľa tradičného rímskeho obradu, teda o „poslednom evanjeliu“. Budeme sa pýtať: O čom je? Odkiaľ pochádza? Aký je jeho účel?

Martin Mosebach: „Tento pápež, proti ktorému sa postavili v jeho vlastnej vlasti, mal trpký osud – sám si spôsobil svoju najväčšiu porážku. Ale nie navždy budú tieto veci charakterizovať jeho pontifikát: zostane pravdou, že bol tým najlepším kandidátom, ktorý mohol byť zvolený za nástupcu Jána Pavla II.“

„Musíme sa vrátiť na cestu veľkých ekumenických koncilov. Pápež, každý pápež, musí byť v službe jednoty Cirkvi a zjavenej viery.“

Otázka orienátcie kňaza pri oltári sa dotýka dvoch ďalších otázok, a to všeobecnejšej ohľadom liturgickej symboliky a konkrétnejšej ohľadom orientácie modlitby.

Pokiaľ ide o liturgickú symboliku, predovšetkým si musíme uvedomiť, že gestá a postoje pri verejnej modlitbe nie sú nikdy nepodstatné, rovnako ako nie sú záležitosťou slobodnej voľby celebranta.

Orientácia kňaza pri oltári je súčasťou Cirkvou určených obradov a týka sa ešte staršej orientácie modlitby.

„Musíme však mať odvahu a jasnozrivosť, aby sme si uvedomili, že dnešná katolícka liturgia je chorá. Upozornil na to aj samotný pápež František. Prečo je toľko mladých ľudí fascinovaných starou liturgiou? Buďme úprimní.“

Otec Claude Barthe, autor a expert na tradičnú liturgiu, reflektuje nad motu proprio zosnulého pápeža Summorum pontificum, nazývajúc ho „najdôležitejším textom pontifikátu“.

Keď myslím na Benedikta XVI., spontánne mi prichádzajú na myseľ dva verše z listu svätého Pavla Efezanom, ktoré evokujú schopnosť „so všetkými svätými pochopiť, aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, presahajúcu každé poznanie“.

Benedikt XVI. bol veľký v láske, a preto by som vám rád porozprával príbeh priateľstva medzi týmto veľkým mužom a našou komunitou.

16. júla 2021 Benedikt XVI. pri listovaní popoludňajšieho L’Osservatore Romano, že pápež František vydal motu proprio Traditionis custodes o slávení rímskej liturgie spred reformy z roku 1970. Predmet bol totožný s predmetom motu propria Summorum Pontificum, ktoré promulgoval 7. júla 2007 a spôsob komunikácie bol tiež prostredníctvom sprievodného listu ilustrujúci obsah nového textu. Preto emeritný pápež pozorne prečítal dokument, aby pochopil jeho motiváciu a spoznal podrobnosti o zmenách.

Nenachádzam vhodné slová na chválu muža, ktorý tak hlboko ovplyvnil Cirkev. Pristihol som sa obracať sa k slovám Boha, aby som zachytil impakt učenia, vedenia a liturgického zmyslu Josepha Ratzingera: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili“ (Jn 1, 6). Hoci sú tieto slová určené Jánovi Krstiteľovi, Ratzingerovi robia zadosť ako veľkému svedkovi svetla pre naše časy.

Myslím, že nové motu proprio pápežovi Benediktovi zlomilo srdce, pretože jeho zámerom bolo pomôcť tým, ktorý jednoducho v starej omši našli domov, aby našli vnútorný pokoj, liturgický pokoj, aby ich odtiahol od Lefebvra.

Prínášame Vám úryvok z rozhovoru, ktorý viedol portál Veci verejné s otcom Ľubomírom Urbančokom, kaplánom Spolku latinskej omše.

Naši predkovia postupným prehlbovaním a úpravami dosiahli takú formu liturgie, ktorá na jednej strane uctieva dokonale Boha – najlepším možným spôsobom v rámci našich obmedzených skúseností, a zároveň najlepšie berie ohľad na formu bytia ľudskej osoby a všetky jej slabosti. Je to práve liturgia všetkých velikánov, ktorých obdivujeme a ktorých nám aj Cirkev dáva prostredníctvom svätorečení za vzor.

Tohtoročný list Benedikta XVI. novozvolenému opátovi Kláštora v Triors, Domovi Louisovi Blancovi

V súčasnom zmätku je dôležité, aby sme neobhajovali len hocijakú teóriu, treba jednoducho žiť vo viere Cirkvi podľa tradície odovzdanej v jej Kréde a v pravidle svätého Benedikta. Takýto základný postoj dáva pohyblivosť v malých veciach a pevnosť v podstatných.

Liturgia je tu pre Božiu slávu a našu svätosť. Je nám daná skrze Cirkev. Pre Cirkev je dôležité, dnes, keď niektorí ľudia stále vnímajú koncil ako zlom – forma je nová, áno, ale nie podstata, aby mala niektoré silné znaky kontinuity. Kardinál Ratzinger v roku 2001 povedal: „Aby sa zdôraznilo, že neexistuje žiadna zásadná trhlina, že existuje kontinuita a identita Cirkvi, zdá sa mi nevyhnutné zachovať možnosť sláviť podľa starého misála ako znak trvalej identity Cirkvi“. Táto živá prax starého misála v jeho bohatej jednoduchosti je v súlade aj s naším mníšskym rytmom.

„Moja reč sa teraz teda obracia k tebe, ktokoľvek sa zriekaš vlastnej vôle a berieš veľmi mocné a skvelé zbrane poslušnosti, aby si bojoval za Krista pána, pravého Kráľa.”