Benedikt XVI.: Budúcnosť Cirkvi stojí a padá na otázke liturgie

Timotej Čambál

Len prednedávnom (15. mája) v Bratislave predstavil nemecký novinár Peter Seewald slovenské vydanie jeho doteraz najrozsiahlejšieho diela, vyše tisícstranovej biografie Benedikt XVI. Život. Vynikajúci životopis pokrýva všetky životné etapy tohto znamenitého pápeža, o ktorom je Seewald presvedčený, že „z jeho odkazu v 21. storočí ostane viac než z odkazu jeho predchodcu a nástupcu,“ pričom pútavým spôsobom opisuje aj zlomové udalosti dejín 20. storočia, ktoré do hĺbky ovplyvnili Ratzingerov život. Samotný Seewald, pôvodne pravidelný miništrant z Dolného Bavorska, v roku 1973, potom ako sa angažoval v študentskom hnutí roku 1968 a priľnul k marxizmu (sám sa považoval za komunistu), vystúpil z Cirkvi. V sedemdesiatich rokoch dokonca založil svoj vlastný ľavicovo–liberálny týždenník, avšak viac sa presadil ako editor liberálneho Der Spiegel. Následne písal pre ešte niekoľko podobne politicky ladených periodík, až v roku 1992 dostal za úlohu spracovať portért vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery, Josepha Ratzingera. Povedal, že po ich prvom stretnutí sa všetko zmenilo a bol nútený prehodnotiť svoj počiatočný pohľad, ktorý mu vsugeroval obraz nemeckého kardinála prítomný v médiách. Začal tak tridsaťročný vzťah, počas ktorého Seewald vydal niekoľko kníh rozhovorov najprv s Josephom Ratzingerom a neskôr s Benediktom XVI. Nemecký pápež sa tak aj vďaka Seewaldovi stal najčítanejším teológom 20. storočia.

V rozhovore, ktorý s Petrom Seewaldom pri príležitosti vydania životopisu viedol portál Postoj, prišlo aj na otázku liturgie. Podľa Seewalda bola pre Benedikta „liturgia veľmi dôležitá. Dokonca raz vyslovil vetu, že budúcnosť cirkvi stojí a padá na otázke liturgie. Ako teológ sa tým veľmi zaoberal, počas pontifikátu však prišiel s umiernenou zmenou, ktorá bola vlastne liberalizáciou. Chcel len umožniť prístup k liturgii, ktorá tu bola cez tisíc rokov a nikto ju neodsudzoval ako zlú.“ Ďalej hovorí, že Františkovo popretie tejto slobody považuje za „nepochopiteľné a nedôstojné“, pričom okolnosti tohto zmaranie nazýva škandalóznymi, keďže emeritný pápež sa o rozhodnutí dozvedel až cez interné komunikačné kanály, a nielenže nebol konzultovaný, ale nebol ani len vopred informovaný. Hovorí, že i keď sa o tom Benedikt nikdy verejne nevyslovil, bolo to pre neho „ako bodnutie do srdca“, ktorým veľmi trpel. Seewald zakončil svoju odpoveď konštatovaním, že v Cirkvi je toľko zlyhaní a problémov, ale nemyslí si, že ak by aj existovalo nejaké zneužívanie tradičnej liturgie tradicionalistami, že by to mal byť veľký problém. Nakoniec spochybňuje aj premisu Františkovho Traditionis custodes: „Neexistoval ani žiaden prieskum medzi biskupmi, nie je teda pravda, že by sa väčšina biskupov zasadzovala za zrušenie Benediktovho nariadenia.“

Je príznačné, že už v čase, kedy sa pápež Benedikt rozhodol vyjsť v ústrety plodnej menšine Cirkvi pripútanej k tradičnej liturgii tým, že uvoľnil kňazom ruky slúžiť podľa mísala z roku 1962, sa strhla všemožná kritika proti tomuto uvoľneniu (mimochodom žijeme v dobe, kedy sa aj v Cirkvi ochrana menšín považuje za takmer vrchol civilizácie). Od emeritného parížskeho arcibiskupa, kardinála Lustigera, ktorý išiel za pápežom osobne, aby ho odhovoril od takéhoto rozhodnutia, cez viaceré židovské združenia, až po nemeckých teológov, mnohí bojovali proti uvedeniu Summorum pontificum. Ratzinger, ktorý bol ešte ako mladý profesor zhrozený zakázom starého misála, keďže sa „v celých dejinách liturgie nič podobné nestalo“, považoval uvoľnenie za správne a potrebné, pretože podľa jeho vlastných slov sa nemôže stať, „že to, čo bolo kedysi v Cirkvi najposvätnejšie, je zrazu úplne zakázané.“ „Trvalú“ zmenu, ktorú kardinál Koch považoval dokonca za celkovo najdôležitejšie rozhodnutie pontifika a ktorú si 80-ročný pápež vybojoval napriek neľahkému odporu, však jeho nástupca úplne poprel. O to viac si vieme predstaviť Benediktovo sklamanie, ktoré cítil po spoznaní Traditionis custodes. Musíme si však stále pripomínať slová veľkého pápeža, že to „čo predchádzajúce generácie považovali za posvätné, zostáva posvätné a veľké aj pre nás.“ Držme sa preto nádeje Mons. Schneidera, ktorý jasne hovorí, že „súčasný zákaz tradičného obradu je dočasným javom a prestane […] exil sa jedného dňa určite skončí.“

Bude to práve v túto sobotu (8. júla), kedy sa nad liturgickým odkazom tohto velikána medzi pápežmi, tak dôležitým pre budúcnosť Cirkvi, budú v Trnave zamýšľať štyria kňazi aktívni v propagácii tradičnej liturgie a Benediktovho odkazu. Prídťe si vypočuť ich príspevky k tejto pre Cirkev existenčne dôležitej téme.