Malá cesta krásy
Anna Kalinowska
Etuda | Elizabeth Nourse, 1891
Nikto nevie, ako postaviť ďalšiu katedrálu v Chartres. Čas si vyberá svoju daň na tehlách a malte zatiaľ čo vandali a podpaľači ničia, zázraky kresťanstva sa vytrácajú. My, katolícki milovníci tradície, bezmocne stojíme a vyslovujeme nárek: „Jeruzalem spomína na dni plaču a biedy, na všetky svoje skvosty, ktoré mal od dávnych dní“ (Nár 1, 7). Zdá sa, že obnova krásy v umení a kultúre je dnes už úplne stratenou záležitosťou.
Kristus, ktorý pozná všetko, vie, že tí verní, ktorí hľadajú obnovu krásy, to nerobia ako estéti alebo starožitníci, ale ako nevesta, ktorá v temnej noci chodila po uliciach a hľadala toho, ktorého jej duša milovala (Pie 3, 1 – 2). Ženích sa pred nevestou neskrýva navždy. Aj Jeremiáš vo svojich Nárekoch uvádza: „Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši, ktorá ho hľadá“ (Nár 3, 25). Naše slzy sú oprávnené, ale teraz ich musíme osušiť a pustiť sa do tunelovania barikády zvanej modernizmus, ktorá stojí na ceste k obnove. Kristus nám naozaj zanechal cestu, len je práve veľmi malá.
Nespočetné duše prijali takzvanú Malú cestu svätej Terézie z Lisieux v praktizovaní morálnych cností a vďaka tomu postúpili k svätosti. Svätica svoju Malú cestu opisuje stručne: „Je to malá cesta duchovného detstva, cesta dôvery a absolútneho odovzdania sa.“¹ Ale tak ako morálna oblasť obsahuje množstvo potenciálnych skutkov lásky podobných nízko visiacemu ovociu pripravenému na zber, tak aj materiálna oblasť obsahuje príležitosti na malé víťazstvá krásy. Príliš často sa dobre mieniaci katolíci úplne vzdávajú v materiálnej sféry a hoci žijú cnostným životom veľkej duchovnej krásy, dovolia, aby do ich domovov, oblečenia a kostolov prenikla materiálna škaredosť. Táto ľahostajnosť voči zachovávaniu a podporovaniu krásy v materiálnej oblasti je proti vôli Boha, ktorý človeka osobitne ustanovil za správcu materiálneho stvorenia. Možno nemôžeme vyšívať rúcha ako rehoľné sestry Navštívenia Panny Márie alebo skladať omše ako mnísi, ktorí vytvorili Kyriale, ale môžeme sa s láskou starať o oltárne plachty a urobiť všetko pre to, aby sme sa naučili umenie gregoriánskeho chorálu. Podobne nemôžeme postaviť gotickú katedrálu, ale môžeme si aspoň vytvoriť krásne miesta v našich domovoch. V snahe o obnovu sa musíme stať duchovnými deťmi, ktoré sa pokorne uspokoja s malými detskými prácami; nikdy nie sú príliš unavené, aby radostne robili, čo je v ich silách, a nikdy nesnívajú o tom, že by vzdali boj.
Ako osemročné dievčatko napísala Terézia svojej sestre Paulíne s kypiacim nadšením: „Keby si len vedela o dni svätej Domície. Teta mi obopásala ružovú látku a ja som hádzala ruže svätej Domícii.“² O niekoľko rokov neskôr, na vrchole svojho duchovného vhľadu, plynule pokračovala vo florálnej téme, keď svoje dobré skutky prirovnala k rozsypaným kvetom: „Ale ako mám prejaviť svoju lásku, keďže láska sa dokazuje skutkami? Ja, maličká, budem sypať kvety a ich vôňou prevoniavať božstvo.“³
Terézia použila rozsypávanie lupienkov ako obraz dobrých skutkov predpokladajúc, že každý by takýto obraz dobre poznal. Žiaľ, dnes už sotva vidíme náboženské procesie s takýmto druhom pobožnosti. Najbohatšie krajiny sveta sú príliš šetrné na to, aby kúpili niekoľko ruží pre Eucharistiu. Okrem toho, že nášho Pána zasypávame duchovnými lupienkami našich dobrých skutkov, musíme ho zasypať aj doslovnými lupienkami. Musíme húževnato vzkriesiť a udržiavať staré zvyky, ktoré boli také jednoduché a krásne. Musíme si v našich domovoch urobiť oltáre, vysadiť krásne záhrady, dobre sa obliecť, maľovať, spievať a vrátiť obradnosť a dôstojnosť do stolovania. Zoznam drobností, ktoré môžeme urobiť v kostoloch a domácnostiach, je nekonečný, a ak budeme žiť liturgický rok naplno, zistíme, že sme vždy zaneprázdnení prípravou na ďalší sviatok. Pri tom všetkom praktizujme Malú cestu krásy, ktorou utierame špinu, ktorá zakryla zrkadlo – stvorenie, a umožňujeme mu opäť odrážať Boží obraz.
Niektorí však správne poukážu na to, že Teréziin historický kontext, Belle Époque, bol presiaknutý sentimentalizmom, ktorý sa prejavil v strašnom gýči, ktorý nielenže nie je cestou cez barikádu modernizmu, ale možno je dokonca jednou z chorôb, ktoré pripravili pôdu pre vznik súhrnu všetkých heréz. Opuchnuté pastely, nafúknuté sadrové sochy, zaprášený, zženštilý neporiadok tej sacharínovej éry znechutili nejedno mužné srdce a spôsobili neusporiadaný odpor voči prázdnej „čistote“ minimalizmu, ktorý sa dodnes ozýva v nárazových vlnách obrazoborectva. Gýč pochádza z uponáhľanej túžby „vylepšiť veci“, aby sa dosiahol príjemný účinok na emócie. Ako veľmi sa líšia strojovo vyšívaní anjeli tancujúci na polyesterovom oltárnom frontóne od starostlivo ručne vyšitých červených krížov na tradičných oltárnych plachtách! Aby sme neupadli do gýču, musíme spomaliť a dovoliť tradícii našej viery, aby formovala náš vkus a nasýtila naše umelecké snaženie. Nikto, kto s modlitbou rozjíma nad Giottovou freskou, neodíde s inšpiráciou na výrobu štóli Deti sveta (Children of The World – mimoriadne nevhodný vyšívací vzor použitý na liturgickom oblečení, pozn. prekl.). Skutočnosť, že zbožnosť môže niekedy naraziť na slepú uličku gýču, nás neospravedlňuje od toho, aby sme sa stále posúvali k obnove. Keď si na cestu posvietime drobnými zábleskami skutočnej krásy, pomôžeme sebe i svojim spolucestujúcim vrátiť sa z falošných ciest.
Samozrejme, po tom, čo sme prijali všetky radosti z malých červených krížikov, domácich oltárikov a lupienkov ruží, môžeme sa zastaviť a spýtať sa: „Čo sú tieto malé krásy medzi toľkými škaredosťami?“ Tak ako sa apoštol pýtal nášho Pána na chleby a ryby: „Ale čo je to pre toľkých“ (Jn 6, 9). Nášho Pána však nepotešilo vysvetľovať svoj zázrak vtedy a pravdepodobne ho nepoteší ani vysvetľovať, ako alebo kedy plánuje použiť naše chleby a ryby teraz. Kľúčovým aspektom Malej cesty je slepé odovzdanie nášho úsilia do Božích ruky. To, či naše úsilie prinesie niečo väčšie ako domáci oltár je nepodstatné. Náš Pán túži nasýtiť svoj ľud krásou, aby neumdlieval na ceste. Žiada si naše chleby a ryby. Nebuďme porazení ako apoštoli, ale jednoduchí a sebavedomí ako dieťa, ktoré predložilo svojich päť chlebov a dve ryby. Ak viera veľkosti horčičného zrnka dokáže pohnúť horami, potom krása veľkosti lupienka ruže môže inšpirovať ďalší Chartres. Stačí sa modliť so svätou Teréziou: „Dobre viem, že tento voňavý dážď, tieto lupienky malej ceny, tieto piesne lásky z chudobného malého srdca, ako je to moje, sa Ti predsa len budú páčiť. Je pravda, že sú to len maličkosti, ale Ty sa na ne usmeješ. Cirkev víťazná, skláňajúc sa k svojmu dieťaťu, pozbiera tieto roztrúsené lupienky ruží a vložiac ich do Tvojich božských rúk, aby nadobudli nekonečnú hodnotu, zasype nimi Cirkev trpiacu, aby uhasila plamene, a Cirkev bojujúcu, aby zvíťazila.“⁴
Preložené z onepeterfive.org
1 Terézia od Dieťaťa Ježiša od Svätej Tváre, Story of a Soul, Baronius Press, 2015, s. 207
2 Saint Thérèse of Lisieux General Correspondance Volume I, trans. John Clarke OCD, Institute of Carmelite Studies, 1982, s. 143
3 Terézia od Dieťaťa Ježiša od Svätej Tváre, Story of a Soul, s. 181
4 Idem, s. 182