60. výročie koncilu
otec Ľubomír Urbančok
Tento týždeň si katolícka Cirkev pripomenula 60. výročie zvolania Druhého Vatikánskeho Ekumenického koncilu, ktorý otvoril pápež Ján XXIII. na slávnosť Materstva Panny Márie, ktorý dodnes slávime podľa tradičného kalendára. Kým kvalifikovaní akademici na západe vykonali a publikovali množstvo textov o koncile, u nás akosi chýbajú. Pred niekoľkými dňami som zazrel jeden článok, pripomínajúci toto výročie, plný faktografických chýb a nepravdivých informácií. Bez diskusie najkvalitnejšou publikáciou u nás je Slovenský preklad dejín II. Vatikánskeho koncilu z pera Prof. Roberta De Matteiho. Postrehol som, že katolícka televízia počas uplynulých rokov odvysielala nadabované talianske dokumentárne filmy, ktoré však nesú pero Bolognskej školy, otvorene odsúdené Benediktom XVI., v jeho najzásadnejšom prejave- dovolím si povedať celého jeho pontifikátu, Vianočnom príhovore Rímskej kúrii v roku 2005. V Katolíckej Cirkvi neexistujú momenty zlomu, iba rastu – reformy v kontinuite. V tomto kontexte je potrebné chápať aj jeho dôraz na rozšírenie slávenia predkoncilovej liturgie. V sprievodnom liste k Motu Proprio Summorum Pontificum sa nachádza kľúčová veta pre pochopenie myslenia Benedikta XVI. :
„To, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätným a vznešeným aj pre nás, a nemôže byť odrazu úplne zakázané, či priam odsúdené ako škodlivé.“
Možnosť účasti veriacich na predkoncilovej liturgii, tej, ktorá sa slávila počas celého slávenia posledného koncilu je prihlásením sa k tomu, že v Cirkvi neexistujú zlomy, ale že sme verní pokladu viery, ktorý sa nerušeným spôsobom odovzdáva z generácie na generáciu.
Ak dnes niečo hrozí, nie je to návrat k časom pred koncil, ale totálna banalizácia posvätna. To čo sme v časoch po II. Vatikánskom koncile pozorovali na západe, sa stáva pomaly aj u nás realitou. Sústavné porušovanie liturgických predpisov, jej banalizácia, zosvetšťovanie liturgie a takým spôsobom aj Cirkvi. To sú skutoční nepriatelia, to je cesta ktorá viedla aj Nemeckú Cirkev tam kde sa nachádza dnes – k oltáru, na ktorom sa miesto klaňania Bohu, klania hriechu. Ako to trefne označili naši otcovia biskupi – je to výsledok toho, keď sa Cirkev miesto Boha príliš sústreďuje na samú seba.
Nech je dnešné výročie II. Vatikánskeho koncilu príležitosťou pozrieť sa na neho optikou celej Katolíckej Tradície s hrdosťou na celý vieroučný poklad Kristovej Cirkvi, ktorou je Katolícka Cirkev. Nech je nám svetlom bohatá náuka pontifikátu Benedikta XVI.
